03.11.2015, 10:24

Vzťah bežec – šoféri, má na Slovensku ešte dlhú cestu k dokonalosti

Vzťah bežec – šoféri, má na Slovensku ešte dlhú cestu k dokonalosti

Poviete si, čo iné môže robiť človek s menom Klus ako behať. O to viac, že ho to navyše od detských rokov baví. Od konca osemdesiatych rokov tak mám možnosť neustále sledovať, že bežec na cestách je ešte stále mnohými šoférmi vnímaný ako „škodná“.  Samozrejme, každý z nás sa snaží motorizovanej doprave pri behu vyhýbať najviac ako sa dá. Napriek všetkej snahe sa však objavia situácie, kedy ku kontaktu s motoristami jednoducho musí prísť. A práve pri ňom si mi bežci často kladieme otázku, kde sa berie toľko netolerancie na našich cestách?

 

Iste, keď som začal behať ako osemročný, koncom osemdesiatych rokov, tak to bolo najmä o štandardnej obave či to bežiace dieťa „vie čo robí“, keď sa v rámci tréningu rútilo prašnými cestami Banskej Bystrice. Navyše áut bolo výrazne menej ako dnes. Deväťdesiate roky priniesli prvé „západné“ úvahy o zdravom životnom štýle pre všetkých a joggingu ako jeho predpoklade. Bežci na cestách síce boli ďalej podivínovia, ale pre časť motorickej verejnosti predsa len akceptovateľnejší. Dnes, keď je beh masovým športom, ktorý každoročne oslovuje viac a viac ľudí, by ste si mysleli, že to musí byť iba lepšie. Bohužiaľ nie je.   

 

Môže to súvisieť s tým, že áut je predsa len každým rokom výrazne viac ako bežcov. Že sa doba zrýchľuje a teda nielen my sa snažím zlepšovať si naše osobné maximá, ale aj šoféri prísť z bodu A do bodu B v rýchlejšom, či aspoň v primeranom čase. No a do tohto konceptu bežiaci „chodec“ akosi často nezapadá. S rukou na srdci, áno sme to aj my bežci, kto z času na čas spôsobuje kolízne situácie, avšak opačné garde je výrazne pravidelnejšie a tragických situácii tak v kombinácii viac áut, viac bežcov môže len pribúdať. Môže ale nemusí. Osveta v oblasti reflexných prvkov, zapájanie širokej verejnosti do rôznych rodinných či štafetových behov, či aspoň jednoduché povzbudzovanie rodinných príslušníkov a priateľov postupne robia svoje. No chcelo by to stále viac.

 

Priestor je samozrejme na strane ochrancov zákona, v ich osvetovej i represívnej činnosti. U samospráv pri budovaní ďalšej bezpečnej infraštruktúry. Ale aj na nás bežcoch a zároveň šoféroch, aby sme išli všetkým ostatným pri prejavovaní tolerencie a ústretovosti príkladom. Snáď sa nám takto krok po kroku podarí ešte počas našich bežeckých kariér dospieť ku stavu, kedy sa nebudeme musieť podobne ako naši priatelia v Škandinávii, USA, či napr. Holandsku obávať o holý život. Naopak bežať hoc aj v kontakte s cestou bude radosť a potešenie.