24.07.2017, 08:00

Unikátny bežecký projekt: Dvanásť Tatranských chát za jeden deň

Pol roka kvalitnej zimnej prípravy a 3 bežecké vrcholy roka. Tak znel môj plán na bežecký rok 2017.

Unikátny bežecký projekt: Dvanásť Tatranských chát za jeden deň

Objemová príprava sa vydarila nad očakávania a prvé kratšie a rýchlejšie preteky na rozbehanie ma výsledkovo veľmi milo prekvapili. Medzičasom som musel z viacerých rôznych príčin zrušiť moju účasť na prestížnom horskom preteku Matterhorn Ultraks čo ma veľmi mrzelo, ale o tom inokedy. Ďalej som pokračoval prevažne v tréningovom procese s pár vloženými kratšími pretekmi.

Ani som sa nenazdal a už prišiel prvý horský maratón v roku 2017 Zegama Aizkorri, ktorý ma po všetkých stránkach poriadne preveril a tak som dbal zvýšenú pozornosť na dôkladnú regeneráciu a nasledujúce týždne som behal oveľa menej ako zvyčajne.Viete ale ako to po vrcholných pretekoch býva, že? Pripravujete sa na váš vysnívaný pretek, na ktorý poctivo dlhodobo trénujete, odbehnete ho celkom k svojej spokojnosti a potom to príde. V mojom prípade mierna strata motivácie k tréningu, pričom najbližší vrchol roka nedohľadne až začiatkom Októbra v Španielsku na preteku Gorbeia Suzien – ME v disciplíne SKY v Skyrunningu.

Po absolvovaní maratónu boli moje pocity prirodzené a myslím si, že som spravil správne rozhodnutie zbytočne netlačiť v tréningu na pílu. Je potrebné si uvedomiť, že každý pretek vás vyčerpá nielen fyzicky, ale aj psychicky a po úspechu sa ťažko hľadá motivácia pokračovať v ťažkom tréningu (keď už máme splnené).Čas ubiehal pomaly a tak som si začal listovať kalendáre pretekov a hľadať nejakú náhradu za zrušený Matterhorn. Keďže ma vyslovene nič nezaujalo a za ďalšie po pravde nie som ani moc pretekový typ, tak som musel hľadať inde.

Niektorí športovci napr. ako Kilian Jornet nadchýnajú ľudí nielen svojimi výkonmi na pretekoch, ale aj zrealizovanými projektami. A jeden taký ma zaujal aj na našom krásnom Slovensku. CH12. Tak znel názov projektu v dobrom zmysle dvoch horských a vytrvalostných šialencov – Martina Urbaníka a Tomáša Kačmarčíka. Jedná sa o prebeh všetkých – 12. vysokohorských chát vo Vysokých Tatrách. Štartuje sa na chate Plesnivec a končí na chate pod Soliskom. Parametre behu sú 69 km a + 5000 / – 4300 m. Chalani dokonca celý projekt aj sfilmovali a vyhrali ním kategóriu „Bežecký príbeh roka 2015“ a poviem vám, že ma to dosť nadchlo. Ihneď som začal študovať ich presnú trasu behu, koľko toho zjedli, vypili, kde makali, kde oddychovali, kde mali support, čo všetko si zbalili, atď.,  veď to poznáte. Natrénované bolo, takže som musel už len nájsť vhodný termín. Nakoniec som si zvolil dátum 10.7.2017 a to hlavne z toho dôvodu, že to termínovo v podstate inokedy ani nebolo možné a za ďalšie bol to pondelok, čiže by na chodníčkoch malo byť oveľa menej turistov ako cez víkend.

Slovo dalo slovu a tak som v nedeľu večer vystupoval z autobusu v Tatranskej Kotline, odkiaľ som to mal turistiky hodinku hore na chatu Plesnivec. Po ubytovaní som sa navečeral, zbalil a skontroloval moju celú mini-výbavu, pozrel západ slnka a poprosil chatárku nech mi ráno nechá otvorené vchodové dvere. Potom ako som jej povedal, do čoho idem, iba neveriacky krútila očami  Po pravde, ani sa jej nečudujem. Hlásili síce na beh príjemných 10-15 stupňov, ale aj početné zrážky a toho jediného som sa obával. No nič, nastavil som budík na 4:20, nech na romantika stihnem aj ten východ slnka a hybaj do postele. Spal som iba 5 hodín, ale hovorí sa, že posledná noc pred pretekmi nie je najdôležitejšia, a keby to nevyšlo, tak by som mal v talóne už prvú výhovorku. 

