Prišiel dost očakávaný víkend,ktoreho nedela mi mala priniesť sladkú aj trpkú prichuť mojho prvého maratónskeho behu.Príjemným prekvapením bola pre mna cesta IC rýchlikom z Trnavy do Košíc,ktorá ubehla rýchlo a príjemne v pohodlných sedadlách rýchlika.Síce to nie je TGM,ale na naše pomery fajn.Po krátkom blúdení v centre Košíc sme našli aj penzion v ,ktorom sme mali rezervovane ubytovanie a po nevyhnutnych formalitach súvisiacich s touto procedúrou sme vyrazili do mesta,ktore už dýchalo maratónskou atmosférou.
Úspešne sme absolvovali registráciu,pridelenie čísiel a dalších s behom súvisiacich komponetov.Potom nám už nič nebránilo absolvovať prechádzku večernými ulicami centra.Spievajúca fontána,dóm aj celkový ráz a duch mesta sa nám páčil,takze večer ubehol velmi rýchlo a po nevyhnutnom spánku sa rýchlo blížil čas štartu.
Samotný štart bol pre mna velký zážitok.Hromadné odrátavanie,mohutné povzbudzovanie množstva ludí,už len kvoli tomu sa aspon raz oplatí to skúsiť.Takze v takejto atmosfére som začal ukrajovať prvé metre v miernom pokluse.po asi dvoch km už bol priestor a čas zvoliť aj nejaké tempo,ktore by som mohol zvladnuť.tak som to skusil bežalo sa mi naozaj fajn vychutnával som si beh aj ľudí na trati aj popri nej.na cca 6 km som predbehol aj Dzurindu a myslel som si aky som dobry...Taklže v takejto pohodičke som dobehol do polovice čiže 21 km.Čas 1:39:30 vo mne vyvolal spokojnosť a nádej že by som to mohol zvládnuť aj pod 3:30...Lenže maraton je troška iná kategória behu....25 km...nohy otažievajú dávam si ionťák s vierou že snád pomôže..30km...nepomohol...dzurinda ma dobieha na chvílku sa vešám na jeho suitu vo viere že rozbehám krízu...ale nejde to za chvílu mi odbehnú a mna boli čím dalej tým viac každý krok...od 34 km na každej občerstvovačke postojím vypijem a zjem všetko čo tam ponúkajú....nič nepomáha moje tempo z prvej polovice nenávratne až hanebne odpísané...Mám pocit že ma už každý prebehol a obdivujem lahkosť s akou ma tie húfy bežcov predbiehaju....Rozmýšlam nad tým odkial môžu mať ešte tolko síl....v jednom úseku kde sa stretavajú trate a rýchlejší bežci bežia proti mne dokonca uvažujem nad nehanebnou myšlienkou prebehnút električkovú trať a tak si skrátiť trasu...ušetril by som par km-:))38km krč do lýtka...to snád nie však ja to ani nedobehnem?Naštastie po krátkom rozmasírovaní to odišlo a nevrátilo sa to tak pokračujem v úpornom boji so svojím telom ktoré sa vehementne bráni voči takémuto zaobchadzaniu s ním.Na 39 km v duchu obvinujem organizátorov že tie kilometre ku koncu stále predlžujú a žiadam dve slečny pri trati o zapožičanie bicykla,ktoré mi bolo so smiechom odmietnute.Mysleli si že žartujem....konečne 40km to už je ciel...ale omyl...dalšie 2km nekonečného trápenia...vnímam ľútostivé pohlady divákov....ciel sa mi zdá nekonečne ďaleko,ale predsa len už vidím tú vytúženú métu.....a je tu tušim tomu ani moc neverím normálne mám chuť sa rozplakať ani neviem prečo...asi preto že som neveril že to raz skončí -:)) Na moje prvé slová po dobehu"už nidy viac"sa už dnes pozerám troška inak...ako sa hovorí nikdy nehovor nikdy.Na otázku priatelky bolo ti to treba? Teraz odpovedám:"bolo".Bolo pre ten pocit sebaprekonania a víťazstva sameho nad sebou.