Je to dlhotrvajúci problém slovenskej kultúrnej scény: pesničkové súťaže vyhlasujú objav roka aj vtedy, keď sa nikto objavný neobjavil, to isté platí o literatúre, nehovoriac o filme. Bolo by azda múdrejšie pár rokov vôbec nehlasovať a viac tvoriť ako samoúčelne súťažiť a rozdávať inflačné ocenenia a tragikomické nominácie každému, kto vôbec prichádza do úvahy. Kam to môže viesť, ukázala v piatok Slovenská filmová a televízna akadémia, ktorá nominovala film Kruté radosti režiséra Juraja Nvotu na Oscara v kategórii Najlepší zahraničný film za rok 2002. Jej rozhodnutie je správne do tej miery, že z tých dvoch filmov, čo sme doteraz v tomto kalendárnom roku natočili, bol ten Nvotov naozaj lepší. Tu sa však racionálne zmýšľanie končí a o slovo sa hlási nedostatočná sebareflexia či možno čudný druh humoru. Oscar nie je olympiáda, kde sa stačí zúčastniť a netreba vyhrávať. Oscar je predovšetkým veľký biznis, v ktorom ide najmä o šancu zvíťaziť či aspoň predrať sa do najužšej nominácie. Kruté radosti sú doma celkom úspešným filmom (v jednom z bratislavských multiplexov dokonca museli pridávať predstavenia), nič to však nemení na tom, že je to skôr priemerný film s regionálnymi ambíciami a jeho šanca preraziť na zámorskom fóre je prakticky nulová. Priznanie si tohto faktu je evidentne pre mnohých neprekonateľnou prekážkou, a tak dvíhajú ruky aj vo chvíli, keď ani netreba hlasovať. S podobnými problémami vlani zápasila aj česká filmová akadémia, ktorá síce mala z čoho vyberať, očarená vizuálnymi efektmi však vybrala film, akých v lepšej kvalite Amerika ročne natočí niekoľko desiatok. Akoby niekto na medzinárodnú vinársku súťaž nominoval burčiak s argumentom, že ho doma tak radi popíjame...