O Beskidy Ultra Trail (BUT) som sa dozvedel od môjho kamaráta Riša, ktorý tento event plánoval ako „lakocinku na prevýšenia“ po 100 km Krynickom behu s rozstupom 3 týždne. Pre bolesť v kolene ho nakoniec nešiel. Ja som dosť dlho špekuloval, či sa preteku zúčastniť až kým som sa deň predtým definitívne nerozhodol.
Z Bratislavy som vyrážal v piatok 27.09. niečo po 15.00, do Bielsko Biala som dorazil trošku po 20.00. Je to cca 300 km. Cestou som vychytal dve zápchy (Bratislava a Žilina) a stihol som sa zastaviť ešte aj na ryžu v motoreste na hraniciach (cena za zeleninové rizoto 2,2 EUR. Bratislavské reštaurácie by mohli ísť príkladom, že?). Poliaci dosť makajú na cestnej infraštruktúre, stavajú tam masívne mosty ako aj rýchlostné cesty. Bol som prekvapený. Od našej Žiliny až k hranici ide totiž len obyčajná cesta aj tá je na severe dosť poplátaná.
Bielsko Biala na mňa pôsobilo veľmi príjemne. Predmestie (konglomerácia dedín) je síce typický poľská ale mesto je opakom. Pekné, nové a čisté cesty, všade krásna zelená trávička, pokosená. Ulice, ktorými som prešiel sa vyznačovali tým, že sa o nich naozaj niekto stará!
BUT ponúka štyri trasy – 55 km, 85 km, 150 km a 220 km. Zvolil som si 85 kilometrovú. Celkové prevýšenie na tejto trase je +4500 výškových metrov. Celkom dosť, však? Ponitrianska stovka má napríklad len +4000 a to je rozložené až na 105 km. Nízkotatranská stíhačka ma síce +5400, ale je aj trošku dlhšia (98,8 km). Za BUT85 som získal 3 body do kvalifikácie na UTMB 2014, prípadne 2015.
Štart bol naplánovaný na polnoc. Spoločne s nami štartovali aj účastníci BUT55. Na 40. km sa odpájali. Pred štartom som sa zúčastnil ešte výkladu trate. Oceňujem, že bol aspoň z časti aj po anglicky. Doprial som si aj hodinku spánku na zadných sedadlách môjho auta :-) . 45 minút pred štartom mi zazvonil budík. Samozrejme, že som to opäť ráz nestíhal a tak sa pripraviť bola dosť fuška. Čas mi nezvýšil napríklad na základné veci – veľkú potrebu, či rozcvičku. Aspoň že bol štart o nejakých 600 m ďalej a trošku som sa rozklusal. Na štart som prišiel v najvyšší čas. Inak som v tom aute počas spánku asi trošku premrzol, pretože mi bola taká „kosa“, že som na seba musel obliecť až tri vrstvy funkčného oblečenia a rukavice.
Aby som nemal robotu s predbiehaním pretekárov, postavil som sa na štarte hneď do druhého radu. Tie štarty na mňa pôsobia aj celkom emotívne, hlavne pri dlhšej vzdialenosti. Výkriky pretekárov po štartovnom výstrele evokujú optimizmus ako aj dravosť a chuť niečo dokázať. Ako ma učil spomínaný Rišo, udržiaval som “eye contact” s prvým pretekárom/pretekármi. Z mojich skúsenosti a fyzickej zdatnosti už viem pretekať aj od prvého kilometra hlavne keď bežím tú 50-ku (ako na Rýchlik Zoška - Bratislava, kde som aj vyhral). Keďže som nevedel, či nie je taký špecialista aj vo vedúcej skupine (nebudem sa predsa predbiehať s bežcom na 50 km, keď moju pozíciu vôbec neohrozuje), rozhodol som sa začať pretekať až neskôr, cca od 40 km. Tak sa aj stalo. Prvé kiláky som išiel vo svojom tempe, vedúcu skupinu som nechal na pokoji, pokiaľ som vidiel vpredu svetla, bolo všetko ok, ak nie, trošku som pridal. Prvých 30 km, som zabehol za 3 hodiny, čo je moja klasika. Podotýkam, už sme mali za sebou nastúpaných cca 1600 m.
Terén bol úplné skalnatý, riadne „šútre“, trošku hliny bol zázrak. Počasie bolo chladné, na hrebeňoch okolo nula stupňov a menej, mláky boli zamrznuté, na tráve bola námraza, sneh našťastie nebol. Dych sa mi menil na paru a tá pod svetlom čelovky znemožňovala výhľad pod nohy. Najhoršie to však bolo v dedinách a úplne zle v prvej, do ktorej sme zbehli. Tam sa išlo chvíľu popri rieke. To ako z nej ťahalo bolo neskutočné. Mal som na sebe úž len dve vrstvy oblečenia, tretiu som si dal medzičasom dole.
