13.07.2019, 12:08

Unikátna reportáž z extrémneho etapového trailu od bratov Rolanda a Randyho Hrica: Letná Pierra Menta – srdcová záležitosť

Po roku sme sa vrátili do „Vyšnej Boce“ oblasti Beaufortain. Dedinka Areches dva razy ročne ožije vďaka etapovým pretekom. V marci býva zimná Pierra Menta a hneď v úvode júla letná verzia. Vlani sme štartovali v kratšej juniorskej verzii, teraz sme išli hlavnú Pierru.

Unikátna reportáž z extrémneho etapového trailu od bratov Rolanda a Randyho Hrica: Letná Pierra Menta – srdcová záležitosť

Minulý rok sme sa do pretekov, Areches a miestnych kopcov zamilovali. Hneď sme vedeli, že sa ďalší rok vrátime. Vedeli sme, že ak sa to bude dať, tak len medzi seniormi, keďže Rolo už junior nie je. Boj začal v januári, kedy bola registrácia. Vzhľadom na obrovský záujem im systém niekoľkokrát spadol. Napokon sa nám podarilo dostať medzi zaregistované dvojice vďaka pomoci z organizátorského tímu.

Tri dni, tri etapy, 70km a 7000 výškových metrov. Pre nás celkom zaujímavá výzva, na ktorú sa treba patrične pripraviť. Pred pretekmi sme nikdy nešli viac ako 25km a ani 2000 výškových metrov. Po všetkých stránkach išlo o niečo nové. Pred pár rokmi sme hrali hokej a teraz ideme viac ako 4 hodiny denne behať v Alpách? Vtedy sme si to ani nepredstavovali, nikdy by nám nič také nenapadlo.

Nazad „doma“

Tento rok sme štartovali ako jediní Slováci, no sami sme tam neboli. O podporu, preklad brífingov, povzbudzovanie a množstvo ďalších vecí sa staral Igor Žiak, ktorý túto oblasť miluje podobne ako my. Veď zimnú Pierru išiel už štyri razy. Vo Francúzsku bol s nami aj Alex Uhrín – kamarát, super chalan, fotograf a dobrodruh a Gabriel Lipták. Do Areches sme prišli vo štvrtok  poobede. Privítalo nás krásne letné počasie, plné námestíčko pretekárov a parádny výhľad na kopce, ktoré v ďalších dňoch zdoláme.

Po zhodení vecí v izbe sme išli na oficiálne otvorenie pretekov a brífing 1. etapy. Dozvedeli sme sa že nás čakajú štyri technické úseky, kde sa treba „cvakať“, výstup na Roche Plane či Mirantin a dlhý zbeh do cieľa. Hneď  z námestia sme išli na večeru. Dali sme si poriadne do tela a následne sa už pripravili na ráno. Budík o 4:45, raňajky o 5:05, štat etapy o 6:15. Zaspávalo sa ťažko, ale napokon sme to nejako zvládli…

Hore-dole žľabom, vytknutý členok a nekonečný záver

Tak skoro sme ešte nikdy nejedli, no zvládli sme to. Napokon sme sa odobrali a štart. Skontrolovali nám ferraťák a pustili do koridoru, kde sa čakalo. Tu sme urobili chybu. Ostali sme tam medzi ostatnými dvojicami a keď nás pustili na štart, boli sme veľmi vzadu. Posledná minúta prebehla rýchlo a po odpočítaní poledných sekúnd sa masa pohla, ale pomaly. Najprv nás čakali dva kilometre po asfaltke, kde sme museli preniknúť dopredu. Ak by sme ostali vzadu tak v prvom stúpaní by sme moc rýchlo nešli. Pred stúpaním sa nám podarilo doraziť na koniec čelnej skupiny, ale škoda zbytočne vynaložených síl.

La Roche Plane je krásny zelený kopec od dola až nahor. 5,29km a 1083 výškových metrov štartovné pole natiahlo a aj rozdelilo. Na vrchol sme vyšli s dobrým pocitom, tešili sme sa na zbeh, ktorý však bol neskutočne strmý. Išlo sa dole skalnatým žľabom a moc sa to pustiť nedalo. Po ňom nasledovali stúpanie hore žľabom už aj s fixami. Cvakali sme sa vôbec prvý raz v živote, ak nepočítame dva razy v Tarzanii. Opät nasledoval podobný zbeh ako prvý, no ešte ťažší. Skaly neboli stabilné a podklad sa pri brzdení hýbal. Tesne nad bufetom navyše Randy zle doskočil a vytkol si členok.

