02.09.2021, 12:17

Šprintér Ján Volko: Stále sme neprišli na to, prečo sa mi na olymiáde v Tokio nedarilo

Po bronze na šampionáte v Toruni, ktorým skompletizoval svoju úžasnú medailovú zbierku na 60 metrov z halových ME, Jánovi Volkovi letná sezóna nevyšla tak, ako by si želal. Kvalifikoval sa síce na olympijské hry v Tokiu na stovke i na dvojstovke, ibaže o premiére pod piatimi kruhmi mal trochu iné predstavy. Žiaľ, prípravu na hry mu výrazne skomplikovalo svalové zranenie na vnútornej strane ľavého stehna, pre ktoré tri týždne v tréningu len improvizoval. Zdravotne sa však už cíti v poriadku a atletické leto 2021 by rád ukončil nejakým pekným výkonom.

Šprintér Ján Volko: Stále sme neprišli na to, prečo sa mi na olymiáde v Tokio nedarilo

Vráťme sa ešte k tokijskej olympiáde, ktorá nedopadla tak, ako ste si predstavovali. Viete už s odstupom času, čo sa stalo, že ste nebežali rýchlejšie?

„Bavili sme sa o tom s trénermi veľa a často, ale stále sme neprišli na žiadnu konkrétnu príčinu, prečo to tak dopadlo. Ktovie, či na to, prečo sa mi v Tokiu nedarilo, vôbec niekedy prídeme. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo asi o to, že som sa po zranení atletikou nebavil, bral som ju viac-menej ako povinnosť a chýbala mi ľahkosť, uvoľnenosť. Aj preto som čas po tokijskej olympiáde venoval aj resetu hlavy – znova sa snažím mať radosť z tréningov, z možnosti behať a súťažiť.“

Bez ohľadu na vaše výkony v Tokiu, aké máte dojmy z vašej prvej olympiády?

„Myslím si, že skôr výrazne pozitívne – ak si odmyslíme absenciu divákov. Hry boli naozaj veľmi dobre zorganizované, olympiádu vnímam ja osobne ako pozitívnu skúsenosť. Škoda, že v hľadisku chýbali diváci. Pred zaplneným publikom by som možno aj ja bežal inak.“

Čo vás najviac prekvapilo z výsledkov v šprintérskych disciplínach na OH v Tokiu?

„Samozrejme, najviac asi víťazstvo Taliana Marcella  Jacobsa na stovke. Vedel som, že je vo výbornej forme, že behá časy, ktoré by ho mohli dostať do finále, ale že získa zlato? To mi teda vôbec nenapadlo! Takisto výkon 19,62 De Grasseho z Kanady na 200 m bol veľmi dobrý, no a o svetových rekordoch na prekážkových štvorstovkách, mužskej v podaní Warholma i ženskej v podaní McLaughlinovej, ani nehovoriac. Čo predviedli, to bolo niečo neskutočné! To sú ako keby výkony z inej planéty…“

Najpamätnejší zážitok z vašej prvej olympiády, ktorý budete raz rozprávať vašim deťom?

„Pre pandemické opatrenia sme toho veľa nevideli, preto nemám ani žiadny konkrétny zážitok. Avšak zaujala ma srdečnosť Japoncov a to, ako sa k nám správali. Boli úctiví, srdeční. Takto by to malo fungovať bežne na celom svete, nie iba v Japonsku. Zaujalo ma, ako všetko do seba zapadalo, aký bol v krajine poriadok. Na to všetko budem mať pekné spomienky, ale verím, že sa do Japonska ešte dostanem a budem môcť podrobnejšie spoznať krajinu.“

Po olympiáde ste štartovali zatiaľ len v behu na 200 m na mítingu v Zlíne, aj to skôr neplánovane…

„Keďže v rovnaký deň som bol hosťom a štartérom Rajeckého maratónu, pôvodne som neuvažoval o tom, že v Zlíne pobežím. Keďže sa mi však v týždni behalo dobre, povedal som si –  prečo nenapraviť chuť po Tokiu. A mužská časť nášho realizačného tímu presvedčila aj trénerku Naďu Bendovú, aby som to skúsil. Navyše, do Zlína, kam chodím na míting už roky, by sme sa išli v rámci dobrých vzťahov s organizátormi išli pozrieť tak či tak. A keď už som tam bol, chcel som si to vyskúšať a – neľutujem. Preteky mi paradoxne vyšli lepšie ako na olympiáde, mal som z nich lepší pocit. Výsledok 21,02 ma nakopol a povzbudil ma pred zvyškom letnej sezóny.“

Spomenuli ste, že v Rajci ste boli aj štartérom jedného z najkrajších slovenských maratónov. Aký je váš vzťah k dlhým behom? Koľko ste najviac bežali v kuse?

