Na cestách nejde len o majetok

Cestné hospodárstvo, ktoré vyššie územné celky získali v tomto roku od štátu do vienka, je prinajmenšom danajský dar. Najmä preto, že rozloženie stredísk prevádzky a údržby, ktoré sa formovalo desaťročia, nezodpovedá novému územnému členeniu. Navyše regióny zdedili mechanizmy na hranici životnosti, volajú po náročných opravách. Nezodpovedanou otázkou tiež zostáva financovanie zimnej údržby ciest, o majetkovoprávnom vyrovnaní pozemkov pod komunikáciami či inými nehnuteľnosťami ani nehovoriac. Majetok vo forme budov, dvorov či garáží situáciu nezachráni, veď na väčšinu objektov sa viaže vecné bremeno a nedajú sa speňažiť.
Keďže regióny zatiaľ nemajú žiadne vlastné finančné zdroje a s majetkom môžu nakladať len v obmedzenej miere, zvažujú vziať si úvery. Nielen pre zlý, až havarijný technický stav komunikácií. Najmä preto, že v zmysle zákona o pozemných komunikáciách musí vlastník zabezpečiť zjazdnosť vozoviek a ako správca nesie zodpovednosť za škody spôsobené napríklad pri dopravných nehodách. Iste, nehoda sa môže prihodiť aj na dobrej ceste, no pri neoznačenom výtlku je predsa len pravdepodobnejšia. Zvlášť po tejto zime, ktorá bola veľmi nepríjemná a povypadávali celé kusy asfaltu.
Rozpad asfaltu na cestách nižších tried v pôsobnosti regiónov pokračuje aj v lete. Výtlky sú neoznačené, ibaže by sa vyznačili celé úseky. Na opravy peňazí niet, pretože štát v súčasnosti uprednostňuje novú výstavbu tried vyšších kategórií. Opravy tých starších odsúva na vedľajšiu koľaj. Na cestách pribúdajú rýchle autá a hmotné škody sú čoraz vyššie -- deväť mŕtvych za jeden víkend nie je žiadna výnimka. Nuž je otázkou času, kedy sa poisťovne spamätajú a začnú škody vymáhať od skutočného vinníka.
Skutočnosťou zostáva, že polovica ciest nižšej kategórie je v zlom stave a situácia sa každý rok zhoršuje v priemere o tri percentá. Dve percentá ciest druhej a sedem percent ciest tretej triedy je dokonca v havarijnom stave, i keď vlastnú sumarizáciu zatiaľ samosprávne kraje nemajú. Skutočnou hrozbou sú však mosty na cestách 1. až 3. triedy, ktorých je takmer osemtisíc. Riešia sa len havarijné a veľmi zlý stav, ostatné sa odkladá na neskôr. Koľko je mostov na iných komunikáciách a v akom sú technickom stave, nevie nikto. Odhadom ide o ďalšie tisícky.
Keby sa aj hneď našli peniaze na opravy zanedbaných ciest, dôjde k minimálne štvorročnému sklzu v realizácii. Štát už vlani do prípravy projektov, ktoré mu nebudú patriť, neinvestoval. Tento rok je prechodné obdobie, kedy si samosprávne kraje jednotlivé úseky medzi sebou vymieňajú tak, aby im rozmiestnenie v území lepšie vyhovovalo. Čo vlastne bude komu patriť, dozvieme sa s definitívnou platnosťou po Novom roku. Až potom môžu noví vlastníci, bez ohľadu na spôsob financovania, začať s technickou prípravou nových projektov.
Čoho sa však predstavitelia samosprávnych krajov obávajú najviac, sú otázniky nad financovaním zimnej údržby. Bolo zvykom, že sa riešili dohodami o vykonaní prác, čo už príslušná legislatíva pre verejnú správu nepripúšťa. Napriek tomu, že najväčším pánom zimnej údržby sú vrtochy počasia, ktoré sa ťažko dajú vtesnať do nejakých predpisov a skutočne sa dajú riešiť len mimoriadnymi službami bez stáleho pracovného času.