Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Milton Friedman vyjadril v rozhovore pre Die Welt pochybnosti o jednoznačnej úspešnosti eura v strednodobej perspektíve. Uviedol, že po odstránení systému výmenných kurzov, ktorý slúžil ako mechanizmus prispôsobovania sa rozličných ekonomík (západnej Európy), otázka znie, čím bude (v EMÚ) nahradený. "Čo musí byť nahradené, to je flexibilita, teda to, že sa rozličné štáty mohli prispôsobovať rozličným menám," povedal Friedman a dodal, že teraz budú potrebné pružné mzdy, pružné ceny a v čo najväčšej miere dosiahnutie konkurencieschopnosti a mobility. Pri pohľade na vysokú mieru strnulosti v 12 krajinách EMÚ je nevyhnutné myslieť na to, že v podmienkach rôznorodosti jej členov dôjde skôr k rastu vážnych politických konfliktov, než k ich zníženiu. "Moja ekonomická analýza ukazuje, že úspešnosť eura je veľmi sporná. Európska centrálna banka je zodpovedná za 12 štátov a je prakticky takmer nemožné, aby súčasne dokázala vyhovieť všetkým," dodal Friedman.
Ekonóm kritizoval aj všeobecné ekonomické pomery v Nemecku a ako o Nemcoch povedal, sú "polovičnými otrokmi". Nemecké hospodárstvo pokladá aj naďalej za produktívne a vývojaschopné, ale krajina sa čím ďalej, tým viac obaľuje silným pancierom strnulosti a v tom je podľa neho zdroj otrockosti. Friedman za perspektívnu brzdu Nemecka pokladá systém čoraz ťažšej regulácie osadenstiev podnikov. Ak má mať produktívny systém, potrebuje pružný pracovný trh. Potrebuje východiskový stav, v ktorom nové firmy môžu začať jestvovať bez obáv, že pracovníkov, ktorých raz prijmú, nebudú môcť už nikdy prepustiť. "To, čo v Nemecku a vo väčšine Európy treba, je väčšia miera pružnosti a menej byrokracie."
Milton Friedman (1913) dostal Nobelovu cenu za ekonómiu v roku 1976. Ako ekonomický liberál pokladá zásahy štátu do ekonomiky za škodlivé. Na rozdiel od mnohých iných ekonómov podľa neho voľná hra ponuky a dopytu stačí na to, aby pre ľudí zabezpečila dostatok práce, peňazí a statkov. Základom jeho učenia je myšlienka, že objem peňazí v obehu hrá rozhodujúcu úlohu pri udržaní konjunktúry v národnom hospodárstve. Jeho teória je známa pod pojmom "monetarizmus". Navrhol, aby sa peňažná politika neregulovala úrokovou mierou, ale riadením objemu obeživa. Podľa neho trvalý mierny rast obeživa stačí na to, aby sa stále rozvíjala aj zamestnanosť a cenová úroveň. Už na začiatku 50. rokov sa vyslovil za novú organizáciu medzinárodného menového systému, a to na princípe voľných výmenných kurzov. Táto jeho myšlienka sa realizovala začiatkom 70. rokov.
StoryEditor