Nielen športovec prostredníctvom svojich výkonov dokáže presláviť svoju krajinu, získať si obdiv priateľov a vydobyť rešpekt u súperov. Niečo podobné sa totiž za istých okolností môže podariť aj športovému manažérovi.
V jeho manažérskej starostlivosti sa vyhrievajú viaceré hviezdy svetovej atletiky, ako aj mladí a nádejní atléti zo Slovenska, Čiech, Poľska, ale napríklad aj z ďalekej Jamajky. Rešpektovaný televízny komentátor, otec ôsmich detí – Alfons Juck.
Ľudí behá dosť, ale potenciál je ešte väčší
RUN Magazine: Ako ste na tom s aktívnym pohybom dnes? Vyťažený manažér s veľkou rodinou zrejme nemá jednoduché nájsť si čas na pravidelný pohyb.Alfons Juck: Viem, že je to moja veľká slabina. V teoretickej rovine sa pohybu veľmi aktívne venujem a nesmierne uznávam všetkých, ktorí sa snažia vykonávať nejakú pohybovú aktivitu. Rád by som sa k nim zaradil, no vzhľadom na to všetko, čo sa deje okolo mňa, si ten správny čas neviem nájsť. Ale presne viem, čo by som mal robiť.
RUN Magazine: Určite ste však zaregistrovali renesanciu bežeckého hnutia a behu ako základnej pohybovej aktivity. Vnímate aj vy skutočnosť, že na Slovensku behá stále viac a viac ľudí?
Alfons Juck: Áno, vidno to aj z pohľadu účasti na bežeckých podujatiach, ale myslím si, že kapacita, ktorú Slovensko aj napriek malému počtu obyvateľov má, ani zďaleka nie je vyčerpaná. Určite to súvisí so zmenou životného štýlu. Je potrebné, aby sa životná úroveň stabilizovala, aby mali ľudia čas venovať sa aj aktivitám, ako je beh a wellness. Aby mali možnosť časovo si to dovoliť, keďže finančne,našťastie,behniejeextranáročný. O našich rezervách však svedčí skutočnosť, že ešte stále nie sú napríklad na košickom Medzinárodnom maratóne mieru prekonané účastnícke rekordy z osemdesiatych rokov, keď celosvetovo nastal prvý veľký bežecký boom.
RUN Magazine: Takže teraz možno hovoriť o druhej celosvetovej bežeckej vlne?
Alfons Juck: Asi áno. Možno to súvisí aj s tým, že napríklad vďaka internetu ľudia šetria čas, nemusia mnohé veci riešiť osobným kontaktom. Nehovoriac o tom, že veľkým strašiakom sa stali napríklad civilizačné choroby a podobne, stúpla úroveň vedomostí o zdraví a ľudia chcú uvedomelo predchádzať najrôznejším ochoreniam, ktoré prináša táto rýchla doba.
Organizačná stránka, biznis, komunikácia s médiami
RUN Magazine: Čo predstavuje práca manažéra? Aké služby atlétom poskytujete?Alfons Juck: Špičkoví atléti majú širší tím, nie je tam len manažér, ale aj tréner, lekár, masér, ďalší poradcovia z oblasti vitamínov, výživy, psychológie. No a manažér by mal mať na starosti hlavne obchodnú a organizačnú stránku veci. V organizačnej je zabezpečenie leteniek, ubytovania a podobne v súvislosti so štartmi na pretekoch, tréningovými tábormi či inými aktivitami. Je to aj oblasť zastupovania voči médiám a PR. Iste si viete predstaviť, že keby napríklad Roman Šebrle dal svoj mobilný telefón všetkým médiám, tak by nič nenatrénoval. To je jedna z úloh pre jeho manažéra, prípadne ďalších ľudí, ktorí organizujú komunikáciu s médiami. Napokon, bol to aj prípad Romana Šebrleho, keďže jeden človek by to nezvládol. Obchodná stránka sa týka sponzoringu či iných partnerských záležitostí, ktoré u špičkových atlétov pripadajú do úvahy. Viaceré úspešné značky sa chcú spájať so špičkovými atlétmi, keďže im to zdvíha imidž a samozrejme aj predaj. Okrem toho je to aj otázka účasti na pretekoch, pri ktorých dobrí a teda žiadaní atléti zvažujú, kde a za akých podmienok budú štartovať.
RUN Magazine: Máte ako manažér aj podporný tím, keďže suma činností, ktoré zabezpečujete, je zrejme nad rámec možností jedného človeka?
