03.04.2020, 20:42

Právnik Peter Lukášek: V hre je právna stabilita športovcov so štatútom profesionála. Ohnutie procesu likvidácie nemôže byť nástrojom na zbavenie sa záväzkov

Spravidla sa na tejto stránke venujeme behu, veľmi ušľachtilej činnosti, ktorú máme všetci radi a ktorá nás spája. Teraz spravíme výnimku a posvietime si na futbal, konkrétne na situáciu vo futbalovom klube MŠK Žilina. Má totiž výrazný presah do celého športu na Slovensku, aspoň do tej jeho časti, ktoré má ambíciu si hovoriť „profesionálna“. Možno vás to zaujme. Ak nie, možno máte vo svojom okolí niekoho, koho áno.

Právnik Peter Lukášek: V hre je právna stabilita športovcov so štatútom profesionála. Ohnutie procesu likvidácie nemôže byť nástrojom na zbavenie sa záväzkov

Korona vírus tvrdo zasiahol celý šport, azda najtvrdšie ten profesionálny. Dlhodobo veľmi konsolidovaný futbalový klub MŠK Žilina so skvelou povesťou a výsledkami sa z úplne logických dôvodov rozhodol dramaticky znížiť svoje náklady a samozrejme prioritne sa zameral na tie najväčšie položky, teda na mzdy profesionálnych futbalistov, ktorí sú, resp. boli v pozícii zamestnancov klubu. Nikto nespochybňuje právo majiteľa robiť akékoľvek opatrenia aké uzná za vhodné. On totiž nesie ultimátnu zodpovednosť za výsledky a akokoľvek sa rozhodne, má na to plné právo. Obzvlášť v situácii, keď za ním stoja dlhodobé objektívne výsledky a plným právom požíva úctu v profesionálnych kruhoch.

Na verejnosť sa dostal veľmi chytľavý obraz „hráčov neschopných prejaviť dostatočnú mieru solidarity“, verejná mienka býva v takýchto prípadoch neúprosná- tvrdo doľahne na tých, ktorí „majú tak či tak dosť a nechápu novú realitu“. Myslíte si to aj vy? Máte na to plné právo! Nie vždy je však ten prvý obrázok aj pravdivý.

Jeden z ľudí, ktorí boli označovaní „za príčinu“ nedohody, je právnik Únie futbalových profesionálov Peter Lukášek. Práve výrazná neochota majiteľov klubov rokovať s Úniou ako zástupcom hráčskych záujmov bola na pozadí vyhrotenia celej situácie a vyústila do právneho procesu likvidácie jedného z najúspešnejších klubov slovenskej histórie. Ponúkame vám jeho pohľad na vec.  

Prečo hráči Žiliny nesúhlasili s návrhom na zníženie ich platov, ktorý im predostrel klub? Máte informácie, o aký návrh presne sa jednalo?

„Väčšine hráčov bol predostretý návrh na zníženie mzdy o 80 % a to formou dodatku k zmluve. Tzn., že hráči by sa úplne vzdali 80 % mzdy (bez možnosti neskoršieho vyplatenia). Je potrebné povedať že hráči mali jednoznačný záujem súhlasiť so znížením mzdy, ale jednostranné a navyše takto drastické riešenie v tomto prípade nebolo férové. Hráči nežijú na opustenom ostrove, preto komunikujú so svojimi kolegami z iných mužstiev a taktiež s ÚFP, ktoré má informácie aj zo zahraničia. Pokiaľ návrhy v iných kluboch a ligách boli na úrovni zníženia o 20, 30 alebo aj 40 %, tak hráči mali legitímne očakávanie, že v rokovaniach s klubom sa vedia dohodnúť na vyváženejšej alternatíve než bola tá prvotná na zníženie o 80 %. Taktiež je veľmi podstatné povedať, že neexistovala akútna potreba to vyriešiť okamžite, pretože februárové výplaty boli uhradené a marcová je splatná pri väčšine klubov až na konci apríla. Existoval tak priestor zapracovať do dohody aj opatrenia vlády a chystanú pomoc zamestnancom, ktorá pri 80 % všetkých profesionálnych futbalistoch na Slovensku znamená značné odľahčenie finančného zaťaženia klubov.“

Spoločnosť MSK Žilina vstúpila do likvidácie. Čo to znamená z právneho pohľadu a aký to má dopad na jej existujúce (a prípadne budúce- novovytvorené) právne záväzky?