Na bufete sme si dali veľa Coca-Coly, naplnili si flasky a išli smer Mirantin. Strmé stúpanie už dalo zabrať. Na jeho vrchole sme mali v nohách polovicu dĺžky etapy, väčšinu nastúpaných metrov a takmer 3 hodiny výkonu. Navyše bola prvá etapa celá na slnku, čiže bolo dôležité poriadne dopĺňať tekutiny.

Randyho členok limitoval, Rolo mal problémy pravdepodobne s močovodmi a bolesť ho trápila najmä posledných 7km v zbehu. Ten sme napálili, išlo sa nám dobre, ale bolesť limitovala. Navyše sa išlo posledné kilometre cez okolité dedinky a do Areches sme ešte museli prekonať nepríjemný záverečný stupák. Napokon sme sa dočkali konca. Prvú etapu sme dokončili na 29. mieste.

Výborný úvod, škoda krízy na Grand Monte

Druhá etapa je vždy kráľovská. Jej hlavným vrcholom je mýtický Grand Mont, ktorý je posvätnou horou aj zimnej Pierra Menty. V sobotu nás čakalo podľa informácií organizátorov viac ako 26 kilometrov a 2600 výškových metrov. Tentoraz sme si už štart postrážili a išli sme z tretej rady. Od úvodu sme boli vpredu a išlo sa nám dosť dobre. V dobre naštartovaných pretekoch sme pokračovali aj hore žľabom, ktorý nás priviedol až do sedla Col de la Forclaz. Tam bola občerstvovačka, po ktorej nasledoval rýchly technický zbeh. Po ňom sme sa stále nachádzali vo výške okolo 2000 m.n.m. Ďalšie stúpanie na Point du Dard (2409 m.n.m.) sťažil sneh. Bez paličiek sa nám šmýkalo a museli sme si dávať pozor, aby sme nespadli. To by znamenalo stratu niekoľkých výškových metrov.

Po dosiahnutí tohto vrcholu sa išlo nadol. O nejakom zbehu sa moc nedarilo hovoriť. Bolo to nadol skalnatou lúkou s mokrou trávou a kameňmi. Nebezpečný zbeh mal približne 500 výškových metrov a vyhodnotili sme to ako najťažšie klesanie celých pretekov. V jeho poslednej časti Randy celkom tvrdo spadol, no našťastie sa moc nepoudieral a išli sme ďalej. Ďalšia občerstvovačka bola chvíľu pred začiatkom stúpania na Grand Mont. Do soft flaskov sa naberala prírodná voda stekajúca z okolitých kopcov.

Grand Mont je vyšší ako Gerlach a pri výstupe naň sme nejakých 10 minút potrebovali aj ferratový set. Kopec bol však extrémne strmý od začiatku. Meral síce len jeden kilometer, no nastúpali sme viac ako 500 metrov! Totálna strecha. Prvé minúty išli dobre, dokázali sme držať priebežnú pozíciu okolo 20. priečky, ale následne prišla na Rola kríza. Nohy mal ako z betónu a až na vrchol to bolo „tlačenie kapusty.“ Veľká škoda, pretože sme sa prepadli nadol, dokonca mimo Top 30, čo sme museli potom dobiehať v dlhom zbehu do Areches.

Na vrchole kopca nás vítal Igor Žiak, ktorý nás v tento deň videl aj na prvom stúpaní a z Grand Montu si to s nami pustil aj pár stoviek metrov nadol. Najviac sme si to v trojici užili v snehu, kde sme sadli na zadok a spúšťali sa nadol. V jeden moment sme sa všetci pekne rozbili a poriadne sme sa zasmiali 

Do cieľa sme napokon prišli na 28. mieste, čo bolo o stupienok lepšie ako deň predtým. Boli sme šťastní, že sme to zvládli a aj napriek Rolovej kríze sme pred poslednou najkratšou etapou ostali v Top 30 s komfortným náskokom pred vypadnutím z nej.

