Starožitník -- povolanie obostreté nánosom minulosti a pre mnohých aj oparom tajomného. Veď z ľudí, ktorí ich dnešný "tovar" vyrábali, vlastnili či predávali, možno aj kradli či skrývali, dávno už ani jeden nežije. A vraví sa, že pečať dlhoročného pôvodného vlastníka, akýsi odtlačok jeho osobnosti, v predmete pretrváva...
Starožitníkom to neprekáža. Z veľkej časti sa grupujú z bývalých pamiatkarov v štátnych inštitúciách a pracovať s minulosťou je pre nich prirodzené. Len poniektorí pociťovali potrebu využiť ponovembrové vzdelávacie aktivity českej Únie starožitníkov. Ktovie, či napríklad majiteľovi starožitníctva Classic v bratislavskej Michalskej veži zíde na um, že z jeho zdobených starobylých pištolí sa možno strieľalo i na ľudí. Mgr. Pavel Habáň sa totiž špecializuje najmä na historické zbrane, aj ako súdny znalec. Nie náhodou -- v pamiatkovom ústave sa kedysi venoval technickým pamiatkam.
Z akej pohnútky niekto zrazu zatúži po historickej zbrani? Pokým sa taký predmet predá, iste sa čo-to dozviete o zákazníkovi...
Podľa pána Habáňa môže ísť o zberateľa, o človeka, ktorý hľadá originálny dar alebo sám túži vyzdobiť si takým umeleckým predmetom stenu v byte. A potom sú tu priekupníci, tí zhľadúvajú a predávajú ďalej. A nielen zbrane.
Ceny -- to je vec ponuky a dopytu. Niektorí starožitníci orientačne sledujú i katalógy zahraničných aukčných siení, ale skôr kvôli prehľadu, v našich podmienkach ich nemôžu uplatniť. Sami majitelia starožitností -- žiaľ, i predmetov, ktoré sa im len podobajú -- často ponúkajú svoj majetok do komisionálneho predaja za nevysoké ceny.
Zväčša zrejme vo finančnej núdzi, či nie? Veď obyčajne ide o rodinné pamiatky.
Mgr. Habáň mávne rukou. "V starožitníctve sa pravidelne stretáte s tragédiami, vagabundmi a vyšinutými ľuďmi," klopká si na čelo. "Niekedy to bývajú náročné stretnutia."
Zaručene originály
Bratislavské ART DECO má síce komplexný sortiment, ale Michal Volčko kladie mimoriadny dôraz na maľbu. Usiluje sa napríklad získať väčšie súbory neznámych diel maliarov pôsobiacich v našich regiónoch, a tie potom vystavovať. Aj na nedávnej bratislavskej Nostalgii sa starožitníctvo prezentovalo viacerými dielami E. Halásza-Hradila a T. J. Moussona z tých, ktoré boli vystavené vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. Nie zlá propagácia. Ale zároveň je to vraj účinný spôsob, ako čeliť falzifikátom. "Snažíme sa získavať obrazy priamo z rodinných zbierok, od maliarových potomkov, zákazníkom ich potom môžeme ponúkať s istotou, že si skutočne kúpia originál," vysvetľuje Michal Volčko. "Predajných výstav je na Slovensku veľmi málo, na rozdiel napríklad od Česka."
Kto u nás vlastne kupuje staršie diela? Povráva sa, že naši čerství zbohatlíci sa ešte nevyžívajú v kultúrnych záujmoch. "Mnohí milovníci výtvarného umenia chodia obrazy len obzerať, obdivovať, nanajvýš si kúpia niečo lacnejšie, povedzme, Bazovského kresbu. Majetnejší -- okrem asi desiatich percent -- si radšej najmú poradcov, kunsthistorikov, aby im odporučili, čo kúpiť a od koho."
Sú ľudia, ktorí špekulujú o kúpe výtvarných diel len ako o možnosti investovať. Je to dobrá investícia? "Stačí si prelistovať niektoré aukčné katalógy a porovnať ich so staršími -- vidíte zreteľný posun cien smerom nahor. Pravda, len u určitých autorov."
Dokážete odhadnúť návštevníka, ktorý sa zaujíma o vašu ponuku, a určiť, o čo mu vlastne ide? "Pri rozhovore to zistíte veľmi rýchlo. Znalec pozná autora, pozná kvality obrazu, o ktorý má záujem... Odborník už po piatich vetách vie, s kým sa zhovára."
Prichádzajú za vami aj podvodníci? "A koľkí! Rozličné nastrčené osoby mi prichádzajú predať akože dedičstvo po babke a podobne. Bývajú to falzifikáty na rozličnej výtvarnej úrovni. I dobré napodobeniny, tie zadáme na expertízu. Kópie však nepredávame."
