Strieborný šprintér Ján Volko si užil v sobotnom večere na HME v Belehrade oslavy so slzami v očiach. Uvítanie v hoteli bolo dojímavé, s objatiami, spontánnym potleskom, s výkrikmi Džony, Džony a ďakujeme.
Generálny sekretár SAZ Vladimír Gubrický poďakoval striebornému Volkovi pred nastúpenou 'jednotkou': "Slovenská atletika prežila historický večer neskutočným spôsobom, so striebrom a slovenským rekordom zlepšeným po 30 rokoch. Poďakovanie si zaslúži stopercentná, precízna trénerka Naďa Bendová, teraz sa naplno ukázalo, prečo taká je, čo všetko sa vďaka nej dosiahlo. Výkon bol neskutočný a verím, že je to len začiatok kariéry a že časy v hale i vonku bude Jano neustále zlepšovať."
"Nervy boli na prasknutie"
Trénerka Naďa Bendová si potichu užívala chvíle slávy svojho zverenca. "Nemám slov, nervy boli na prasknutie od prvého jeho behu tu na šampionáte. Dobre, že sa opakoval finálový štart, lebo Janko pri ňom zaspal. Z behu si veľa nepamätám, rada by som si ho v pokoji ešte pozrela. Striebro vyvolalo u mňa veľkú dávku šťastia, všetci ma stískali, naozaj skvelý pocit. My sme tušili skôr, čo sa v ňom skrýva, veľké reči sme nemali, Jano má v sebe pokoru, je to jeho štýl, pomaly sa posúva dopredu a takto je to lepšie. Ako bude ďalej, ťažko predpovedať, rola favorita prináša aj veľkú zodpovednosť. Raz sme hore, raz dole, treba sa s tým vyrovnať, no verím, že jeho kariéra pôjde aj naďalej hore."
Šéftréner a vedúci výpravy Martin Pupiš hovoril o nezabudnuteľnej chvíli.
"Je to splnený sen, úžasná vec, už len preto, že na Slovensku nie sú primerané podmienky na halovú atletiku. Ani sa tomu nechce veriť, asi sa všetci budeme v noci budiť a pýtať sa, či sa to naozaj stalo, je to na neuverenie. Volko je už teraz svetový šprintér a treba jeho úspech aj využiť, pre slovenskú atletiku a pre neho samého, pretože má šprintérsku perspektívu ešte pred sebou."
"Asi ma majú hore radi"
Volko nelietal v oblakoch, v prvom rade ďakoval všetkým, ktorí sa na jeho striebornom úspechu podpísali. "Neskutočné, asi ma majú hore radi, nečakal som to, emócie nemôžem popísať. O súpera som mal po diskvalifikácii Brita Robertsona menej, neublížilo mi to, nerozhodilo, bol som v pohode. Povedal som si, že budem bežať pre radosť a na slávu božiu s tým, že si to užijem. Vždy potrebujem lepších pri sebe, aby ma ťahali, takže vďaka aj Kiltymu, ktorý bežal vedľa mňa."
Volko sa neustále na šampionáte zlepšoval, od rozbehov s 6,68, cez semifinále so 6,62, až po striebornú bodku vo finále so 6,58, dvakrát zlepšil slovenský rekrod, osobák si stlačil o 0,09 s. "Nevedel som odhadnúť, aké je to rýchle, finálový beh som príliš nevnímal. Len som chcel čo najskôr vidieť výsledok."
Ján Volko mnohým zaďakoval. "Pomyslel som si na všetkých okolo seba, na Boha, ktorý mi nadelil talent, na rodinu, celý môj realizačný tím. Prepotený dres, bolesť, každý kilometer odbehnutý, každá činka stála za to. Stále chcem však zostať pri zemi, s malými očakávaniami, nemám rád, keď sa predo mňa kladie niečo veľké. Rodičia ma dobre vychovali, dali možnosť, aby som tento šport robil, za všetko sa im po príchode domov poďakujem."