Schvaľovanie štátneho rozpočtu sa málokedy zaobíde bez konfliktov. Inak to nie je ani s budúcoročným. Problematickou bude aj rozpočtová kapitola ministerstva obrany, a to nielen na domácej politickej scéne. Rezort by mal v budúcom roku dostať 23,4 mld. Sk, čo predstavuje 1,81 percenta HDP. Slovensko sa však ešte v čase, keď sa uchádzalo o členstvo v NATO, zaviazalo, že na obranu bude dávať ročne dvoch percent HDP. Nový minister obrany Juraj Liška je s návrhom rozpočtu spokojný. Poukazuje na to, že na obranu pôjde aj 1,2 mld. Sk cez iné kapitoly ministerstva hospodárstva, pôdohospodárstva či zahraničných vecí, a ďalšiu miliardu by mal dostať z deblokácií ruského dlhu, čím sa podľa neho záväzok SR naplní. Peniaze z deblokácií však NATO neakceptuje. Možno aj pre doterajšie skúsenosti s nimi. Je už takmer pravidlom, že tovary a služby, ktoré má rezort obrany dostať v rámci deblokácií, meškajú. Aj spomínaná miliarda mala byť vyčerpaná už tento rok.
Napriek tvrdeniam ministra obrany však zástupca náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl SR Peter Novotňák povedal, že armáda bude musieť kvôli návrhu štátneho rozpočtu na rok 2004 zrejme prehodnotiť niektoré modernizačné programy a ciele stanovené v modeli reformy ozbrojených síl. Ten totiž vychádzal z vládou i parlamentom schválených strategických dokumentov, ktoré počítali s výdavkami na armádu vo výške dvoch percent HDP. Prebiehajúca reforma ozbrojených síl tak dostane ďalší úder. Jej spomalenie zasa ohrozí splnenie záväzkov, ktoré má Slovensko voči NATO.
Hrozí teda, že SR bude nasledovať Poľsko, Česko a Maďarsko, teda prvé krajiny bývalého východného bloku, ktoré vstúpili do NATO. Aj tie sa v predvstupovom procese zaviazali, že výdavky na obranu budú na úrovni dvoch percent HDP, po získaní členstva však ich politické reprezentácie na potreby armády rýchlo zabudli. Z pohľadu pôvodných členov Aliancie však ide o viac, než len o čísla v zákone o štátnom rozpočte. Ide o záväzok, ktorý sa neplní. Členstvo v NATO znamená aj záväzok poskytnúť vojenskú pomoc ktorejkoľvek napadnutej členskej krajine, teda zúčastniť sa na operáciách, ktoré by stáli nielen veľa peňazí, ale pravdepodobne aj ľudských životov -- práve o tom je vojenské spojenectvo. Ak noví členovia aliancie nie sú už teraz schopní alebo ochotní plniť to, na čo sa zaviazali, právom to vyvoláva obavy, čo urobia v prípade konfliktu. Slovenskí, ale aj českí či maďarskí politici totiž môžu naďalej deklarovať, že ich krajiny budú plniť svoje spojenecké záväzky, ak to bude potrebné. Pravdou však je, že toho s veľkou pravdepodobnosťou nebudú schopné. A to nás vracia späť k rozpočtu: Aby bola armáda schopná zásahu, musí neustále cvičiť a vzdelávať ďalšie a ďalšie generácie vojakov a modernizovať aj ich výstroj a výzbroj. A na to všetko sú potrebné peniaze. Nielen každý rok, ale celé desaťročia, aj keď sa väčšine obyvateľov i politikov zdá, že armáda je zbytočný požierač peňazí. Navyše, dejiny ukazujú, že v konflikte sú straty (finančné, materiálne i ľudské) vždy o to väčšie, o čo menej sa dávalo na obranu v pokojných časoch, keď sa všetky hrozby zdali byť nanajvýš hypotetické a vzdialené.
Takmer každá generácia, ktorá zažila vojnu, bola presvedčená, že štát sa na ňu mohol a mal pripraviť lepšie. Takmer po každej skončenej vojne si tí, čo ju prežili, mysleli, že to bola vojna posledná. Až doteraz sa všetci mýlili.
Takmer každá generácia, ktorá zažila vojnu, bola presvedčená, že štát sa na ňu mohol a mal pripraviť lepšie. Takmer po každej skončenej vojne si tí, čo ju prežili, mysleli, že to bola vojna posledná. Až doteraz sa všetci mýlili.