04:55 hod a idem nato…

Keďže väčšinou trénujem ráno a prevažne na lačno, tak som si až do môjho príchodu na chatu pri Zelenom plese nič nedal. Avšak od začiatku behu mi výdatne pršalo, tak som išiel na jeden horúci čaj do chaty a zároveň som sa aj naraňajkoval – za hrsť makadamových orechov a jedna čokoládová tyčinka Wellness protein bar. Počasie sa našťastie celkom umúdrilo, pofukoval iba slabý jemný vietor a pár kvapiek ma už predsa nezabije. Pokračujem ďalej a čaká ma jeden z najťažších úsekov, a to stúpanie zo Zamkovského chaty (1460) až na Priečne sedlo (2352). Prechod cez sedlo je označený ako technicky najnáročnejší značkovaný turistický chodník vo Vysokých Tatrách. Pre istotu mi začalo poriadne hrmieť a pri mojom pohľade na klzké reťaze mi nebolo všetko jedno. Radšej som zvolil taktiku „pomaly ďalej zájdeš“ a tu som bol doslova rád, že som to prešiel bez nejakej ujmy. Postupne ma chytila prvá väčšia búrka, a tak som si dal trošku rýchlejší zbeh do Zbojníckej chaty. Celý premočený a premrznutý som sa išiel ihneď zohriať k radiátoru, dva horúce čaje padli na ex a zároveň som sa aj naobedoval – 80 g makadamových orechov a jedna wellness bar tyčinka. V chate som pobudol skoro 45 min. Táto dlhšia pauza bola okrem raňajok (10 min) moja jediná zastávka počas behu.

Veci vysušené, žalúdok naplnený, búrka prestala a tak môžem pokračovať ďalej. Nasledovalo celkom prudké dlhé klesanie až na Hrebienok (1275) , pričom odtiaľ prudko hore cez Sliezsky dom až na Sedlo pod Ostrvou (1966), kde som stretol kamarátku s jej priateľom. Chvíľku sme pokecali, trošku ma povzbudili a ja som pokračoval krásnym zbehom dole serpentínami na Popradské Pleso. Cestou dole som si dal po 4 a pol hodinách od obedu prvé jedlo – zase za hrsť orechov. Keďže ma čakalo ešte výživné dlhé stúpanie z Popradského plesa (1520) na chatu pod Rysmi (2245), tak som ešte nechcel zbytočne dávať nejaké sacharidy. Išiel som si stále na pohodu, kríza žiadna, výhľady perfektné a beh som si vychutnával ako už dávno nie. Moje jediné prianie bolo, aby som do výstupu na chatu pod Rysmi nechytil búrku. 200 m pod chatou som síce chytil dosť prudký severák, ale búrku našťastie nie. V chate ma privítal poľský chatár Kubo, s ktorým som prehodil kus reči. Potom ako som mu povedal, že pomaly bude môj beh končiť a finiš mám na chate pod Soliskom, tak mi napísal nejaký pozdrav na pohľadnicu a povedal, že to mám dať chatárom na chate pod Soliskom, žeby ma tam možno nechali aj prespať…Kubo mi ešte načapoval do soft fľašiek 0,5 l horúceho čaju a ja som trielil dole naspäť na Popradské pleso. Počasie perfektné, zbeh ešte viac, nohy išli ako píly, a tak som sa trošku utrhol a dal si dva kiláky v štvorkovom tempe. Hovorí sa tomu „runner´s high“.

Zrazu sa ocitám na Štrbskom plese (1352) a predo mnou grande finále – posledné 5 km stúpanie / + 473 m na chatu pod Soliskom (1825). Hovorím si, že doteraz som energeticky v pohode vydržal a tak dávam prvý a zaslúžený energetický gél – K4 power gél  Tá zmena bola očividná a do kopca sa mi išlo naozaj perfektne. Stúpanie bolo miestami aj dosť prudké, takže som si niečo aj vykráčal, ale na pocity pecka. V diaľke posledná vysnívaná chata a ja som si pomaly začal uvedomovať čo som vlastne dokázal…

Bez akéhokoľvek supportu vyše 70 km (omylom som si trošku nadbehol), 12 chát, 5 km prevýšenie, 13:35 hodín. Krásne prostredie, celý deň v prírode, pokoj, kľud, oddych, žiadne stresy, čo viac si môže človek priať? J Doteraz bol môj najdlhší beh časovo cez 5 hodín a dĺžkou 53 km, takže som si zase posunul svoje hranice. Pre niekoho možno úplne bezvýznamný beh, ale pre mňa tento deň a beh znamenali veľmi veľa. Dal mi veľa otázok, ale aj odpovedí, bol som len sám so sebou a celý deň som mohol v pokoji premýšľať.Posledné metre sa mi ani nechcelo veriť, že už je koniec a ako to vlastne celé rýchlo prešlo.