Alfons Juck: To určite je, ak by jeden robil všetko. Ale napríklad u Romana Šebrleho zabezpečujem predovšetkým športovú stránku, nie marketing. Je aj taká skupina atlétov, kde zabezpečujem všetko komplet. Momentálne mám dvoch stálych spolupracovníkov: jedného na marketing a spoluprácu s výrobcami športového oblečenia a druhý sa stará o PR a oblasť médií vrátane aktualizácie interneto- vých stránok a podobne.
RUN Magazine: Sú príjmy špičkových atlétov porovnateľné s príjmami najlepších futbalistov či hokejistov?
Alfons Juck: Určite nie, sú oveľa nižšie. Absolútna špička na úrovni olympijských medailistov či svetových rekordérov dokáže získať slušné prostriedky – aj z marketingových príjmov. Druhá vlna, hoci mimoriadne kvalitných atlétov na úrovni majstrov Európy či halových šampiónov, má tiež nie malé príjmy z marketingu, no s futbalom či hokejom alebo tenisom sa to porovnávať nedá. Na druhej strane sú vyššie ako vo väčšine iných individuálnych športov, napríklad gymnastika či vodáctvo. Aj medzi samotnými atlétmi sú rozdiely: najlepšie sú na tom šprintéri, tí inkasujú za štart na pretekoch spravidla najviac. Niekedy s tým ani ja osobne nie som stotožnený, keď rekordér v technickej disciplíne má menšie ponuky ako šprintér nie z úplne najužšej špičky, ale trh si to časom tak usporiadal, a teda to treba rešpektovať.
RUN Magazine: Ktorých atlétov máte momentálne vo svojom manažérskom portfóliu?
Alfons Juck: Zo slovenských – som rád, že stúpa výkonnosť Lucie Klocovej, ktorá bola na dvoch mítingoch Zlatej ligy druhá, čo je skutočne veľká vec. Libor Charfreitág ešte medailu na veľkom podujatí môže získať. Sestry Velďákové majú veľký potenciál, Jozef Repčík musí potvrdiť, že aj vyrovnanosťou výkonov patrí medzi tých najlepších. V Čechách, samozrejme, Roman Šebrle. Som rád, že sa nám postupnými krokmi podarilo posunúť do svetovej špičky prekážkara Petra Svobodu, ktorý ak nie je najlepší, tak minimálne druhý najlepší prekážkar v Európe. Ďalej Roman Novotný – skokan do diaľky, bol v Pekingu ôsmy. Alebo talentovaný Jakub Holuša. V roku 2007 vyhral na juniorských ME v behu na 3 000 m cez prekážky – ako prvý Čech v histórii. No a prekvapivo povedal, že v roku 2008 nebude behať 3 000 metrov cez prekážky, ale osemstovku. Prišiel prvý veľký beh vo Viedni a zabehol 1:47:37, čo bol fantastický čas. To sa nikomu ani len nesnívalo. Teraz je druhý rok medzi dospelými a ešte o ňom určite čitatelia RUNu budú počuť. Potom mám skupinu atlétov z Poľska, na čele s olympijskou víťazkou v hode kladivom Kamilou Skolimowskou. Mám aj najlepšiu kanadskú výškarku Nicol Forresterovú, čiernu atlétku s oficiálne najdlhšími nohami vo svete športu. Aktuálne sme sa pozreli aj na Jamajku a máme tam jedného prekážkara, juniorského majstra Jamajky v behu na 400 m cez prekážky, ktorý sa momentálne tvrdo pripravuje v Kalifornii. V minulosti som zastupoval Jana Železného, Šárku Kašpárkovú, Ludmilu Formanovú a niektorých ďalších.
