O tohtoročnom Nonstop behu v Nízkych Tatrách (podľa propozícií 49 km, podľa viacerých Garminov takmer 47 km) sa veľa rozpisovať nemôžem. Dobehol som ho v čase 5:28 (plánoval som ísť pod 5 hodín), no vzdať som ho zvažoval už na štvrtom kilometri. To, že som sa rozhodol pokračovať, pravdepodobne ešte oľutujem. V akom rozsahu, to sa uvidí nasledujúce týždne. Prečo?
14. júna som si zabehol Rudohorskú stovku v tréningu a o týždeň skôr pred oficiálnym termínom. Žiaľ, pri zbehu z Kloptane (cca 65. km) sa mi ozvalo ľavé koleno. Dobehol som do cieľa v čase 13:11 aj napriek tomu, že záverečné kilometre som už šiel pomaly. Koleno prestalo bolieť o dva dni neskôr a tak som začal opäť s tréningom.
Víkend po stovke som si zabehol DUSS Ho Cross, 15 km s prevýšením 700 m. Pretek som poňal ako tréning v tempe, ktorý by som pred NonStop behom tak či onak absolvoval. Koleno ma nebolelo ani pri zbehoch, avšak na druhý deň som pri došľape cítil vankúšiky na chodidle pod veľkým palcom. Aj stovku, aj preteky som zabehol v Salomonoch Sense Ultra, ktoré nedisponujú najpevnejšou podrážkou. Evidentne ešte na ne nie som pripravený.
Na Nonstope som nechcel nič riskovať. Na bratovu radu som zvolil tenisky Inov8 Roclite 312 GTX, ktoré som používal hlavne v zime a na jar. Má s Ultra Sensami a vankúšikmi rovnaký problém. Môj Inov8 má hutnejšiu a hrubšiu podrážku, takže kostičky pod vankúšikmi by boli od žuly viacej chránené. Aj keď som ich trošku cítil, vedel som to prekusnúť.
Na Štefáničku som vyšiel zvoľna, rozbehnúť som to plánoval na traverzoch a zbehoch. Hneď za chatou na miernej rovinke som sa oprel do tenisiek, aby som vyštartoval a konečne dobehol stratu. Rozbehnúť som to poriadne nevedel, ľavé koleno mi „stislo“ z oboch strán a tak som to tlačil len podľa možností.
Veľmi som už v hlave nekalkuloval, vedel som, že mám len dve alternatívy. To rozumnejšie by bolo vrátiť sa späť na Trangošku, to hlúpejšie pokračovať ďalej. Múdro som sa nerozhodol. Pretekal som už viac-menej so sebou a išiel na hrane, len ako sa to dalo.
Chvíľu za Derešmi som si uvedomoval, že mám nejaké kamienky v teniskách, tlačili ma na pätách. Ale išiel som ďalej ešte po najbližšiu občerstvovačku. Keď som sa tam vyzul, z tenisiek nič nevypadlo. Žiadne kamienky v nich neboli. Iba pľuzgiere na pätách veľké ako hrom. Zabehol som kadečo, ale také veľké otlaky som v živote nemal. Vlastne ich mávam veľmi, veľmi ojedinele. Hneď som vedel, že ani obuv som si moc vhodnú nevybral.
Tak som sa dvihol na špičky a pokračoval zvyšných 30 km do cieľa. Pätami som sa snažil nedošľapovať na zem vôbec. No nie vždy sa to dá, cítil som, ako sa mi rozlieva voda z pluzgierov po celých pätách. Celé zle. Za posledných šesť mesiacov sa mi ešte tak zle nebežalo. Naposledy snáď asi na decembrovej Torture 65 v Maďarsku, kde ma zakyslila partia ultrabežcov okolo Csabu Németha.
Hoc sa mi išlo hrozne, náladu som si pokaziť nenechal. Tá je na Nonstop behu jedinečná. Snažil som sa zachovať si chladnú hlavu. Koniec koncov som získal len skúsenosť, ktorú zužitkujem v budúcnosti. Mal som okolo seba skvelých ľudí a aspoň som si zabehol nie obyčajne ľahkú „päťdesiatku“.