„Buďte milí k ľuďom, ktorí vás pri trati povzbudzujú. Myslia si, že ste blázni. Aj ste.“ To je úryvok z manuálu k pretekom Norseman 2012, ktoré sú považované za najťažší triatlon na svete. Báznivé nórske dobrodružstvo si vlani v auguste vyskúšali aj dvaja Slováci – Silvia Blahová a Ľuboš Bogár.
Norseman je extrémny triatlon. Vzdialenosti sa rovnajú číslam z klasických ironmanov – teda 3,8 km plávania, 180 km na bicykli a na záver maratón. Tak prečo je považovaný za ťažší než ostatné? Poďme po poriadku.
Štartuje sa o piatej ráno v ľadových vodách fjordu Hardanger, a nie hocijako – skokom z trajektu. Úvodných 35 km cyklistického úseku sa ide takmer neustále do kopca. Dostanete sa na náhornú plošinu, kde aj v auguste, čase pretekov, nie je sneh ničím výnimočným.
Záverečná tretina maratónu, keď už odchádzajú aj posledné zvyšky síl, sa beží do kopca. A na konci čaká
najväčšia chuťovka – päťkilometrový výstup na vrchol hory Gaustatoppen až do výšky 1880 metrov nad morom.
A čo za to? Odmenou je len eufória, krásny výhľad, ak práve neprší, a čierne tričko s nápisom, že ste preteky dokončili. Na štart sa dostane 250 pretekárov, pričom na záverečné stúpanie na Gaustatoppen organizátori pustia iba prvých 160. Ostatných otočia a pošlú naspäť. Môžu ešte odbehnúť chýbajúcu vzdialenosť a získať aspoň biele tričko.
Dvojica zo Slovenska v tom však mala dopredu jasno – bez čierneho trička sa domov vracať nechcela.
Štart za 270 eur
Ľuboš Bogár sa o Norsemanovi dozvedel pred pár rokmi práve z reportáže v RUN-e. „Očaril ma hlavne skok z trajektu do vody. Keď som videl fotografiu, vyhŕklo zo mňa – tam musím ísť,“ naznačí.
Začal zháňať informácie a na nórske dobrodružstvo nahovoril aj kolegyňu z Triatlon Teamu Trnava Silviu Blahovú. „Zistili sme, že tento rok oslavujú desiaty ročník a bude sa súťažiť dva dni, takže brali dvojnásobný
počet ľudí. Tak sme si povedali, že sa prihlásime,“ hovorí 34-ročná triatlonistka.
Prihláška však nestačí, lebo záujemcov býva viac, než je miest na štarte. Organizátori si preto vyberajú – aj podľa dosiahnutých výsledkov, pohlavia či štátnej príslušnosti. Slovenským triatlonistom prišla po mesiaci čakania priaznivá odpoveď. „Vybrali nás oboch, mňa na sobotu a Ľuboša na nedeľu,“ približuje Silvia.
Ostávalo vyplatiť štartovné 2000 nórskych korún (približne 270 eur) a príprava na preteky pod dohľadom skúseného triatlonistu a klubového šéftrénera Andreja Orlického sa mohla začať.
Idúci na smrť
Dvojica neskôr doplnila posádku o tretieho člena Andreja Králika, ďalšieho trnavského triatlonistu. Jeho úlohou bolo robiť podporný tím, zbaliť veci v depe, podávať na trati občerstvenie a byť nablízku v prípade problémov. Takého človeka musel mať každý pretekár, je to podmienka organizátorov.
Výprava vyrazila do Nórska autom a cesta trvala takmer dva dni. „Deň pred pretekmi sme si šli vyskúšať vodu. Mala trinásť stupňov a prvý pocit bol strašný. Najväčší problém bol namočiť si do vody hlavu a najmä tvár,“ opisuje Silvia. „Človek si však zvykne. Navyše v pretekoch do vody skočíte z trajektu a nič iné vám neostáva - musíte plávať.“
V deň pretekov vstávala o druhej v noci, čakal ju presun k fjordu, prezentácia a cesta trajektom. „Na lodi sme
strávili asi hodinu. Bola zima, dvanásť stupňov, voda mala o jeden viac. Bavila som sa, že keď do nej skočíme, bude nám teplejšie. Niektorí ľudia vyzerali dosť depresívne, na iných sa zase zasmejete, keď si z termosky začnú liať do neoprénu čaj,“ vraví s úsmevom. „Časť ľudí mala v tvárach nepríčetné výrazy, akoby šli na smrť, mnohí sa modlili,“ dopĺňa Ľuboš.
Sviečky, priepasti a sneh
O piatej nasledoval očakávaný skok do vody z plošiny trajektu z výšky štyroch metrov. „Bol to zážitok, z takej výšky sa v iných pretekoch neskáče,“ reaguje Silvia.
Skok, pre ktorý sa rozhodol na Norsemanovi štartovať, si o deň neskôr vychutnal aj Ľuboš. „Bolo to úžasné, dal by som si ho ešte raz, ale nebol tam rebrík,“ smeje sa. „Voda bola síce ľadová, ale bol som v takej eufórii, že mala tú najlepšiu teplotu,“ dodal.
Po plávaní a roztopení skrehnutých končatín prišiel na rad bicykel. „Trať bola najmä zo začiatku veľmi pekná, šla cez tunely, v ktorých horeli iba sviečky, popri ceste boli priepasti a vodopády. Potom sme vyšli na plošinu, bola tam zima, len sedem stupňov a na niektorých miestach sneh,“ opisuje Silvia.