Napriek malej základni máme aj atlétov vo svetovej špičke
RUN Magazine: Aký je momentálny stav slovenskej atletiky? Je z nej ťažký pacient?Alfons Juck: Určite pokrivkáva, ale vôbec to nevidím tragicky. Atletika na Slovensku by si zaslúžila väčší záujem médií, možno väčšiu člen- skú základňu a celkovo väčšiu akceptáciu v spoločnosti, aby ju ľudia nebrali ako nejaký zvláštny šport, ktorý sem-tam niekde zazrú a veľa o ňom nevedia. Treba si však uvedomiť, že od atletiky sa odráža väčšina ostatných športov, keďže predmetom výkonu v atletike sú základné pohybové zručnosti ako beh, hod, skok a podobne. Teda istotne by pomohlo, keby pribudlo viac podujatí, hoci aj v menších mestách, na klubovej úrovni a podobne. V Spartaku Dubnica, klube, ktorý mám tú česť viesť od tohto roka, sa snažíme popri akciách pre dospelých neustále vytvárať ponuku pre mládež a deti. Alarmujúci je počet atletických dráh s umelým povrchom. Sme radi, keď pri- budne jedna-dve za štyri roky, kým v Čechách pribúdajú ročne viaceré. Na miestnej úrovni by sa mali výstavby jednoduchých športovísk viac podporovať, veď Slovensko nepatrí medzi chudobné krajiny a v týchto parametroch za seberovnými výrazne zaostáva. Keď si chce mestský človek bývajúci na sídlisku zabehať na kvalitnej dráhe, často nemá takú možnosť. A to vôbec nehovorím o náročných projektoch s veľkými tribúnami, ale o malých jednoduchých dráhach s jednou-dvomi šatňami a možnosťou na osprchovanie. V čom si myslím, že nekríva, je oblasť vrcholovej atletiky. Náš potenciál totiž vôbec nie je obrovský, je neporovnateľne menší ako potenciál iných atleticky vyspelých krajín, jednoducho, je nás málo. Aj naša tradícia je skôr na úrovni výnimočných jednotlivcov, nikdy to nebolo v širšom meradle. Máme niektoré disciplíny, kde sme boli dobrí, ako chôdza, vrhači sú momentálne súčasťou svetovej špičky a máme bežcov. Plachí v minulosti, dnes Klocová a Repčík na svetovej úrovni. Slovensko nikdy nemalo super šprintérov alebo napríklad skokanov o žrdi. Dôležité je to, aby sme tých jednotlivcov, ktorí sa vždy nájdu, dokázali v našich podmienkach pripraviť do nemilosrdnej medzinárodnej konkurencie, čo sa nám však celkom darí a napríklad medaila Libora Charfreitága z MS v Osake 2007 je jedným z dôkazov.
RUN Magazine: A juniori? Sú prísľubom?
Alfons Juck: Práve to je trošku problém. Momentálna slovenská špička vyrástla z juniorov, ktorí dokázali v mladšom veku získať medaily na svetovej úrovni a mali dobré výsledky. Teraz už minimálne druhý, ak nie tretí rok nemáme žiadne juniorské kovy v atletike. Trošku ma to začína iritovať, hoci to ešte neznamená, že je zle, ale je to jasný signál, ktorý o niečom vypovedá. Aj keď... napríklad ako perličku môžem spomenúť amerického prekážkara Davida Olivera, ktorý získal v Pekingu na LOH medailu. Ten bol na besede v jednej škole a hovoril o sebe, aký mal ako stredoškolák osobák. Bol úplne hrozný, nikto by vtedy o ňom nepovedal, že môže byť niekedy vo svetovej špičke. A podarilo sa mu to. Takže ak niekto nie je dobrý medzi juniormi, neznamená to, že nemôže byť dobrý medzi seniormi. Ale bol by som radšej, keby slovenskí juniori boli momentálne úspešnejší.
RUN Magazine: Neodrádza deti aj to, že v atletickom tréningu je v porovnaní napríklad s kolektívnymi hrami menší hravý moment, že je tréning možno trošku jednotvárnejší?
Alfons Juck: Kúsok pravdy na tom môže byť, ale rozhodne nie celá. Aj beh viete deťom podať primeranou a zábavnou formou, je to o invencii trénera. Skôr vidím hendikep v tom, že naše deti nemajú silné domáce vzory, aby si povedali – chcem byť ako Roman Šebrle a podobne. Možno cestou je aktivita typu súťaže s názvom „Hľadáme nového Jozefa Plachého“, čo je najmasovejšia bežecká súťaž pre mládež na Slovensku. Od okresných a krajských až po celoslovenské kolo sa dovedna zúčastnilo vlani viac ako 16-tisíc detí. Najlepší sa potom stretávajú s Plachým, majú spoločné sústredenie. Toto je cesta, ktorou treba ísť.
RUN Magazine: Má verejnosť na Slovensku a v Čechách o vrcholovú atletiku ako o produkt záujem?
