26.05.2019, 13:41

Bežci sa zdravia, menia tak beh na tímový šport

Každý bežecký začiatočník sa pri výbehu po prvý krát stretne s tým, že ho protismerný bežec pozdraví a veľa zelenáčov to privedie do rozpakov. Prečo ma zdraví? Čo ma pozná? Mám pozdraviť tiež, nie je to drzosť? Nebude lepšie mlčať? Radšej sa budem tváriť, že ho nevidím!

Bežci sa zdravia, menia tak beh na tímový šport

Zdraviť nebo nie?

Nikto už asi nezistí, kedy a odkiaľ sa medzi bežcami zdravenie rozšírilo, ale keď už vzniklo, podeľme sa práce pozdravom s inými bežcami o svoju radosť z behu. Bežecký pozdrav nemá žiadne záväzná pravidlá, ani žiadnu predpísanú formu. Bežecký pozdrav je jednoduchým pripomenutím, že i rýdzi  individualisti, akými bežci vo veľkej väčšine sú, cítia potrebu niekam patriť. Do jedného veľkého bežeckého spoločenstva.

Pri bežeckom pozdrave vôbec nezáleží na tom, či prvý pozdraví starší alebo mladší, muž alebo žena, rýchlejší alebo pomalší. Stačí krátky očný kontakt, pokynutie rukou a zvyčajne sa aj u toho najzadýchanejšieho bežca nájde dosť vzduchu, aby zo seba vyrazil aspoň to kratučké „ahoj“.

Neberme však bežecký pozdrav ako povinnosť. Považujme ho skôr za privilégium. Bez ohľadu na vlastnú výkonnosť, vek a spoločenské postavenie si u nás môžeme tykať s ktorýmkoľvek bežcom, aj keby to bol napríklad majster sveta (i na takých môžeme pri svojich behoch po slovenských cestách naraziť), čo CEO spoločnosti Google (čo je menej pravdepodobné).

Existujú miesta, kde je zdravenie úplne bežné, ale inde na zdraviaceho bežca nenarazíme. To ale predsa neznamená, že sa prispôsobíme. Naopak, skúsme zdravenie rozšíriť i tam, kde sa doposiaľ neujalo. Sem tam môžeme stretnúť aj bežcov, ktorým zdravenie a tykanie vadí, ale je ich určite menej, ako tých zmieňovaných majstrov sveta.

Z toho vyplýva, že aj keď sme možno úplní začiatočníci, nebojme sa a bežecké zdravenie vyskúšajme. Vo väčšine prípadov sa stretnem s odpoveďou, občas dokonca i s úsmevom ako s prémiou. Možno práve v tejto chvíli si človek uvedomí: „Funguje to, už som bežec!“ Vážne nezáleží na tom, či v kuse zvládneme maximálne tristo metrov alebo stovku kilometrov. Stojí to za ten pocit.

A nenechajme sa odradiť, ak nám niekto na pozdrav neodpovie. Možno sa iba zamyslel. Alebo hudba v jeho slúchatkach hrala tak nahlas, že vás prepočul. A možno si iba sám netrúfol, ale nabudúce už nájde odvahu a pozdraví ako prvý. A keď nie? Tretíkrát už určíte pozdraví.