27.03.2019, 20:58

Matej Tóth: Hlava chce, závisí len od tela, či zvládne pár tisíc kilometrov do MS 2019 a OH 2020

Kým vlani vyhral vo svetovom výkone roka 3:42:46 h, v sobotnom 38. ročníku Dudinskej päťdesiatky neštartoval. Po problémoch s ľavým zadným stehenným svalom v závere minulého roka olympijský víťaz v chôdzi na 50 km z Ria de Janeiro 2016 Matej Tóth ešte len doháňa tréningové resty.

Matej Tóth: Hlava chce, závisí len od tela, či zvládne pár tisíc kilometrov do MS 2019 a OH 2020

 V Dudinciach však nechýbal. Ráno o ôsmej odštartoval hlavné preteky, potom povzbudzoval kolegov z reprezentácie, pomáhal na občerstvovacej stanici a jedným očkom sledoval svojich možných súperov na jesenných MS v Dauhe. Ani po pretekoch na 50 km sa však jeho dudinské povinnosti neskončili: absolvoval ešte manifestačný kilometer s najmenšími adeptmi chôdze a na autogramiáde rozdal stovky podpisov. Popri tom všetkom si našiel čas aj na spoločný rozhovor pre www.atletika.sk a denník Šport.

Matej, ako – aj vzhľadom na náročné podmienky – hodnotíte výsledky 38. ročníka Dudinskej päťdesiatky?

„Veľmi sa to blížia tomu, čo som očakával. Tipoval som víťazný výkon medzi 3:42 – 3:43 h. Kandidátov, ktorí to mohli zašliapať, bolo viacero. Tempo v náročnom závere, v ktorom sa teplota vyšplhala nad 20 stupňov, však vydržal iba Nór Havard Haukenes. Klobúk dolu pred ním, patrí mu moja gratulácia.“

Čo vám ukázali sobotné preteky z pohľadu blížiacich sa MS v Dauhe? V Dudinciach štartovalo veľa vašich možných súperov…

„Nič ma veľmi neprekvapilo, nič nové som sa nedozvedel. Na jednej strane som rád, že nik nezaznamenal extra výrazný výkonnostný posun, no na druhej sa ukazuje, že čas okolo 3:42 – 3:44 dokáže zašliapať v súčasnosti stále viac a viac chodcov. Z Európanov však nik neurobil taký výrazný skok ako nedávno Číňania, ktorí sú asi už silnejší ako ja. Som však rád, že chodecký vlak mi neušiel a stále ostávam v hre o popredné pozície.“

Čiže momentálne sú pre Mateja Tótha väčšia hrozba ázijskí päťdesiatkári než európski?

„Tak sa to rysuje. Už aj lanské ME v Berlíne naznačili, že v Európe máme mladých chalanov s potenciálom zlepšovať sa, ale chýba výraznejšia osobnosť so schopnosťou zašliapať čas pod 3:40 h, ktorý potrebujete mať v nohách, ak pomýšľate na medaily z MS či OH. Vo svete však takí chodci sú. Japonci a mladí Číňania majú na výkony 3:37 – 3:38, treba to rešpektovať. Ja síce mám osobák 3:34:38, ale je spred štyroch rokov, a moja výkonnosť už asi nebude siahať až k tejto méte. Preto sa na časy pod 3:40 pozerám s veľkým rešpektom, a každého, kto túto hranicu prekoná, beriem ako vážnu konkurenciu.“

Čo v porovnaní s dravými, mladými Ázijčanmi môže byť vaša výhoda?

„Najmä skúsenosť. Obe blížiace sa veľké päťdesiatky na MS v Dauhe a OH v Tokiu sa pôjdu v náročných podmienkach, preto skúsenosť môže zohrať dôležitejšiu úlohu ako aktuálny absolútny výkon. Najmä mladí by mohli mať tendenciu nerešpektovať všetky aspekty náročnosti päťdesiatky v Dauhe, čo ich potom môže veľmi mrzieť. Aj teraz v Dudinciach viacerí šliapali ľahko do 35. kilometra, no potom ich teplo začalo lámať. To, čo bolo v Dudinciach však boli ešte výborné podmienky v porovnaní s tým, čo nás čaká v septembri na svetovom šampionáte.“

Ako sa dívate na výkon svojho nástupcu na tóne majstra SR Michala Morvaya, ktorý do 40. kilometra šliapal na limit 3:59:00 h na MS, no potom ho teplo totálne zlomilo?

