Hneď na svojom prvom polovičnom Ironmanovi som si spravil svoj najlepší čas! No neprekvapil by som sám seba, keby som si zle nezapol hodinky...
Do Zell am See som sa pripravoval dlhé mesiace a myslím si, že zodpovedne. Moja priorita bola spočiatku nastavená do módu - LEN to zvládnuť.
S plávaním som na začiatku bojoval úplne najviac a len predstava, že mám zaplávať skoro dva kilometre, mi naháňala strach. Nie strach, ešte horšie. Paniku.
Bicykel bol pre mňa tiež neznámou, ale človek sa pri tom aspoň nemusí držať na hladine. Stačí len šliapať nohami.
No a beh som už bral ako doplnok. Ak vyleziem z vody a zosadnem aj z bicykla, beh musím dať aj štvornožky! To boli moje laické predpretekové analýzy.
S blížiacim sa prvým septembrom a so zistením, že do Zell am See nejdem sám, ale s ďalšími minimálne dvadsiatimi bojovníkmi, s ktorými sa navzájom poznáme, prišla takzvaná porovnávacia, hecovacia fáza.
Muži sa nebavia o vzťahoch, kabelkách a Búrlivom vine. Pred pretekmi sa bavia výlučne o tom, že majú málo natrénované, že im nevyšla ideálne príprava, že majú niečo s nohou, ale doktori nevedia, čo to je, a že keď bude pršať, zabalia to rovno po plávaní.
Len kamuflujeme. Každý sa snaží zmiasť súpera. Debaty sa stupňujú a prinášajú so sebou tú najobávanejšiu veličinu - ČAS. Za koľko chceš vyplávať? Ako pôjdeš bike? A polmaratón dáš pod 1:45?
Každý si to v hlave potrebuje upratať sám. Každý vie, na čo má, a na čo nie. Posledný týždeň pred mojím najväčším športovým zážitkom som vedel, že ak vyplávam okolo 40-tich minút, budem spokojný. Ak zabicyklujem hoc aj desať minút pod tri hodiny, budem spokojný. A keď zabehnem polmaratón akokoľvek a prídem do cieľa, ideálne v čase okolo päť a pol hodiny, budem spokojný.
DEŇ D. Deň pretekov. Silný dážď, 14 stupňov. Pri raňajkách som sedel demoralizovaný a v obavách. Budem spokojný aj so šiestimi hodinami. Či nebudem?
ŠTART. Zapol som hodinky, vyplával som za 38 minút a to som využil aj prsiarsky spôsob presunu po vodnej hladine! A od momentu, keď som zo seba svižne strhol neoprén ako na Eurosporte, som prestal sledovať hodinky. Stlačil som zlý gombík a adrenalín mi nedovolil znovu ich zapnúť.
Šiel som naslepo, celý bicykel, aj celý beh. Nestresoval som sa tým, či nejdem príliš rýchlo, či nejdem príliš pomaly, koľko mi ostáva do cieľa a či mi budú stačiť sily... Skrátka, tá najdôležitejšia veličina pri súťažení prestala pre mňa existovať. Šiel som, ako sa vraví, na pocit. Na ten najúžasnejší pocit.
Keďže ešte nechodím rovno za motorkou s nápisom FIRST MAN, jediný čas, ktorý som počas pretekov zachytil, bol ten, ktorý svietil na cieľovej bráne, keď som pod ňu vbehol. Päť hodín, osem minút a nejaké drobné!!!
V esemeske od môjho plaveckého trénera Matúša už stálo - plával si za 38 minút, bicykel si dal za dve hodiny 34 minút a polmaratón si bežal za 1:39. Bol som hrdý a neuveriteľne šťastný!
Som presvedčený, že ak by som si na hodinkách kontroloval každý kilometer, určite by som z obavy, že idem rýchlo, spomalil. Bez hodiniek som išiel slobodne a skoro na doraz.
Všetkým mudrlantom odkazujem - viem o tom, že v Zell am See je relatívne jednoduchá trať s rýchlym bicyklom bez vážnejších prevýšení. Môžeme si to o rok vyskúšať spolu - vyzývam všetkých pod päť hodín!