„Ak sa bavíme o likvidácii naozaj čisto len v právnej rovine na úrovni obchodného zákonníka, tak ide o proces, ktorého jediným cieľom má byť speňaženie existujúceho majetku spoločnosti, uspokojenie veriteľov a zrušenie spoločnosti. Vstup do likvidácie nemá za súčastného znenia zákona nijako závažné účinky na existujúce záväzkové vzťahy. Samozrejme, v prostredí zmluvných vzťahov v športe vstup do likvidácie zakladá možný dôvod na vypovedanie zmluvy o profesionálnom výkone športu, ale podľa môjho názoru len za predpokladu, ak nejde o účelové zneužitie práva a tohto inštitútu.“

 Môže spoločnosť v likvidácii „dohrať súťaž“, prípadne uchádzať sa o účasť/ licenciu pre nasledujúci ročník v domácej súťaži či medzinárodných súťažiach? Čo môže a čo nemôže robiť spoločnosť v likvidácii? Existujú voči konaniu takejto spoločnosti, ak je zjavne v rozpore s procesom likvidácie, nejaké právne možnosti smerujúce k urýchleniu a transparentnosti procesu likvidácie?

„Ustanovený likvidátor smie robiť len také úkony, ktoré smerujú k likvidácii spoločnosti, čo vylučuje uzatváranie nových zmlúv, ktoré s likvidáciou nesúvisia a taktiež to vylučuje vykonávanie a pokračovanie  v podnikateľskej a inej činnosti, iba ak by hrozil spoločnosti vznik škody. Za týchto predpokladov je myslím zrejmé, že klub v likvidácii nemôže získať licenciu na ďalší ročník súťaže, ani právo súťaženia v medzinárodných súťažiach. „Dohranie súťaže“ prichádza do úvahy len za predpokladu, že nedohraním by mohla klubu vzniknúť škoda, čo je pri momentálnom prerušení súťaže takmer s istotou vylúčené. V licenčnom konaní je mimo iné potrebné splniť aj finančné kritériá, ktoré vychádzajú z určitých zásad a predpokladov. Smerodajným predpokladom v tomto prípade je, že žiadateľ o licenciu preukáže zachovanie nepretržitej činnosti v predvídateľnej budúcnosti, čo znamená, že nesmeruje k likvidácii, prerušeniu obchodnej činnosti či k ochrane pred veriteľmi. Klub, ktorý do likvidácie už vstúpil nespĺňa finančné kritériá na udelenie licencie. Bohužiaľ, keďže pri likvidácii ide o dobrovoľný proces s nedostatočným vymedzením pravidiel v zákone, tak právne možnosti kontroly nad procesom likvidácie sú značne limitované.“

Môže byť spoločnosť v likvidácii nahradená inou spoločnosťou s rovnakým alebo podobným vlastníckym pozadím a de facto pokračovať v činnosti „likvidovanej“ spoločnosti?