Obeh starožitností
Na nedávnom "pamiatkarskom veľtrhu" Nostalgia sa v kójach starožitníkov viac okukávalo než kupovalo, najčastejšie sa vymieňali informácie.
"Pozri, presne ako naše staré hodiny!" vraví manželka.
Predajca zbystril pozornosť. "Kúpim," vraví. "Aj keď sú hodiny už pokazené. Táto skrinka je nová, vyrobená podľa staršieho vzoru."
Vysoká, tmavo nalakovaná kopírovala závesné skrinky, v akých sa kedysi hojdali pondusy na hodinách prastarých rodičov. Kúpite si do nej nový hodinový stroj -- a máte v byte "starožitnosť". Ktovie, čo je na týchto predmetoch práve dnes také príťažlivé -- či už sú pravé, alebo sa na staré len hrajú. Možno je to príjemná ilúzia, že čas nebeží tak rýchlo, ako beží.
Rodinný podnik
Jana a Ladislav Petríkovci z bratislavského Lamača sa prepracovali do sveta starožitníctva "odboka", od reštaurátorského umenia a remesla. Niekto si objedná opravu či obnovu svojho nábytku, iný je ochotný definitívne sa s ním rozlúčiť. Petríkovci ho kúpia, vynovia a predajú.
Na veľtrhu Nostalgia sa uspokojili s neveľkým priestorom, kde dominovala vzorovo zreštaurovaná súprava a na stene dva rámy plné príkladov, ako sa zo zničených kostier sedacieho nábytku či kôpky nevzhľadných drevených úlomkov dá stvoriť elegantné starobylé kresielko či iný starožitný kus nábytku.
Ale veď to je v podstate celkom nový výrobok, vravím neveriacky.
"Naopak, to je celé poskladané z tých rozbitých častí," presviedča ma pán Petrík. "Nového je tam minimum. Inak by to predsa už nebola starožitnosť."
Zaujímavé, koľko spolupracujúcich manželských párov sa nájde v tejto profesii. Žeby bola ako stvorená na rodinné podnikanie? "Teóriu" zastupuje u Petríkovcov manželka Jana, kunsthistorička, manžel Ladislav je zrejme silnejší v remeselných vedomostiach a zručnostiach.
Z otca na syna
Rodinný charakter profesie sa naplno prejavil v rozhovore s Mgr. Stanislavom Schindlerom, ktorý sa jej venuje už tridsať rokov. Pán Schindler pochádza zo starožitníckeho rodu, v ktorom sa už deti hrali so striebornými príbormi a keď dorástli, pokladali za prirodzené, že v diele rodičov budú pokračovať. V tomto zmysle je naďalej zberateľom, obchoduje len s predmetmi, ktoré mu prinesú do komisie. K tým nemá taký vzťah ako k zdedeným pamiatkam. Obdivuje renesanciu. Intenzívne sa venuje zbraniam a zbroji tejto doby. Možno aj preto si vybral na prezentáciu firmy na veľtrhu Nostalgia kuriozitu z tejto oblasti -- japonské brnenie z 18. storočia, ktoré kedysi priviezol do Európy jeho starý otec.
"Od kobercov až po lustre a umelecké diela," charakterizuje sortiment firmy Stanley Art. "Sme schopní zariadiť celé interiéry. Pravda, v dnešných časoch ľudia skôr predávajú ako nakupujú."
Tí, čo nakupujú -- čo sú to za ľudia?
"Niektorí sú radi, že si môžu starožitnosti kúpiť, lebo v minulosti nemohli, iní kupujú zo snobizmu -- nerozumejú umeleckým hodnotám, ale teší ich, že ich vlastnia."
Podľa pána Schindlera sa dnes obchodovaním so starožitnosťami zapodieva viac ľudí než v minulosti. Počuli, že je to ekonomicky zaujímavé, a tak to chcú využiť.
A je to naozaj výhodný obchod?
"Môže byť, ak sa robí dobre," vraví pán Schindler. "Ale ja pokladám za dobrý obchod len taký, ktorý je výhodný pre obe strany."
Takisto ako mnohých iných aj pána Schindlera mrzí, že štátne inštitúcie, múzeá a galérie nemajú dosť prostriedkov na každoročné nákupy. Tam by podľa neho mali byť uložené najväčšie cennosti. Aby vzácne starožitné kusy, historické súčasti našej hmotnej kultúry neodplávali bočnými "kanálmi" do zahraničia. Veď svoje kultúrne dedičstvo si chráni každý vyspelý národ.
1
Stanislav Schindler.
2-
Obraz Eleméra Halásza-Hradila Madona.
3
Dievča v klobúku - krresba od Emeléra Halásza Hradila.
3