11.11.2014, 09:51

Najprv medaila, potom obličkový kolaps. Teraz chce bežec dosiahnuť životný cieľ

Najprv medaila, potom obličkový kolaps. Teraz chce bežec dosiahnuť životný cieľ

Aj napriek obličkovému kolapsu, ktorý mu pokazil hlavnú bežeckú sezónu, tvrdí, že jeho rok bol životný. Dokonca lepší ako ten pred dvoma rokmi, v ktorom získal striebro z halového svetového šampionátu v Istanbule v behu na 800 metrov.

"Lenže zvyšok roka potom nestál za veľa. Tento rok je pre mňa cennejší, pretože výkony boli oveľa vyrovnanejšie,“ hovorí pre idnes.cz český atlét Jakub Holuša, ktorý tento rok vylepšil český halový rekord na 1 500 metrov na 3:38,79 minúty a starému rekordu Jána Kubišta z roku 1983 sa priblížil na 39 stotín.

Vrcholom hlavnej sezóny boli majstrovstvá Európy v Zürichu a tam vás zradilo zdravie. Akú teda pre vás má tento rok príchuť?

Takú horkosladkú. Okrem halového národného rekordu som na majstrovstvách sveta v Sopote skončil piaty, vyšli mi aj letné majstrovstvá Európy družstiev, kde zo štartov na tisícpäťstovke a na trojkilometrovej trati bolo prvé a druhé miesto. A k tomu osobný rekord na kratšej trati z Diamantovej ligy v Oslo 3:35,26. Lenže som potom bohužiaľ nemohol nastúpiť vo finále v Zürichu ...

Môžete priblížiť, čo sa prihodilo?
Malo to svoj vývoj. Bol som šesť týždňov na sústredení v Tatrách a potom v Alpách, krásny čerstvý vzduch a teploty okolo pätnástich stupňov. Potom som prišiel domov a pri majstrovstvách republiky v Ostrave panovali tropické horúčavy - síce som vyhral na päťkilometrovej trati, ale veľmi ma to vyčerpalo. Pred Zürichom som cítil formu, ale v rozbehu trápenie pokračovalo, aj napriek postupu som sa z toho dostával hodinu. Nefungovali mi nohy, a to som ešte nevedel, že mi nefungujú obličky.

Takže ste o finále neuvažovali?
Chcel som to skúsiť, aj keď mi bolo veľmi zle, ale doktor mi štart zakázal. Po návrate do Prahy mi na Dukle zobrali krv a zistili šialené hodnoty obličiek, takže som potom strávil týždeň na jednotke intenzívnej starostlivosti v střešovickej nemocnici, kde som neustále dostával infúzie. Lekári dlho nevedeli, prečo to bolo, ale nakoniec povedali, že všetko vzniklo preťažením.

Aký bol ten týždeň? Doznievalo sklamanie?
Ono stačí, keď vás rovno zo šampionátu vezmú na JIS (jednotka intenzívnej starostlivosti, pozn red.), ale až na veľké bolesti chrbta pri obličkách som na tom bol relatívne dobre. Horšie bolo vidieť okolo seba ľudí, ktorí sú na tom naozaj zle. To si potom človek uvedomí, že si musí vážiť zdravie oveľa viac, že sa musí strážiť.

Ako ste na tom teraz? Žiadne následky po zlyhaní obličiek nepociťujete?
Našťastie nie, už normálne trénujem, mám za sebou jedno alpské sústredenie v Taliansku a teraz do Melaga idem znova.

Nemáte obavy, že sa preťaženie a teda aj problémy s obličkami môžu vrátiť?
Stať sa môže všetko, ale nemyslím na to. Rovnako zase budem trénovať na 130 percent, inak by to nemalo cenu. A keď to so mnou sekne znova, tak sa to holt stane. Vrcholový športovec nemôže myslieť na to, že sa to vráti.

Na druhú strane ale hovoríte, že si musíte viac vážiť svojho zdravia. Nemali ste ešte pokračovať v liečení?
Nejaké kontroly ešte budú, ale cítim sa normálne. Bez dobrozdania lekárov by som sa do tréningu znova nepustil, žiadnu zvláštnu starostlivosť už nepotrebujem.

Už máte jasno, na akej trati by ste chceli štartovať na pražskom halovom európskom šampionáte budúci rok v marci?
To sa uvidí. Budem trénovať skôr na trojkilometrovú trať a z objemovej prípravy pobežím v polovici decembra v Bulharsku na majstrovstvách Európy v krose. To aby som videl, ako na tom po tohtoročných problémoch som. Treba ma to potom ešte viac nakopne smerom k halovej sezóne. V hale potom vyskúšam obe trate, ale pravdepodobne to bude trať na 1 500 metrov.

Tá je v poslednej dobe vašou hlavnou disciplínou. Je pre vás prekonanie českého rekordu Jána Kubištu veľkou výzvou? Už ste blízko ...
Obrovskou výzvou. Pre mňa je to vlastne životný cieľ. Budúci rok ten rekord bude mať 32 rokov a cítim, že na to mám, tak toho chcem využiť. Viem, že v mojich nohách je čas okolo 3:33 hod. a dúfam, že sa mi to podarí trebárs už budúci rok. Tiež ale dúfam, že mi vydrží zdravie.

A keby to budúci rok nevyšlo?
Tak na to budem mať ešte dva roky. Mám 26 rokov, mojím snom je bežať 1 500 metrov na olympijských hrách v Riu. V Tokiu 2020 už by to bola päťkilometrová trať alebo 3 000 metrov prekážok a v roku 2024 by som chcel pod piatimi kruhmi bežať maratón. Pekne som si to naplánoval, že? Trebárs sa mi to aj podarí.

zdroj: idnes.cz