„Nie doslovne, pretože proces likvidácie smeruje k zániku a výmazu spoločnosti z obchodného registra. Nedochádza tu k zlúčeniu, či splynutiu s iným (novým) subjektom. Podstata otázky však zrejme smeruje k tomu, či môže vzniknúť „nový“ klub, ktorý by mal všetky práva pôvodného, ale už žiadne záväzky. Nová spoločnosť s identickým vlastníckym pozadím vzniknúť môže a môže nadobudnúť aj práva súťaženia pôvodného subjektu, ale v športovej oblasti existuje jednoznačný záver, že v takom prípade nadobúda a zodpovedá aj za záväzky „starého“ klubu. Je úlohou orgánov národného športového zväzu, aby zabezpečili splnenie týchto záväzkov požadovaním primeraných záruk. V športovom práve platí hypotéza, že športový klub je samostatný substrát vzťahov, ktoré nie sú totožné s právnym subjektom, ktorý klub prevádzkuje, preto očisťovanie od záväzkov takýmto spôsobom je v športe dôsledne odmietané.“

Ako je možné, že spoločnosť v likvidácii vypovedala zmluvy len časti svojich zamestnancov, prečo nie všetkým, keď je v likvidácii?

„Motivácie majiteľa nebudem komentovať, ale táto skutočnosť je nespochybniteľným faktom potvrdzujúcim, že nejde o likvidáciu v súlade s účelom tohto inštitútu a je legitímne skúmať, či nejde o zneužitie práva.“

Aké sú možnosti hráčov, ktorí sú v pozícii zamestnancov spoločnosti v likvidácii, že vymôžu plnenie svojich zamestnaneckých zmlúv?

„Zamestnanci sú v rovnakom postavení ako keby likvidácia neexistovala a klub je naďalej povinný splniť si všetky záväzky. Rovnako to platí aj o tých zamestnancoch, ktorým bola zmluva vypovedaná a prislúcha im mzda aj za mesiac trvania výpovednej doby. Laická verejnosť sa však dostatočne neorientuje vo futbalovom prostredí a nevie napríklad to, že každému hráčovi, ktorému klub jednostranne skončil zmluvu bez tzv. oprávnených dôvodov, prislúcha kompenzácia rovnajúca sa zostávajúcej hodnote zmluvy. Čiže ak mala zmluva s hráčom pokračovať ešte 2 roky, tak zostávajúca hodnota zmluvy je 24 mesiacov krát suma mesačnej mzdy. Klub v takýchto prípadoch naozaj riskuje, že týmto krokom prerobí viac akoby ušetril dohodou o dočasnom znížení mzdy.“

Ak by sme pripustili scenár, že stačí začať proces likvidácie spoločnosti, pričom takto sa spoločnosť vyhne plneniu svojich záväzkov voči zamestnancom (a iným obchodným partnerom), o akom precedense sa vlastne dá diskutovať? Ak by sa takéto konanie ujalo ako trhový štandard, aký by to malo dopad na futbal, jeho kredibilitu, šport (a celkovo spoločnosť)?

„Devastujúci. Málo kto si uvedomuje, že šport je hospodárska činnosť, ktorá na seba nabaľuje množstvo činností, ktoré spolu vytvárajú multi-biliónový sektor hospodárstva jednotlivých krajín. Zmluvná stabilita je jedným zo základných princípov vo vzťahu medzi športovcom a klubom a všetky vyspelé ligy na svete veľmi dobre pochopili, že ich prvoradou úlohou je chrániť náhodnosť športového výsledku. Akýkoľvek náznak ovplyvnenia, či manipulácie znižuje dôveru diváka a odrádza ho od investovania svojich prostriedkov do športu a aktivít s ním spojených. Ochrana pred neodôvodnenými zmenami v zložení mužstva počas plynúcej sezóny, ochrana v procese zmeny vlastníctva, eliminácia odstrániteľných ľudských zlyhaní pri športovej hre, to sú všetko príklady oblastí, ktoré sú spôsobilé zvyšovať, resp. znižovať kredibilitu súťaže a tým pádom aj jej hodnotu ako komerčného produktu, ktorú sa športová obec snaží predať divákovi. Účelové a bezdôvodné rezy v kádri znižujú kvalitu mužstva a celej ligy, podkopávajú dôveru hráčov v zmluvnú stabilitu a zahrávajú sa s lojalitou fanúšika, ktorý si šport nestotožňuje len so schránkou, ktorou je klub, ale predovšetkým s ľuďmi, ktorí sa na športových výsledkoch priamo podieľajú. Takéto konanie nemá šancu prežiť ako trhový štandard, pretože potom by sa šport na Slovensku posunul do amatérskej alebo poloprofesionálnej roviny. Americké profesionálne športové súťaže (NFL, MLB, NHL, NBA) môžu byť vzorom ako profesionalizovať vzťahy v športe na takú úroveň, aby prinášala uspokojenie všetkým zainteresovaným subjektom.“