„Pred tromi rokmi som zvládol Dobšinskú desiatku a veru, bol to dosť hardcore. Na náročnej trati sa bežalo raz dolu kopcom, potom do kopca a navyše, celý čas pršalo. Dal som to za necelých 57 minút… Viac som zatiaľ asi nikdy neodbehol. K dlhým behom však mám dobrý vzťah. Na všetkých podujatiach, kam ma pozvali, boli ľudia milí a srdeční. Pre bežných ľudí sú dlhé behy oveľa dostupnejšie ako šprinty. Šprintérske preteky pre hobíkov sa zatiaľ nikde neorganizujú. (úsmev) Je super, že sa bežecké podujatia konajú na celom Slovensku a podarilo sa zachovať tradíciu viacerých maratónov.“

Po olympijských hrách v Tokiu ste vraveli, že chcete ešte pomôcť vášmu klubu Naša atletika v slovenskej lige. Platí toto predsavzatie a pobežíte v stredu 1. septembra v Trnave vo 4. kole aj 15. septembra v šamorínskom finále?

„Ak sa nestane nič nepredvídané, určite áno. Chcem pomôcť klubu i sám pre seba zabehnúť nejaký uspokojivý výkon. Netvrdím, že to budú slovenské rekordy alebo niečo podobné, ale rozhodne chcem olympijskú sezónu dobojovať, a chcem si urobiť radosť nejakým pekným časom.“

Máte v pláne okrem ligy ešte nejaké iné podujatia, napríklad v zahraničí?

„Deviateho septembra pobežím na JBL Jump Feste v Košiciach. Veľa priestoru na ďalšie preteky však už nie je, keďže po slovenskom ligovom finále by som chcel ukončiť sezónu. Možno sa črtá niečo ešte v Česku, ale uvidíme, či z toho vôbec niečo bude.“

■ Európska atletika (EA) nedávno schválila limity na ME 2022 v Mníchove. Väčšina je na úrovni prvej šestky na predošlých ME 2018 v Berlíne. V šprintoch sú limity 10,16 a 20,43, čo na stovke zodpovedá 6. miestu v berlínskom finále a na dvojstovke 8. najlepšiemu času v semifinále. Čo na to vravíte?

„Ani neviem, ako by som sa na margo limitov slušne vyjadril…  Nechápem, prečo sa dejú takéto veci, prečo sa limity na ME sprísňujú na úroveň olympijských limitov spred štyroch rokov, ba sú i prísnejšie. Na Rio bol limit na 100 m 10,16 a na 200 m 20,50. Nechápem, prečo by splnený limit do Ria nemal stačiť na účasť na ME v Mníchove… Naozaj neviem, čo vedie EA k takémuto kroku, a nechápem, prečo znižuje počet štartujúcich na kontinentálnom vrchole.“

Ako ste na tom zdravotne? Stehenný sval na ľavej nohe, pre ktorý ste „stáli“ tri týždne v júni, a dlhodobo boľavý chrbát už poslúchajú?

„Sval by mal byť stopercentne v poriadku. Dlho sa neozval, a dúfam, že sa už ani neozve… Čo sa týka chrbta, nedávno sme boli v Prahe na vyšetrení u známeho odborníka pána Kolářa. Môj stav sa trochu zlepšil, platnička je vysunutá asi o milimeter menej ako predtým. Predpísal mi cvičenia. Intenzívne sa im venujem a takto by to malo byť deň čo deň nasledujúce dva mesiace. Musím dúfať a veriť, že sa to zlepší ešte viac. Z pohľadu môjho zdravotného stavu je to teraz celkom pozitívne.“

Plánujete ísť niekam oddychovať po sezóne, zabudnúť na atletiku a trochu si vyvetrať hlavu?

„Na to už asi nebudem mať veľa priestoru, keďže sa mi čoskoro začne škola. Mňa však takéto klasické dovolenky niekde pri mori ani veľmi nelákajú. Možno sa dostanem niekam do hôr na Slovensko s mne blízkymi ľuďmi, no nie je vylúčené, že takéto niečo absolvujem až v októbrovom úvode prípravy na novú sezónu.“

Kedy by sta mali začať s prípravou na ďalší atletický rok?

„Už sme o tom s trénermi Naďkou Bendovou a Robom Kresťankom debatovali, ale konkrétny dátum ešte nemáme. Zhodli sme sa však na tom, že hlavné zimné, predvianočné, sústredenie absolvujeme v športovom centre Gloria v tureckom Beleku. Dobre to tam poznám, mám to tam rád, veľmi sa mi tam páči a najmä, sú tam vynikajúce podmienky.“

FOTO JÁN SÚKUP