„Je mi ľúto, že to Mišovi nevyšlo. Vedeli sme, že na to má. Od začiatku išiel fantasticky, pekne rytmicky. Veril som, že to zvládne. Žiaľ, vo chvíli, keď sa okolo 40. kilometra lámal chlieb a teplota vystúpila výrazne nahor, začalo to byť oveľa náročnejšie a on si zvyšok päťdesiatky riadne odtrpel. Pre Miša to bol akýsi krst ohňom. V extrémne náročných podmienkach ukázal, že je bojovník. Aj výkon, ktorý sa teraz javí ako slabší, mu s bonusmi za titul majstra Slovenska môžu pomôcť v boji o tokijskú olympiádu. Preto je super, že preteky ´nezabalil´ a bojoval o každú sekundu.“

Vás, jedného z dvoch trojnásobných víťazov Dudinskej päťdesiatky, to neťahalo na trať?

„Ani nie! Preteky som si užíval ako divák, fanúšik.“

Nedávno ste spomínali, že prvé preteky v roku 2019 – dvadsiatku – absolvujete 19. mája v Európskom pohári v litovskom Alytuse. Platí toto rozhodnutie?

„Ešte pred týždňom som uvažoval, že 6. apríla pôjdem 20 km v Poděbradoch v rámci majstrovstiev Slovenska, lenže v strede týždňa ma začal opäť trápiť zadný stehenný sval – tentoraz nie ľavý, ale pravý, a to bol jednoznačný signál, že ak sa na jar postavím niekde na štart, tak až v Alytuse. Aj túto dvadsiatku však budem vnímať len ako prípravu na majstrovstvá sveta.“

Pred rokom ste vyhrali Dudinskú päťdesiatku vo svetovom výkon roka 3:42:46 h. Kde ste v príprave teraz v porovnaní s vlaňajškom?

„Dnes by som bol schopný v takomto tempe ísť možno tridsiatku. Posledné tréningy už naznačovali, že pomaly sa dostávam do päťdesiatkárskej fazóny. Už som chodil dlhé úseky v tempe pod 4:30 min na kilometer, ale stále mám veľké resty. V nachodených objemoch – za šesť týždňov sa na päťdesiatku nepripravíte – a aj v špeciálnom, rýchlejšom tempe. Potrebujem ešte šesť týždňov tvrdej roboty v plnom zdraví, aby som mohol pomýšľať na ozajstné súťažné tempo.“

Neznervózňuje vás, že máte v príprave až taký veľký sklz?

„Manželka by vám asi najlepšie porozprávala o mojich striedajúcich sa náladách. Prídem z dobrého tréningu, lietam v oblakoch, teším sa a neviem sa dočkať ďalšieho. Prídem domov po takom, na ktorom zacítim bolesť, som sklesnutý a manželka sa ma pýta, či niekto zomrel… Prežívam to dosť intenzívne, nie som stotožnený s tým, že by som už nikdy nemal štartovať na pretekoch. Hlava chce, závisí len od tela, či zvládne ešte pár tisíc kilometrov, ktoré musím nachodiť na dva dôležité štarty, ktoré mám ešte v pláne – MS 2019 v Dauhe a OH 2020 v Tokiu. Nastúpiť na päťdesiatku bez toho, aby som si bol istý, že som stopercentne pripravený, to nebudem riskovať. Ak mi telo jasne naznačí, že mám skončiť a nebudem sa môcť na MS a OH pripraviť, asi mi to nikto nebude zazlievať. Som pripravený aj na takúto alternatívu. Ak nebudem v plnej sile, potom to nemá význam. Teraz je to o tom, či sa moja kariéra skončí tokijskej olympiáde alebo už pred tohtoročnými MS. Takto uvažujem prvý raz.“

Čo vám pomáha prekonávať ťažké chvíle?

„Určite podpora fanúšikov, ich viera v moje schopnosti – že pôjdem na MS a OH, kde budem znova atakovať medaily. Na druhej strane od nich cítim aj tlak: ľudia odo mňa stále očakávajú úspech, ja im ho, prirodzene, chcem dať, no telo si povie – už nie, stačilo. To je frustrujúce. Keď však vidím biatlonistku Nasťu Kuzminovú, ktorá je občas tiež na takej výkonnostnej hojdačke ako ja, a zrazu je majsterka sveta – to je pre mňa obrovská motivácia. Odporuje ma aj manželka Lenka. Keď mám zdravotný problém, povie: nič to nie je, dva – tri dni si oddýchneš a ideš ďalej. Ona je dôležitá sila, ktorá ma drží v ťažkých okamihoch nad vodou. Pre ňu by bolo oveľa jednoduchšie povedať: vykašli sa na to, poďme žiť normálny pokojný život. No uvedomuje si, že mám stále na to, aby som ľudí potešil. Preto ma všemožne naďalej podporuje.“