Ak by bol proces likvidácie zo strany likvidátora prerušený alebo zastavený, aký to má vplyv na platnosť a vymožiteľnosť tých problematických hráčskych zmlúv?

„Ak by klub dobrovoľnú likvidáciu zrušil, ale aj v prípade, ak by orgán pre riešenie sporov uzavrel, že skončenie zmluvy bolo neoprávnené, tak to nemá nijaký vplyv na skutočnosť, že došlo k skončeniu zmlúv a hráči sú od 01.05.2020 voľnými hráčmi. Vo futbale totiž s logických dôvodov nemôže nastať obnovenie pôvodných vzťahov, lebo jednak hráč je vo vzťahu ku klubu na matrike zväzu de-registrovaný, častokrát uzatvára novú zmluvu s iným klubom a je výrazne limitovaný registračnými obdobiami, počas ktorých je možné byť registrovaný vo vzťahu ku konkrétnemu klubu. Dokonca je potrebné povedať, že aj inštitút výpovede s výpovednou dobou je v športe a najmä vo futbale nepoužiteľným a obsolentným inštitútom práve s ohľadom na to, že nieje dostatočne flexibilný pri striktných obmedzeniach týkajúcich sa registrácie hráčov počas dvoch registračných období. Pokiaľ subjekt existuje, tak hráči majú možnosť svoje nároky vymáhať bez akýchkoľvek obmedzení.“

Aké budú najbližšie kroky Únie?

„Únia aktívne monitoruje situáciu a stav rokovaní v jednotlivých kluboch, zapája sa do komunikácie a odborne posudzuje a pripomienkuje jednotlivé návrhy na znižovanie miezd. Keďže bola oznámená štátna pomoc, budeme sa snažiť podrobnosti fungovania vysvetliť hráčom a uplatňovať ich do dohôd o znížení mzdy. Už teraz sa ukazuje, že napr. MŠK Žilina zrejme nebude mať z dôvodu podaných výpovedí a z dôvodu vstupu do likvidácie nárok na štátny príspevok a tým pádom ani možnosť ušetriť na mzdách desiatok zamestnancov vrátane odchádzajúcich aj zostávajúcich hráčov.“

Ako to Vy vnímate- o čom je vlastne spor medzi futbalistami (zamestnancami) a spoločnosťou v likvidácii? Je to skôr naozaj o tých mzdách alebo skôr o tom, či sa hráči môžu/ nemôžu nechať zastupovať Úniou?

„To je veľmi dobrá otázka, ale neviem ju zodpovedať z pohľadu klubov. Z pohľadu hráčov – zamestnancov je pre mňa tá otázka jasne vyriešená. Zastúpenie prostredníctvom odborovej organizácie je právom všetkých hráčov a členstvo v nej im nemôže byť na ujmu. Viete si predstaviť, že odborom za zdravotné sestry, učiteľov, či pracovníkov v automobilkách by zamestnávatelia alebo vláda povedali, že s nimi rokovať nebudú a budú rokovať s každým zamestnancom individuálne? Veď to popiera akúkoľvek logiku a hodnotový svet, ktorý dnes v spoločnosti platí. Mne sa osobne veľmi nepáči označenie „odborár“, pretože je u nás do značnej miery sprofanované a v súčasnosti úplne nevystihuje zmysel existencie a podstatu hráčskych asociácií. Hráčske asociácie na svete a platí to aj o Slovensku, sú profesionálne organizácie združujúce odborníkov z oblastí športu, práva, ekonómie marketingu a pod. Hráči chcú predovšetkým preukazovať svoj talent na ihrisku a v odborných veciach majú legitímne právo a očakávanie, že organizácia, ktorej sú členmi zastúpi a bude presadzovať ich záujmy. Myslím, že s tým nemôže mať nikto problém a vo vyspelých ligách ide o základ dobrého fungovania profesionálnych vzťahov, preto vecný dialóg zástupcov klubov, hráčov či zväzov musí byť nevyhnutnou súčasťou vzťahov v športe. Ja si osobne neviem predstaviť, že by som diktoval klubu alebo zväzu s kým budem rokovať a s kým nie. Je svätým právom každého subjektu nominovať svojho zástupcu, ktorý požíva jeho najlepšiu dôveru a povinnosťou druhej strany je túto nomináciu akceptovať.“