Niekde po tridsiatom kilometri prišlo na rad ďalšie stúpanie a skupinky sa už začali rozbíjať. Na štyridsiatu métu som dorazil celkom sám po piatich hodinách behu. Na tomto úseku sa už zrejme začalo kryštalizovať kto to má ako natrénované. Ja sám som už začal pociťovať zakyslenie svalov v oblasti slabín, a preto som sa rozhodol vymeniť energetické gély Honney Stinger (ktoré som užíval každých 30 minút) za kofeínové SportBeans. Dúfal som, že kofeín mi pomôže odkysliť slabiny a dovolí pokračovať v stanovenom tempe aj naďalej. Spoliehal som na jeho stimulačný účinok a vlastnosť priniesť do svalov viac krvi, ktorá by mohla rozprúdiť laktát a zásobovať svaly novým „palivom“. Na moje počudovanie kofeínové SportBeans fungovali veľmi slušne.
Na každej občerstvovacej stanici som si rozrábal môj iónťak IONI, ktorý som súčasne testoval. Výnimkou nebola ani tá na 40. kilometri. Tu sa mi od obsluhujúcich dievčat podarilo zistiť, že na trati pre 85-károv je predo mnou len jeden pretekár. Nakoľko som už chcel zjesť aj niečo iné, zobral som si jednu buchtu a kočky mi ešte pribalili energetický gél a energetickú tyčinku od Nutrendu (sponzoroval event). Buchta mi moc vhod nepadla, nasledovalo ďalšie stúpanie na nový hrebeň a tak to jedenie bolo dosť namáhavé (nestíhal som chytať dych). Navyše mi aj celkom seriózne mrzli prsty na rukách.
Na tomto úseku som stretol aj vojenskú jednotku, ktorá bola zrejme na cvičení. Pohybovali sa v štyroch skupinkách po cca 5 ľudí a mali pomaľované tváre. Nekomunikovali. Na hrebeni sa už pomaly začalo rozvidnievať a ja som sa už na slnečné lúče veľmi tešil. Východ slnka bol nielen mojou nádejou, že sa po cca šiestich hodinách konečne zohrejem, ale aj pastou pre oči. Bol som veľmi zvedavý na Beskydy, ich reliéf a výhľady. Zrejme som na hrebeni trošku spomalil, pretože som v diaľke začul nárazy bežeckých palíc o kamene na zemi. Konkurencia sa blížila a keďže som nič nechcel nechať náhode, rozhodol som sa znovu odkysliť svaly v oblasti slabín Shlehou od Nutrendu.
Shleha je dosť veľké svinstvo a viac sa jej vyhýbam ako ju používam. Pil som ju po polkách. Nie som si istý, ale pravdepodobne prispela spolu so spomínaným vzorkovým gélom k pozastaveniu môjho trávenia. Nasledujúce kilometre až po Skrzycne (1257 m.n.m., 60. km trate) sa niesol súboji o druhé a tretie miesto. Mojím súperom bol Szimon Sawicki z Noweho Targu. Zbehy mu išli lepšie, ale do kopcoch som ho doháňal. Na Skrzycne sa mi stratil v hmle, tam som sa stratil vlastne aj ja sám. Nasledovalo hľadanie značiek a cesty. Viditeľnosť bola tak na 2-3 metre. Stretávali sa tam trasy, ktoré mali bežci na 150 km a 220 km. Hodinu a pol som tam blúdil. Jeden chlapík, ktorý ma evidentne dobehol ma poslal na trať, ktorá bola určená pre 150 km beh. Tváril sa akokeby pretekal na inej trati. Našťastie mi nesedel smer, ktorým som bežal a po cca 2 km som sa vrátil späť. Rozhodol som sa isť tým smerom akým išiel ten pretekár – na zjazdovku. Po 10 minútach ma odradila šípka značenia, podľa ktorej som bol v protismere (bola zrejme pre BUT150/BUT220. Tak som zas začal behať hore zjazdovkou na vrchol. Nezostalo mi nič iné, len počkať ďalších pretekárov.
Prišli hneď dvaja, ukázali mi smer, predbehol som ich, ale zase sa stratil. Tak som to skúsil ešte 2x. Ale stále som ich musel počkať, lebo som nevedel kadiaľ ďalej. Značky už boli na každých 3-5 km, a to sa proste nedalo. Každý bol z toho nervózny. Dole v dedine Szczyrk sme sa všetci našli (aj s Szymonom, tiež zablúdil) a zvyšných 25 km sme dorazili už spoločne. To už ale išlo o orientačný beh.
Nakoniec sme všetci spoločne prekročili finishovu čiaru a hoc sme mali spoločne 3. miesto, organizátor nejak upravil výsledkovú listinu a zostal som v ňom len ja a Szymon. Zrejme nevedel dať štyroch ľudí na jedno spoločne. Celkový čas som mal hrozný, 13:19. Súťažilo 54 bežcov.
Zdroj: http://martinkoval.tumblr.com/post/63212220829/but85-2013
Výsledky: http://www.online.datasport.pl/results1011/wyniki/02_but85.pdf