Prvá etapa arizácie sa začala už v období autonómie Slovenska po nástupe totalitného režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na jeseň 1938. Došlo k úvahám o možnostiach štátnej kontroly židovských podnikov a ich kapitálového ovládnutia. Od marca 1939 do septembra 1940 sa formovala etapa arizácie tzv. evolučnou cestou. Myšlienka postupnej arizácie počítala s dočasnou koexistenciou židovského a "kresťanského" kapitálu, lebo nový štát potreboval bezproblémový chod najmä väčších židovských podnikov a ich dostatočné kapitálové zabezpečenie. Prvé konkrétne opatrenia sa týkali čiastočného obmedzenia aktivít židovských podnikateľov v niektorých hospodárskych činnostiach, najmä v hostinských a výčapníckych živnostiach alebo v lekárnictve. "Evolučná" fáza arizácie vyvrcholila prijatím zákona o pozemkovej reforme č. 46 z februára 1940 a takzvaného prvého arizačného zákona č. 113 z apríla 1940. Súčasťou pozemkovej reformy mal byť nútený výkup poľnohospodárskej a lesnej pôdy. Prvý arizačný zákon predpokladal vstup majoritného kresťanského spoluvlastníka do židovského podniku a postupný prechod zostávajúceho minoritného podielu prostredníctvom povinného výkupu. Tento zákon však mal na majetkové presuny iba okrajový vplyv. Na jeho podklade sa uskutočnila arizácia asi 50 menších podnikov.
Proces arizácie sa urýchlil a nadobudol povahu systematického vyvlastňovania majetku židovskej komunity po mocenských zmenách totalitného režimu v lete 1940. Radikálne národno-socialistické krídlo vládnej garnitúry, ktoré získalo silný vplyv v mocenských štruktúrach, presadilo revolučnú cestu riešenia "židovskej otázky" podľa vzoru nacistického Nemecka. Predpokladom urýchlenia a prehĺbenia arizácie bol komplexný súpis židovského majetku. Podľa jeho výsledkov predstavoval kapitálový, podnikový, domový a poľnohospodársky majetok židov celkovú hodnotu 4,4 miliardy korún. Arizačný proces kulminoval približne v období od septembra 1940 do septembra 1942. Lavínu vrcholnej "revolučnej" fázy arizácie spustil zákonodarný zbor -- Snem Slovenskej republiky prijatím ústavného zákona č. 210 zo septembra 1940. Poslanci ním dali na jeden rok vláde do rúk plnú moc vo veci "riešenia židovskej otázky". Tá vydala sústavu vládnych nariadení, ktoré sa stali legislatívnym podkladom demontáže občianskych, ľudských a majetkových práv židovskej komunity.
Arizáciu centrálne riadila osobitná inštitúcia Ústredný hospodársky úrad. Na jej čele stál smutne známy karierista Augustín Morávek. Vládne nariadenia z jesene 1940 odňali osobám židovského pôvodu právo voľne nakladať s vlastným majetkom. Cennosti, peňažné prostriedky a cenné papiere museli deponovať v peňažných ústavoch. Rafinovaným opatrením bolo vyrubenie 20-percentnej mimoriadnej dávky zo židovského majetku. Jej úhrada bola krytá práve cennosťami, ktoré boli židia prinútení uložiť do bánk. Keďže dávku väčšinou nemali z čoho uhradiť, cennosti v nútených depozitoch prepadli v prospech štátu. Druhý arizačný zákon z novembra 1940 už nepočítal s núteným výkupom a finančným odškodnením židovského vlastníka podniku. V úlohe veriteľa tu vystupoval štát, ktorému arizátor splatil za prevzatý podnik "likvidačnú hodnotu". Významnejšie podniky však už boli "rozobraté". Z celkového počtu okolo 12 300 židovských podnikov malo továrenský charakter asi len 140 a ďalších 123 boli veľkoobchody. Väčšinu tvorili drobné remeselné a obchodné živnosti. Predmetom arizácie sa podľa hlásení Morávka stalo 1 888 podnikov, zatiaľ čo ostatné štát likvidoval, aby neprekážali "kresťanskej konkurencii". Arizácia sa stala zdrojom korupcie, defraudácií a "tunelovania" podnikov. Štát otvorene vystupoval ako arizátor od roku 1941. V máji bolo poštátnené židovské vlastníctvo pôdy, v septembri domový majetok a v máji 1942 aj židovské hnuteľnosti. V tomto období už odchádzali prvé transporty do vyhladzovacích táborov. "Vysťahovaným" židom štát odobral posledné osobné veci. Vyvlastnený židovský majetok sa potom rôznymi formami odpredával.
Nádeje vládnych hospodárskych kruhov, že sa arizácia stane zdrojom na financovanie štátnych programov hospodárskeho rozvoja, sa veľmi rýchlo zrútili. Finančné prostriedky odčerpané z vyvlastneného židovského majetku sotva stačili na pokrytie akcií spojených s perzekúciou židovského obyvateľstva. Štát získal "vysávaním" židovských vkladov, splácaním likvidačných hodnôt podnikov a odpredajom židovských domov, pôdy a hnuteľností okolo 1,1 miliardy korún. Náklady na deportácie, protižidovské právne procesy a povestné "osídľovacie poplatky" za vyvezené osoby si však vyžiadali približne 0,950 miliardy korún. Predstavovali pritom iba "vrchol ľadovca". Likvidovanie židovských podnikov a šafárenie s arizovaným majetkom v réžii predstaviteľov Ústredného hospodárskeho úradu a jednotlivých arizátorov priniesli hospodárstvu ďalekosiahle škody. Z pohľadávok voči židovskému majetku v celkovom rozsahu približne 1,3 miliardy korún arizátori uhradili peňažným ústavom a ďalším veriteľom iba torzo, čo otriaslo základmi finančného systému.
Autor pracuje v Historickom ústave SAV