S pojmom stredná trieda sa stretávame najmä pri dosahových štúdiách ekonomických a sociálnych reforiem na jednotlivé sociálne vrstvy spoločnosti. Práve tzv. stredná trieda má byť spoločenským pilierom na kontinuitu mocenských elít, ktoré s reformami prichádzajú. Práve táto sociálna skupina mala vstať ako fénix z popola postkomunistických zmien, ako štruktúra, ktorá dokáže eliminovať ambície extrémistov najrozličnejšieho druhu, pretože sa dokáže stotožniť so systémovými zmenami. Je tento pojem reálny, alebo zostáva iba nejasným produktom politickej objednávky? Väčšina z nás o ňom totiž dokáže vášnivo rozprávať, ale ruku na srdce... s akými verifikovateľnými údajmi pri tom narábame?
Čo bolo, teraz platiť nemusí
V samotnej sociológii neexistuje jasná zhoda v tom, či sú sociálne triedy reálne spoločenské skupiny alebo iba sociálne kategórie, ktoré pomáhajú odborníkom sprehľadniť zložitú sociálnu realitu. Tvrdí to sociológ Bohumil Búzik. A to musíme pripomenúť, že takmer do konca deväťdesiatych rokov 20. storočia bola problematika sociálnych skupín a tried dominantnou témou v sociológii, a nielen iba marxistickej. V prípade stredných tried sa to ešte viac komplikuje. Sociológia pozná "starú strednú triedu" a "novú strednú triedu". Jadro tzv. starej strednej triedy tvoria ľudia, ktorí zamestnávajú sami seba, resp. zopár zamestnancov, ktorých označujeme v dnešnej terminológii živnostníci. Tzv. novú strednú triedu tvoria vyššie a vysoko kvalifikovaní odborníci, ktorí sú v zamestnaneckom vzťahu. V modernej literatúre sa ako súčasť strednej triedy uvádza aj tzv. najnovšia stredná trieda ("vedomostná trieda"). Niektorí autori však túto "najnovšiu" triedu zaraďujú do vyššej triedy. Robia to vzhľadom na jej vysoký príjem, najvyššie vzdelanie a relatívne veľký spoločenský vplyv. K rozpakom v odpovedi na otázku, či stredná trieda je reálna sociálna skupina, sa pridávajú ešte spory sociológov o tom, ktoré zamestnanecké skupiny ešte patria do strednej triedy a ktoré už nie. Ide o problém vymedzenia hraníc tried. V súvislosti s týmto problémom sa niekedy hovorí aj o "proletarizácii stredných tried" alebo "zburžoáznení časti robotníckej triedy". Niektorí autori (napr. český sociológ Jan Keller) ešte poukazujú na rozpornosť záujmov a cieľov jednotlivých stredných tried. Sú teda stredné triedy reálnou sociálnou skupinou? Na druhej strane však rozdiely z hľadiska príjmov, spoločenskej prestíže a vplyvu na moc medzi jednotlivcami reálne existujú.
Hľadanie strateného pojmu
Búzik sa skôr pýta, či pojem strednej triedy nie je iba fikciou, ktorou sa iba ochraňujú politici. Podľa sociológa má tento pojem totiž takmer neobmedzené množstvo interpretácií, čo nepriamo dodáva energiu na ďalšie prežívanie skúmaného pojmu. "Ak sa ľudia prispôsobujú, menia alebo udržujú určitý druh správania podľa niečoho, čo niekto označí ako fikciu, tak je to ešte fikcia? Veď to má reálny dosah na ľudské správanie. Ak teda politici používajú pojem stredná trieda, vedci vedú spory o tom, čo to je, a ak aj vo verejnom živote používame tento pojem, tak stredné triedy nie sú fikciou," hovorí Búzik.
Pre politikov je stredná trieda taká príťažlivá nielen pre túto nejednoznačnosť. Veď o niečom takom neurčitom sa najlepšie hovorí v politike. Ale nezabúdajme, že politici sami sú príslušníkmi strednej triedy. Keď rozprávajú o jej dôležitosti pre spoločnosť, tak zároveň hovoria o svojej dôležitosti pre spoločnosť.
Demokracia, s. r. o.