Aká je história kolektívneho zastúpenia hráčov prostredníctvom profesionálneho odborného zastúpenia v slovenskom športe?

„Myslím, že ÚFP je spolu so SIHPA (hokejová hráčska asociácie) priekopníkom v tejto oblasti a do budúcna je možné očakávať dopyt po vzniku takýchto organizácií, ak nie priamo vznik celoslovenskej a vše-športovej odborovej organizácie, v ktorej by mohli byť združení profesionálni športovci z rôznych športov. Môžem prezradiť, že ÚFP podnikla konkrétne kroky k tomu, aby takáto organizácia vznikla v blízkej budúcnosti a predpokladám, že bude aj relevantným partnerom pre Ministerstvo školstva, vedy výskumu a športu, či Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny do dôležitých úprav v slovenskom športe, ktoré nás aj v súvislosti s pandémiou čakajú.“

Máte informácie ako je to v iných (porovnateľných) futbalových ligách?

„ÚFP je legitímnym členom medzinárodnej strešnej organizácie FIFPRO, ktorá prostredníctvom národných hráčskych asociácií združuje okolo 65 tisíc profesionálnych futbalistov, preto máme dokonalý prehľad o fungovaní našich partnerských organizácií. Množstvo asociácií sa stretáva s podobnými problémami prameniacimi v ich neakceptácii ako relevantných partnerov zastupujúcich záujmy hráčov, ale je to predovšetkým v postsocialistických krajinách, či krajinách Balkánu. Situácia je diametrálne odlišná v krajinách s vyspelými ligami, kde profesionálne vzťahy medzi hráčskymi asociáciami, klubmi a zväzmi vedú k brilantným a vyváženým riešeniam, ktoré posúvajú futbal v týchto krajinách dopredu. Aby sme v budúcnosti nemuseli opakovať frázu, že nám uniká vlak alebo už úplne unikol si myslím, že je potrebné sa zbaviť zakorenenej myšlienky, že „hráči majú len kopať do lobdy a nefrflať“, pretože hráči ako jedna z dvoch najdôležitejších zložiek futbalového hnutia, majú záujem zapojiť sa do fungovania a rozhodovania vo futbale a majú na to legitímne právo.“

Ako sa k myšlienke kolektívneho zastúpenia stavajú hráči akú formu právneho vzťahu má Únia futbalových profesionálov s hráčmi?

„Veľmi pozitívne, nakoľko naša asociácia má viac ako 300 členov (profesionálnych futbalistov) a princíp jej fungovania je založený na dobrovoľnom členstve. Úlohou asociácie je kolektívne zastúpenie nielen pri zmluvných vzťahoch, pretože to je skôr výnimkou, ale naopak skôr pri systémových zmenách, ktoré sa hráčov nevyhnutne týkajú. Či je to vyjednávanie o vytvorení štandardnej zmluvy, kolektívnej zmluvy pre domácu ligu, kolektívnej zmluvy pre reprezentáciu alebo pre ženský futbal, transparentných pravidiel riešenia sporov alebo vzdelávanie členov v oblasti finančnej gramotnosti, právneho a ekonomického minima, fyzického a mentálneho zdravia či kariéry po kariéry, sú to všetko oblasti, ktoré nie je až tak navonok vidno, ale predstavujú najdôležitejšiu podstatu fungovania hráčskej asociácie. Je pre nás nesmierne dôležité vybudovať a udržiavať si dôveru hráčov v riešenia, ktoré v ich prospech presadzujeme a to myslím, že sa nám od vzniku ÚFP darí.“

