Keď sa hovorí o menšinách v strednej Európe, v dôsledku dlhodobej masívnej propagandy sa každému vyjaví "problém" maďarskej menšiny. Veľmi málo, alebo takmer vôbec, sa nehovorí o iných národnostných menšinách rôzne roztrúsených v našom regióne v dôsledku historického vývoja. Slováci, ktorí sa pričinením histórie ocitli v priestore bývalej Juhoslávie, Rumunska alebo Ukrajiny, si aj po stáročiach udržiavajú svoj jazyk, kultúru, zvyklosti. Svetoznáme sú diela naivného umenia našich krajanov z Kovačice a ich krásna slovenčina nás tu na Slovensku niekedy aj zahanbuje. Avšak historicky najväčšia slovenská menšina žila na území dnešného Maďarska. Málo sa vie o tom, že azda najvýraznejším súvislým slovenským osídlením v Uhorsku bola Békešská Čaba, kde dodnes stojí najväčší evanjelický chrám v strednej Európe postavený Slovákmi. Okolie Budapešti bolo posiate dedinami, kde žili Slováci. Prečo je to tak? Kam sa podela takmer polmiliónová slovenská menšina v Maďarsku (podľa výsledkov sčítania Čsl. presídľovacej komisie po 2. svetovej vojne v súvislosti s výmenou obyvateľstva)? Ako je možné, že nielen počty tých niekoľko desiatok tisíc Slovákov, ale aj ich národnostné povedomie, sa vo všetkých krajinách s výnimkou Maďarska zachovalo, a to po 250 rokoch? Kto vysvetlí jav, že v "pomyselnom" trojuholníku Vojvodiny, rumunského Nadlaku a Békešskej Čaby tí Slováci, ktorí zostali mimo územia Maďarska, prežili a dodnes žijú plnohodnotným národnostným životom a v štáte, ktorý sa pasuje za majstra sveta v ochrane národnostných menšín, doslova bojuje o svoje prežitie málopočetná skupina Slovákov? Kto odpovie na otázku, prečo Slováci v Juhoslávii prežili vojnové konflikty, v Rumunsku Ceaušesca, na Ukrajine Stalina a v "demokratickom" Maďarsku nevedia, či dožijú ďalšiu generáciu? A ako je možné, že maďarská menšina na Slovensku, ktorá je neustále "ohrozovaná" prežila (v takmer nezmenených počtoch) a má sa k svetu aj po 80 rokoch odlúčenia od maďarského národa?
Podľa mňa jedinou akceptovateľnou, a pritom veľmi jednoduchou odpoveďou je normálna ľudská tolerancia. Rumunská, srbská, ako aj slovenská väčšinová spoločnosť tradične rešpektuje a nechá pokojne žiť nerumunskú, nesrbskú a neslovenskú komunitu na území svojho štátu, ba navyše ju považuje za svoju prirodzenú súčasť a poskytuje jej reálne národnostné práva. S veľkou slávou a celoeurópskou propagandou bol v roku 1993 v Maďarsku prijatý národnostný zákon, ktorý mal garantovať zastúpenie menšín v budapeštianskom parlamente. Mal. Od slávnostného deklarovania tohto práva pred celou Európou sa už uskutočnili troje parlamentné voľby, avšak toto právo, podobne ako aj celý rad iných Maďarskom "garantovaných" práv pre menšiny, počnúc Parížskou zmluvou z roku 1947 a končiac medzinárodnými zmluvami, ktoré (aj demokratické) Maďarsko podpísalo, zostali, žiaľ, len na papieri. Tieto papierové práva umocnené tradičnou netoleranciou maďarskej spoločnosti voči nemaďarskej národnosti mali za následok žalostný stav tamojších menšín. Nech sa nenechá čitateľ mýliť tým, že sa maďarská spoločnosť takto "veľkoryso" správala len voči menšinám, ktoré zdedila od svojich susedov. V súvislosti s mimoriadne dramatickým úbytkom nemeckého etnika v Maďarsku je zaujímavé poukázať na Hitlerov postreh -- ktorého rozhodne nemožno podozrievať z protimaďarského postoja -- keď poznamenal, že Maďari sú najväčšími nacionalistami, akých poznal a že Nemcov je možné zachrániť len vtedy, ak sa odsťahujú alebo sa Maďarsko dostane do závislosti od Nemecka.
Podobne ako v občianskej spoločnosti aj na medzinárodnej scéne platí, že kde niet žalobcu, niet ani sudcu. Vyváženej diskusii o situácii menšín v našom priestore by výrazne prispelo, keby sa aj slovenské médiá, publicisti a politici, viac riadili známym andersenovským: "kráľ je nahý", a podstatne viac sa venovali skutočnej situácii menšín v Maďarsku.
StoryEditor