Prečo to ubehlo tak rýchlo?

Tretia etapa bola oproti minulému roku trocha odlišná. Vlastne rovnaké to bolo len od výstupu hore žľabom na Roche Parstire až do cieľa. Večer pred etapou sme si pozerali výsledky a povedali sme si, že skúsime v etape skončiť do 20. miesta a v celkovom poradí zaútočíme na 25. pozíciu. Vzhľadom na to sme sa aj na štarte postavili do druhej rady a od úvodu sme išli rýchlo.

Prvé stúpanie išlo hore zjazdovkou na Le Cuvy. Stúpanie sme poznali z vlaňajších juniorských pretekov a vedeli sme, že nám to môže vyhovovať. Do troch hodín sme patrili každý deň medzi najsilnejšie dvojice a na tom sme stavali aj našu aktivitu. Na Cuvy sme aj predbehli nejaké dvojice, ďalšie sme skočili v zbehu a boli sme v Top 15. To sme však vtedy nevedeli.

Nasledoval úsek, v ktorom to šlo do kopca, no kto nebežal, strácal. Nám sa podarilo držať dobré tempo a docvakli sme skupinu, v ktorej to nebolo ďaleko ani do Top 10 etapy. Na Roche Parstire sme začali stúpať len 8 minút za víťazmi z Talianska. Na vrchol sme prišli stále vpredu. Igor nám oznámil, že bojujeme o pekný výsledok, povedal nám nech to do cieľa v zbehu podržíme. V ňom sme stratili tri pozície a celkovo sme skončili v etape 18., medzi mužskými dvojicami 15. Celkovo sme sa vyšvihli dokonca na 24. pozíciu celkovo a 21. medzi mužmi.

Tri etapy boli za nami a my sme sa ani nenazdali. Bolo to krásne od prvej do poslednej sekundy. Špeciálne preteky s krásnou atmosférou, ťažkými kopcami, technickými zbehmi a nádhernou scenériou. Pierra Menta Éte je proste úplná jednotka.

Nie sú to preteky, je to srdcová záležitosť

O rok sa chceme vrátiť znova. Ak sa nám podarí zaregistrovať a zariadiť veci mimo športu, určite sa v Areches na štart postavíme. Niekto si pomyslí, že prečo zase to isté… To si ale pomyslia ľudia, ktorí berú preteky len ako preteky. Bol som tam, super, škrtám a idem na ďalšie. Toto ale nie je naša cesta. Pierra Menta je po boku brata, alebo kamaráta ako to je v prípade iných, dobrodružstvo. Trojdenné spoločné putovanie dvoch ľudí, ktorí sa musia správať ako jeden organizmus. Spoločne prechádzajú krízami, radosťou, kopcami, zbehmi a smejú sa na tom, čo sa práve stalo.

Pierru odporúčame všetkým, ktorí majú radi šport. Ale úprimne. Ľudia, ktorí vás budú každý deň stretávať na kontrolách, raňajkách, masážach, v cieli a podobne sú úprimní a skromní. Dva razy v roku sa údolie spojí pre letné a zimné preteky. Z dedinky na konci sveta sa stane hlavné stredisko horských športov. Robia to od srdca a to zanechá v dobre nastavených dvojiciach veľmi silný dojem. Preto sa chceme vrátiť.

Neskutočne si vážime to, že si nás Francúzi obľúbili. Množstvo organizátorov si nás pamätalo, zdravilo sa nám a Igorovi, ktorý vie skvele po Francúzsky, sa aj prihovárali s tým, že nás poznajú. Dokonca sme dali aj krátky videorozhovor pre francúzsky trail-runningový portál.

Rok prebehol veľmi rýchlo. Stále sa smejeme na tom, keď sme si vraveli, že je len apríl, času dosť,… Zrazu sme už doma a máme po pretekoch.

Ďakujeme SCOTT SPORT, GEO ŠPORT NEMECKÁ za materiálnu podporu. OKNO LIPTOV za dopravu a MAJO’S FOOD za stravu počas mesiacov pred Pierrou. Vážime si vašu pomoc!

MERCI ARECHES, MERCI PIERRA MENTA ÉTE!

FOTO: Alexander Uhrín, PasCal Andries