Aké sú obchodné podmienky pri zastúpení hráčov prostredníctvom Únie?

„Únia funguje na báze členských poplatkov, ktoré patria medzi najnižšie spomedzi všetkých hráčskych asociácií na svete. Profesionálny hráč platí členské vo výške 40,- EUR/ročne (hráč do 23 rokov len polovicu), čo hráčom garantuje spomenuté systémové zmeny, vzdelávanie, rôzne aktivity pre členov, zľavové karty a základný právny servis v prípadoch akéhokoľvek problému hráča pri výkone jeho činnosti. Ak akýkoľvek problém hráča nieje možné vyriešiť mimosúdne, tak jeho vyriešenie prostredníctvom komory pre riešenie sporov alebo súdu môže člen realizovať cez ním zvoleného advokáta za komerčných podmienok. Pokiaľ spory rieši advokát, ktorého odporučí ÚFP, tak hráč v bežných sporoch v prípade úspechu vo veci neplatí advokátovi nič.“    

Aký má Únia vzťah k oficiálnym autoritám v slovenskom športe, predovšetkým SFZ, Únii ligových klubov, prípadne SOV?

„ÚFP je prirodzeným partnerom, ktorého fakticky uznáva SFZ aj ÚLK ako zástupcu profesionálnych hráčov. Fakticky preto, lebo zástupcovia ÚFP boli pozývaní do pracovných skupín tam, kde sa priamo riešili práva hráčov a proces koordinovala medzinárodná asociácia (FIFA alebo UEFA). Na druhej strane SFZ a ÚLK majú tendenciu vnímať a prezentovať ÚFP ako organizáciu, ktorá vytvára toxické prostredie, v čoho dôsledku odmietajú vecné návrhy a zaraďovanie zástupcov hráčov do fungovania futbalového hnutia. Takéto vyjadrovanie myslím nepatrí do profesionálnych vzťahov a je načase akceptovať, že ÚFP je legitímnou organizáciou, ktorá má ako jediná mandát konať v mene profesionálnych hráčov na Slovensku. Žiadna iná organizácia nie je členom FIFPRO a nemá taký mandát a členskú základňu ako ÚFP.“

Ako a či vôbec Únia komunikuje s iným veľkými športami, predovšetkým hokejom?

„ÚFP pomerne pravidelne komunikuje so SIHPA a viaceré postupy týkajúce sa  tém, ktoré boli spoločné pre kolektívne športy boli nami aj spoločne koordinované. Ako som spomenul máme záujem so zástupcami iných profesionálnych športov vybudovať silnú odborovú organizáciu a otvárať témy, ktoré je potrebné aktuálne riešiť. Verím, že sa za spoločnú myšlienku postavia športovci z rôznych športov. Našim cieľom nie je vytvárať neodôvodnené konflikty, ale naopak viesť odbornú a vecnú debatu o právach, ktoré športovcom patria.“

Prečo si myslíte, že športovci by mali mať kolektívne zastúpenie? Nemôžu si podmienky a zmluvy dohadovať sami?

„Športovci majú mať možnosť odborovo sa združovať a byť kolektívne zastúpení. Je to ich právo a nie povinnosť, čiže ak chce ktorýkoľvek hráč dojednávať podmienky svojich zmlúv sám, ÚFP mu v tom v žiadnom prípade nebráni. Kolektívne zastupovanie je založené na prirodzenej sile mandátu väčšiny, ktorá má spoločný záujem a prostredníctvom odborných návrhov jej zástupcov má väčšiu šancu na ich presadenie v rokovaniach s partnermi.“ 

Aký je názor Únie profesionálnych futbalistov na aktuálne znenie Zákona o športe vo veci pracovných zmlúv športovcov?