Alfons Juck: Celkom určite áno. Dôkaz, od ktorého sa môžeme odraziť, sú olympijské hry. Jednoznačne najsledovanejším športom programu LOH je atletika, to sa jednoducho nedá zaprieť. Ide o to, čo ponúkate a ako to zabalíte. Ja som sa veľmi potešil, keď vlani po prvýkrát na Atletickom moste v Dubnici bolo vypredané a hľadisko praskalo vo švíkoch. V takom malom meste, ako je Dubnica, ktorá má možno 30-tisíc obyvateľov, sa naplnil 5-tisícový štadión do posledného miesta. Nie je to, samozrejme, ľahké, dnes je divák už náročný. Musíte mu ponúknuť kvalitu – olympijského víťaza, medailistu z kontinentálneho či svetového šampionátu, slovenskú špičku – potom aj divák rád príde. Druhý prípad je ostravská Zlatá tretra. Tá už je u diváka zafixovanáakopojem.Vjúnisachodí na Tretru, pretože to určite stojí za to. Diváci nám dôverujú, vedia, že uvidia svetovú kvalitu, a dokonca s ambíciou zabojovať o svetový rekord. Podobné postavenia mala v minulosti slávna bratislavská P-T-S-ka.
Cesta k povolaniu manažéra atletických hviezdVždy ma bavili výkony, mená, štatistiky a podobné záležitosti. Chytilo ma to počas olympiády v Mníchove v r. 1972, keď som mal desať rokov a odvtedy sa atletike intenzívne venujem. Malo to svoju genézu – bol som aktívny atlét, potom som začal pomáhať v rôznych funkcionárskych záležitostiach a popri tom som stále zostavoval tabuľky, rebríčky – to ma skrátka bavilo. Práve cez tie tabuľky som sa dostal na svetovú úroveň, v r. 1984 som sa stal členom Medzinárodnej asociácie atletických štatistikov, myslím, že sme tam boli vtedy len dvaja zo Slovenska. Tým som získal možnosť zostavovať najkvalitnejšie svetové tabuľky. Popri tom som robil v množstve pretekov hlásateľa, začalo sa to Majstrovstvami Slovenska, až sa to postupne dostalo k vtedy najprestížnejšieho mítingu Pravda – Televízia – Slovnaft. Aj vzhľadom na jazykové možnosti som sa dostal do kontaktu s ľuďmi, ktorí organizovali tento míting, riešil som nasadzovanie do dráh, vybavovanie štartovej listiny a neskôr to, prirodzene, dospelo až do štádia, keď som vybavoval účasť samotných atlétov na tomto podujatí. Treba povedať, že v osemdesiatych a najmä v prvej polovici 90. rokov mal tento míting naozaj skvelú účasť: Michael Johnson, Linford Christie, Sergej Bubka a niektoré ďalšie svetové hviezdy. Tak som sa dostal do kontaktu s atletickou špičkou a postupne som začal vybavovať účasti aj na iných podujatiach.Takto nejako sa to začalo a prvá slávna atlétka, s ktorou som začal úzko spolupracovať, bola Šárka Kašpárková, česká olympijská medailistka z roku 1996, majsterka sveta 1997. A to sa Šárke v roku 1995 veľmi nedarilo a ja som sám navrhol jej trénerovi Mišovi Pogánymu prerušenie spolupráce. On bol však skalopevne presvedčený, že úspech je otázkou krátkeho času, a vývoj mu napokon dal plne za pravdu. Postupne sa začali nabaľovať ďalší a ďalší atléti, ale stále to bolo na nie príliš širokej úrovni a stále u mňa prevládala zložka novinárska. Robil som v Slovenskej televízii, komentoval som priame prenosy a písal do viacerých médií. Ďalší zlom prišiel v roku 2001, vtedy som už s bratislavským mítingom nespolupracoval, lebo jeho úroveň išla dolu. Svojím spôsobom som v organizátorskej sfére nebol príliš vyťažený. Našli si ma organizátori Zlatej tretry. Bola to nová skupina ľudí, vložili do projektu aj pomerne veľa finančnýchprostriedkov a hľadali niekoho, kto by im zabezpečil atletickú stránku. K tomu sa už potom pridala aj veľká skupina českých atlétov na čele s Janom Železným a Romanom Šebrlem. Od roku 2002 sa začala pomyselná nová éra mojej činnosti, keď som sa naplno začal venovať organizačnej – v súvislosti s mítingom – a manažérskej práci. Novinárska činnosť odvtedy ustúpila do úzadia, aj keď sem-tam ešte dostanem šancu niečo komentovať. |
RUN Magazine 2/09