Kým sa pasovala s traťou, Ľuboš ležal v posteli a odpočíval, jeho totiž čakal štart o deň neskôr. Lenže veci sa skomplikovali.
Panika: Čo je s autom?
Zobudil ho telefón. Bol to Andrej, ktorý mal na trati robiť Silvii podporný tím. „Pokazilo sa auto, všetko dymí, vravel mi. Podľa opisu som usúdil, že odišlo chladenie. Hovorím mu – zbaľ si veci a natlač sa do prvého auta, ktoré pôjde okolo,“ približuje Ľuboš.
Vyskočil z postele a začal zháňať niekoho, kto by ho k pokazenému autu odviezol. Pomohla mu predavačka v neďalekých potravinách. „Obvolala pár ľudí a zohnala jednu pani, veľmi milú päťdesiatničku. Povedal som jej, čo sa stalo a ona na to – upokoj sa, spravíme to. Zaviezla ma najskôr k autu, potom ďalších 20 kilometrov na benzínku, kde som kúpil chladiacu kvapalinu a objímku, a potom naspäť. Opravil som to a vyrazil. A rýchlosť? Neklesala pod stovku, hoci som prechádzal aj úsekmi s povolenou štyridsiatkou,“ uškrnie sa. Všetko napokon stihol.
Silvia o problémoch vedela, šla práve okolo, keď sa auto pokazilo. „Nevedela som, či mám pokračovať. No nezabalila som to. Keď som potom videla Ľuba ísť vedľa mňa, vedela som, že je dobre. On však stratil, lebo namiesto odpočinku bol celý deň s nami,“ naznačila Silvia.
Pustia ma hore?
Pre zmätky okolo pokazeného auta však nikto z tímu netušil, ako sa preteky vyvíjajú – hlavne či sa Silvia na
úpätí hory Gaustatoppen zmestí do 160. miesta zaručujúceho právo výstupu na vrchol.
„Prvých 25 kilometrov behu sa šlo po rovine a počítala som, koľkých súperov som predstihla. Potom hovorím chalanom - predbehla som 31 ľudí, stačí to? Oni len mykli plecami. Nevedeli, koľká som. A čo teraz?“ so smiechom spomína Silvia.
Trať začala stúpať a o predbiehaní už nemohlo byť reči. „Zistila som, že idem rovnakým tempom ako všetci okolo mňa, ktorí kráčajú. Tak som začala kráčať aj ja,“ opisuje.
Na odpoveď, či bude jednou zo 160 vyvolených, si musela počkať až na posledný kontrolný bod na úpätí kopca. „Bola som veľmi rada, keď mi tam povedali, že môžem ísť hore.“
Výpadky pamäti
To, čo sa dialo potom, už obaja nazývajú turistikou. Výstup po kamenistých svahoch na vrchol Gaustatoppenu. Viac sa vytrápil Ľuboš, ktorý dve noci po sebe spal len zopár hodín.
Počas záverečných kilometrov mal výpadky pamäti. „Neviem si vybaviť celý výstup, pamätám si zakolísania, keď som strácal rovnováhu. Silvii som hovoril, že sa chcem otočiť. No ona na to – nevymýšľaj, ťahaj hore,“ sprostredkúva.
Príchod do cieľa si však vybavuje. „Odfúkol som si, že je to konečne za mnou. Dostal som kŕče do stehien. Dali mi deku, sadol som si, dal som si polievku. Potom sa spustila dažďová smršť a hneď sme sa pakovali do chaty. Bola mi ukrutná zima. Hore som strávil asi polhodinku, ale bol som úplne mimo prevádzky, vyžmýkaný do poslednej kvapky energie,“ opisuje 28-ročný triatlonista.
Silvia mala deň predtým podstatne vľúdnejšie počasie. Gaustatoppen je najvyšší kopec široko-ďaleko a v priaznivých podmienkach z neho vraj vidno šestinu Nórska. „Aké to bolo? Človek sa už veľmi nepohybuje, len sedí, pozrie sa dole a povie si – super, som tu!“
Tričká sú v skrini
Pred tromi rokmi absolvoval Norsemana Ján Kriška, Slovák dlhodobo žijúci v USA. Okrem neho nikto. Až
teraz. Silvia, inak produktová manažérka firmy predávajúcej poľnohospodársku techniku, dosiahla čas 14 hodín, 44 minút a 59 sekúnd (v ten deň 10. miesto medzi ženami). A obchodný zástupca vinárskej firmy Ľuboš došiel do cieľa za 15 hodín, 21 minút a 48 sekúnd (rekord podujatia je 10:23:43).
„Či to bol môj najväčší športový výkon? Z hľadiska náročnosti pretekov áno. Čo sa týka celkového fyzického vypätia, asi som šiel už aj ťažšie preteky. Podľa mňa je Ironman menej náročný ako olympijský triatlon. Ten je rýchly, a preto aj viac bolí. Takéto preteky idete s rozvahou, svojím tempom. Určite to náročné je, výpadky pamäti a poruchy koordinácie som na trati ešte nikdy nemal,“ rozoberá Ľuboš.
„Rozhodne to boli najzaujímavejšie preteky, na akých som štartovala. Tu nejde o čas a osobné rekordy, ale o to, aby človek prišiel do cieľa,“ pridáva Silvia.
Obaja získali aj vytúžené čierne tričko. „Vonku som ho mal iba raz, inak si ho strážim,“ vraví Ľuboš. „Aj ja som si ho obliekla iba raz, ešte v Nórsku. Teraz je v skrini,“ doplní s úsmevom Silvia.