Zastavujem, koniec, po vyše 13. hodinách vypínam hodinky a šťastnejšieho človeka by ste v tom momente na svete nenašli. Zvítanie s chatármi na Solisku, ktorí mi pogratulovali, pofotili a hlavne dobre pohostili. Vďaka Kubovi z chaty pod Rysmi som dostal polovičnú zľavu na apartmán (klasické ubytovanie momentálne neposkytujú).Západ slnka a poriadna búrka, takže za ubytovanie som bol veľmi rád. Po pravde dole na Štrbské pleso sa mi už v tej búrke dva krát nechcelo zbehnúť. Po celom dni som si dal konečne sprchu a hneď bol zo mňa nový človek. Endorfíny vyplavené, takže som zaspal až niekedy okolo jednej v noci, ale stálo to zato. Celý ten deň bol dokonalý, to sa slovami ani nedá opísať, to proste musíš zažiť. Nešiel som na žiadny výkon a vôbec som to nesilil (čo dokazujú aj moje nízke tepy), ale vzhľadom na podmienky som s celkovým časom spokojný, ale o to tu vôbec nešlo.

Nasledujúce ráno som sa zobudil na mňa klasicky skoro o 06:30, chvíľku som pokecal s chatármi, vybavil si voľno v práci – prečo asi J a pomaly vyklusal dole na Štrbské pleso. Samozrejme nalačno, keďže dávno som nevečeral o 22:00 a také porcie aké som dostal  (viď obrázok) som tiež ešte asi nezjedol. Ale kalórie boli spálené, tak sa nebolo čoho treba báť.Musím sa priznať, že v poslednom období toho bolo na mňa zo všetkých strán už veľa a začal som mať všetkého plné zuby a dnešok som potreboval ako soľ. Nie nadarmo sa hovorí, že beh je ako terapia, ničí stres a dodáva vnútorný pokoj. Týmto mojim prebehom a vlastne príbehom by som rád inšpiroval ďalších bežcov (tak ako mňa inšpiroval Martin s Tomášom) od amatérov až po profesionálov aby objavili sami seba, behali to čo ich baví a hlavne pre radosť. A o čare behania v horách ani nehovorím…

Čo sa týka zloženia mojej výživy, tak za celý beh som zjedol cca 180 g makadamových orechov, 2 x čokoládovú wellness bar tyčinku a 1 x K4 power gél. Na pitný režim som si okrem spomínaných čajov hlavne do každej 0,5 l soft flašky namiešal vodu s jednou dávku HypoFitu a s jednou dávkou K4 BCAA. Hypofitom som doplnil stratené a vypotené vitamíny a minerály a K4 BCAA mi pomohlo zdolať trasu bez svalovej únavy tzn. svalovice. Z doplnkov výživy ráno na lačno jednu dávku ArginoDrinku a počas behu 3 x môj záchranný balíček J tj. 1 x Thermofit, 1 x Taurín a 5 x Arginín. Okrem orechov sú to všetko výrobky od slovenskej firmy Kompava, ale nechcem aby ste to brali ako platenú reklamu. Spomínané produkty za mňa určite odporúčam, mám ich overené z tréningov, fungujú mi (čo je jednoznačne vidieť hlavne na výsledkoch v pretekoch) a nedám na nich  dopustiť. 

Momentálne je 10 dní po mojom projekte a moje pocity po dobehu neboli iba dočasné, ale stále pretrvávajú. Po úspešnom absolvovaní sa mi vrátila zase chuť do tréningov aj pretekov, ale v prvom rade treba poriadne zregenerovať. Tiež som začal rozmýšľať nad nejakým ultra v budúcom roku alebo novým projektom. Niečo veľké určite vymyslím, tak sa nechajte prekvapiť. 

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.