„Ak sa bavíme len v tej základnej rovine, tak zákon o športe až do účinnosti poslednej novely z dielne poslancov za SNS poskytoval ochranu profesionálnym športovcom, ktorí boli v tejto rovine vnímaní ako zamestnanci. Keďže novela zaviedla do zákona zdanlivú možnosť výkonu profesionálneho športu aj vo forme výkonu ako SZČO, tak o to viac zasiahla do istoty právnych vzťahov a bude na orgánoch pre riešenie sporov, aby sa s touto situáciou vysporiadali. V európskom priestore je podstata vzťahu medzi profesionálnym športovcom a klubom dávno a celkom jednoznačne vysporiadaná – ide o zamestnanecký vzťah. Záväznosť takejto aplikácie nám vyplýva aj z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Novela bola navyše odbornou verejnosťou kritizovaná a odmietnutá, pretože v kolektívnych športoch pôjde vždy o výkon závislej práce, ktorú nie je možné vykonávať v inom ako zamestnaneckom pomere. Našim cieľom je tento stav udržať a zároveň rokovať o systéme odvodovej politiky štátu v športe, kde sa ponúka niekoľko alternatív ako úplne nevynímať športovcov zo sociálneho a zdravotného systému, ale zároveň umožniť určitú autonómiu s ohľadom na špecifické odlišnosti športu od iných zamestnaní a rizík s tým spojených.“

Myslíte si, že je správne, aby mzdy profesionálnych futbalistov s výrazne nadštandardnými príjmami, častokrát zahraničných hráčov, boli podporované prostredníctvom štátnej pomoci zo slovenských verejných zdrojov?

„Nemyslím, že ide o korektnú otázku, pretože v prvom rade treba vyvrátiť mýtus o nadštandardných príjmoch. Zhruba 80 % všetkých profesionálnych futbalistov na Slovensku má mzdu do výšky 2.500 EUR v hrubom, tzn. pred zdanením a zdravotnými odvodmi. Asi ťažko teda môžme hovoriť o nadštandardných príjmoch. Zostávajúcich 20 % hráčov môže mať rádovo vyššie príjmy, ale nenazýval by som ich nadštandardnými, pretože výška mzdy je otázka trhu. Ak sa nájde na trhu klub, ktorý je ochotný uhradiť hráčovi takú sumu, tak si služby hráča aj na takú sumu cení a teda cena je primeraná odvádzaným službám a nemôžeme hovoriť o nadštandarde. Porovnávanie so mzdou pri iných povolaniach či s priemernou mzdou v hospodárstve nie je relevantnou štatistikou, pretože porovnávame jeden segment trhu s iným. Je to ako keby sme napríklad porovnávali mzdy vodičov autobusu so mzdami pilotov lietadiel, čo nemá žiaden zmysel pretože pre každú prácu sa vyžadujú iné predpoklady a len trh určuje aká je výška mzdy pri konkrétnej zmluve. No a na záver treba povedať, že zahraničný hráči tu v zmysle daňových predpisov musia odvádzať dane ako každý iný občan tejto krajiny, preto nie je možné diferencovať, či štátnu pomoc poskytneme na základe štátnej príslušnosti alebo nie. A ak by som to priviedol do extrému, tak ten zahraničný hráč s nadštandardným platom odviedol do štátnej kasy ďaleko viac peňazí ako priemerný Slovák za rovnaké obdobie, pričom úžitok z daní, ktorý sa prejaví vo verejných statkoch na Slovensku zahraničný hráč (ktorý je na Slovensku len dočasne) pocíti menej ako priemerný Slovák, ktorý v krajine žije. Je to správne?“