Vôľa tu stále je, hľadá sa cesta

Politika ako umenie (všetkého) možného je síce vec verejná, ale tiež nie celkom prebádaná sféra. Cení sa v nej každý dobrý nápad, ktorý nevybočuje z právneho rámca a má správny ťah na bránku, teda "ide po moci". Pritom úvahy o metódach a cieľoch nemusia byť vždy transparentné, zrozumiteľné, široko akceptovateľné. Všetko, čo nie je zakázané, je legitímne, znie hlavné prikázanie každodennej politickej praxe. V takomto širokom rámci by sa teda každý dobrý politik mal pohybovať voľne, regulovaný iba zákonom a vlastným svedomím. A keďže aj na slovenskej politickej scéne sa postupne udomácňujú obvyklé štandardy demokratickej správy vecí verejných, jej protagonisti ponúkajú čoraz menej serióznych dôvodov na čudovanie. Platí to aj pre súčasné ambície premiéra Mikuláša Dzurindu získať si v parlamente širšiu podporu na plnenie vládneho programu aj z radov mimokoaličných poslancov. Či už sa to niekomu páči alebo nie, niet žiadneho relevantného argumentu, ktorý by mu toto právo upieral. Ak pociťuje skutočnú zodpovednosť za správu krajiny a dotiahnutie reforiem spustených jeho kabinetom, inakšie postupovať ani nemôže. Vyčítať mu vierolomnosť či nemorálnosť je smiešne. Už dávno na verejnosti dostatočne razantne prezentoval svoje krédo: kde je vôľa, tam je cesta! Keďže vôľa mu stále nechýba, cestu si kliesni presne podľa vlastného presvedčenia.
Opozičných politikov to, samozrejme, musí iritovať. Najmä preto, že dnes vládne štatisticky veľmi nepopulárny politik s obrovským prepadom preferencií. To ich, samozrejme, vedie k spochybňovaniu Dzurindovej mocenskej metódy, za ktorou vidia iba politickú korupciu, bezmocnosť a morálny úpadok prvého správcu moci v krajine. Lekcie o cti, etike a mravnosti však z ich kruhov znejú prinajmenšom zvláštne: v minulosti sa totiž ani ĽS-HZDS, KSS či Smer týmito princípmi nijako zvlášť nezaťažovali. Presne v duchu politickej logiky, ktorej zmyslom bolo, je a bude najmä získať moc, teda vplyv nad štátom. Premiér, ktorý oznamuje to isté, by ich nemal až natoľko vyrušovať. Keby sa mu totiž podarilo obnoviť väčšinu vládnej koalície v NR SR, hoci aj získaním nezávislých a opozičných poslancov, iba napĺňa krédo, ktoré si stanovil. Otázkou je, kto z jeho dnešných partnerov a spojencov bude ochotný toto krédo prijať za svoje.
Nezávislý poslanec Gustáv Krajči zrejme medzi nových priaznivcov premiéra patriť nebude. Ako poznamenal v poslednej nedeľnej diskusnej relácií TA3 V politike, "kat a obeť nemôžu sedieť v jednej koalícii." Ide o úprimné stanovisko bývalého prominenta HZDS, ktorý sa nehodlá zaoberať etickými aspektmi Dzurindových politických metód, ale jasne pomenúva fakty: toto je súboj, v ktorom si súperi nič nedarujú. Keď sa rúbe les, lietajú triesky. Politický zápas má víťazov a porazených a kandidátov na niektorú z týchto pozícií. Keby niekto chcel skutočne zabrániť špekuláciám súvisiacim so získaním a s uplatňovaním poslaneckého mandátu, musel by presadiť jeho imperatívnu podobu. Možno by sa mu takto podarilo zaviesť na politickú scénu viac disciplíny, ale demokracii by to neprospelo. Akékoľvek direktívne praktiky jej ubližujú a správu vecí verejných menia na surovú politickú technológiu. Vytvárať z občianskej spoločnosti platformu pre politických inžinierov realizujúcich akýsi technokratický projekt, je nevhodné aj nebezpečné. Ak má mať spoločnosť dostatočne slobodného ducha, Dzurindove politické metódy, pokiaľ neprekročia rámec práva, ju vyrušovať nemôžu.