Počuli ste v posledných 15 rokoch o tom, aká je dôležitá pre spoločnosť robotnícka trieda? A pritom ak by neexistovala, tak by nemalo zmysel ani hovoriť o strednej triede. Ale nemali by sme ostať pri pripisovaní iba takýchto prízemných pohnútok politikom. Existuje bohatá odborná literatúra o stredných triedach, s ktorou sa síce naši starší politici asi neoboznámili, ale mladší sa možno s ňou oboznámili v čase, keď ešte neboli politikmi. Veď väčšina z nich má vysokoškolské vzdelanie a živili sa a živia sa prevažne duševnú činnosťou. A pri tom mnohí politici majú odborných poradcov, niektoré strany straníckych ideológov, ktorí patria podľa všetkého do strednej triedy. A mnohým politikom nemožno brať presvedčenie, že stredná trieda je zárukou stabilného spoločenského vývoja. Z ekonomického hľadiska majú také príjmy, že sa stávajú spoľahlivými spotrebiteľmi a ešte aj niečo ušetria. Svojimi príjmami tvoria najväčšiu skupinu spotrebiteľov a tým zabezpečujú kolobeh tovarov. Čím ich bude viac, tým viac budú kupovať. Problematickejšie to už je z politického hľadiska. História náš poučila, že ani mohutná stredná trieda nie je zárukou, že spoločnosť neprestane byť demokratickou. Viď Nemecko tridsiatych rokov.
Vpravo, vľavo, "zlatý" stred
Pravicoví politici zdôrazňujú strednú triedu z ekonomického hľadiska ako prevažne strednú príjmovú triedu. Ale aj príslušníkom starej strednej triedy, teda samozamestnávajúcim sa živnostníkom, záleží na nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva. A to je bližšie pravicovým politikom. Okrem toho je to spájanie strednej triedy s občiansku spoločnosťou, ktorá bola donedávna liberálnou agendou, ku ktorej majú bližšie pravicoví politici. Pritom sa akosi prehliada skutočnosť, že väčšina radikálnych politických mysliteľov a vodcov, ktorým bola občianska spoločnosť ukradnutá, boli príslušníci stredných tried. Neznamená to však, že lavicoví polici by bojovali proti strednej triede (proti sebe samým), ale iba ju tak nezdôrazňujú. Búzik si myslí, že príslušníci stredných tried si uvedomujú svoju príslušnosť k nej. V súvislosti s hlásením sa k strednej triede je však zaujímavá iná skutočnosť. Väčšina empirických sociologických výskumov ukázala, že väčšina ľudí sa hlási k strednej triede. Teda aj tí, ktorí podľa "objektívnych" kritérií by mali byť robotníkmi, alebo patriť k najvyšším spoločenským triedam. Tento jav bolo možné sledovať dokonca aj pri empirických výskumoch, ktoré sa uskutočnili počas éry budovania rozvinutého socializmu. Toľkokrát ideologicky zdôrazňovanú hrdosť byť príslušníkom robotníckej triedy si v polovici osemdesiatych rokov neosvojili ani sami robotníci.
Fikcia a skutočnosť
Definovanie strednej triedy sa na Slovensku nezakladá podľa Búzika až tak na exaktných výskumoch, ale predovšetkým na dohadoch, resp. špekuláciách. Mimochodom, práve výskum je súčasťou termínu, ktorý označuje časť západných sociológov ako "reflexívnu spoločnosť", t. j. súčasná vyspelá spoločnosť. V poslednom čase sme hlavne od vládnych politikov počuli konštatovanie, že rozdiely, a mysleli sa príjmové rozdiely, sú na Slovensku veľmi malé oproti okolitým transformujúcim sa krajinám. Tieto konštatovania sa opierali o makrospoločenské štatistiky. Tie isté štatistiky však hovoria, že takmer 65 percent neekonomicky aktívnych obyvateľov nedosahuje priemerný príjem. Nikto nevie, aká je príjmová štruktúra tých ostávajúcich 35 percent. Mnohé z toho, čo tvorí súčasť rozdielov medzi ľuďmi, je skryté v rôznych výhodách, ktoré dávajú svojim zamestnancom bohaté súkromné firmy, kde pracujú ľudia s nadpriemernými príjmami. Bohumil Búzik si myslí, že rozdiely výrazne vzrástli.
...a zasa tá "hlúpa" nálada!
To samo osebe nie je až také dôležité, ako to, že pri rýchlosti, ako tieto rozdiely vznikli, možno sledovať, ako keby sa oslabila spoločenská súdržnosť a namiesto spoločenskej solidarity nastúpil cynizmus. Myslí, že k tomu patrí aj "hlúpa nálada", o ktorej hovoria vládni politici, pretože ľudia sa podľa politikov a makroštatistík majú dobre a napriek tomu sú nespokojní. Iný problém, ktorý má možno závažnejšie dôsledky, je tzv. "statusová inkozistencia". Je to jav, pri ktorom nie je v súlade vysoké vzdelanie, spoločenská prestíž a príjem. Príkladom súčasnej inkonzistencie na Slovensku môže byť lekár v štátnom sektore, prípadne vysokoškolský učiteľ. V jednom veľkom výskume, ktorý uskutočnil ešte v roku 1967 český sociológ prof. Machonin, sa zistilo, že statusová inkonzistencia je typický jav vtedajšej socialistickej spoločnosti. O socializmus u nás už rozhodne nejde, ale možno predpokladať, že nesúlad vzdelania, zodpovednosti a zložitosti vykonávanej práce, spoločenského uznania a príjmu u nás stále pretrváva.