Investori niektoré zmluvy odmietajú

V záverečnej fáze privatizácie Slovenských elektrární vypadávajú smrtky zo skrine. Aj takto sa dá hodnotiť fakt, že ani po niekoľkohodinovom vyčerpávajúcom rokovaní vo štvrtok nepadlo rozhodnutie privatizačnej komisie o najlepšom investorovi. Je aj pragmatickejšie vysvetlenie. Napríklad, aby politici a lobisti mali možnosť podrobne sa oboznámiť s ponukami a mohli tak zasahovať do výberu investora už na úrovni komisie. Ak by už komisia bola vyriekla návrh o preferovanom investorovi, lobistom by sa zúžil priestor, zostávali by im intervencie u vrcholových vládnych politikov. Definitívne rozhodnutie o investorovi môže urobiť až vláda, ale až po 3. septembri.
Členovia komisie teraz nedokázali posúdiť a zrejme ani absorbovať všetky informácie, ktoré v rozsiahlych materiáloch poskytli investori -- český ČEZ, taliansky Enel a ruské konzorcium RAO UES International spolu s OstElektra. To bol hlavný dôvod, prečo väčšina z nich nechcela hlasovať o víťazovi, ale iba o tom, že spolu s privatizačným poradcom nastavia niektoré kritériá. Ten s nimi osloví záujemcov, aby podali upravenú ponuku. Podľa informácie z komisie, finančné ponuky českej a talianskej spoločnosti boli previazané so splnením vecných podmienok. Lenže štát nedokáže väčšinu z nich splniť, lebo sa týka aj zmluvných partnerov Slovenských elektrární. Štát by sa mal napríklad zasadiť o to, aby sa zmenila zmluva na predaj elektriny spoločnosti Slovalco, aby ďalej nepoškodzovala Slovenské elektrárne. Tie to priznávajú, veď dôsledky zmluvy uvádzajú ako jednu z desiatky svojich položiek uviaznutých nákladov, ktoré si nechali oceniť spolu na astronomických 70 miliárd korún. Podľa zdroja HN kilowatthodinu elektriny na výrobu hliníka musia Slovenské elektrárne dodávať žiarskym hutníkom za tri americké centy. V súčasnom kurze je to menej ako tisíc korún, asi 25 eur za megawatthodinu. Takáto cena za elektrinu, hoci pri nepretržitej dodávke, je dnes v strednej Európe nereálna.
Pred desiatimi rokmi sa rozhodovalo, či obnoviť výrobu hliníka na Slovensku vstupom zahraničného investora. Vtedy v hre bolo aj jej zastavenie, lebo jej pokračovanie bolo ekologicky neprijateľné. Vtedajšia vláda nakoniec dala súhlas na projektové financovanie s takýmito nešťastnými parametrami. Uchádzači o elektrárne teraz z takejto zmluvy chcú vytĺcť kapitál -- ponúkajú dobrú cenu, ale len ak by sa napravili podmienky za dodávku elektriny pre hlinikáreň. Postoj vtedajšej vlády sa dá v dobových súvislostiach pochopiť, ťažšie už ospravedlniť. Vtedy politici chceli silou-mocou ozdravovať výrobnú základňu, ktorú mladý štát zdedil. Ekonomiku malo ťahať niekoľko známych vlajkových lodí, neboli ambície pritiahnuť investorov na kvalifikovanú výrobu.
Oveľa horšie možno hodnotiť fakt, že Slovenské elektrárne zostávajú v nevýhodnom zmluvnom vzťahu s výrobcom elektriny Paroplynový cyklus Bratislava. Musia od neho vykupovať elektrinu veľmi draho. Aj v tomto prípade sa uplatnilo projektové financovanie. Tu úplne zlyhal terajší štát, lebo prinajmenšom celý uplynulý rok mal možnosť a silný dôvod napraviť parametre zmluvy, veď pripravoval privatizáciu tohto nezávislého výrobcu elektriny. O zmluve vedel aj minister Pavol Rusko. Radšej sa však naťahoval so šéfom FNM Jozefom Kojdom o tom, ako z časového hľadiska ponúkať akcie paroplynu. Dodnes túto šarvátku vláda nerozhodla. Výsledok je, že obaja korporatívne zabudli na nápravu zmluvných vzťahov paroplynu s inou štátnou firmou.