Hrozí svetovej ekonomike deflácia?

Deflácia a jej deti
Deflácia sa dá veľmi jednoducho definovať ako sústavný pokles spotrebiteľských cien. Ide o presný opak inflácie, ktorá predstavuje vzostup cenovej hladiny. O deflácii sme v našich zemepisných šírkach už dlho nepočuli, kým o jej sestre, inflácii, toho vieme svoje. Napríklad v roku 1991 stúpli vo vtedajšom Československu spotrebiteľské ceny o viac ako 61 %. Kto mal v banke uložených napríklad 100 korún, zostalo mu z nich na konci roku 1991 len 62 devalvovaných Kčs. Ak by v tom roku prebehol opačný proces, deflácia, investorovi by sa jeho vklad zhodnotil na 164 Kčs. Z hľadiska investora môže vyzerať deflácia ako fantastická vec, ktorá zhodnocuje jeho úspory. Pre národnú ekonomiku je však deflácia veľmi drahý špás. Predstavte si nejaký podnik - napríklad automobilku. Kým ceny automobilov rastú, hoci len o málo, výrobca má stále priestor na zisk. Keď začnú ceny klesať, manažment automobilky môže istý čas vykrývať klesajúce tržby z rezerv alebo znižovaním niektorých nákladov. Nemôže to však robiť dlho a čoskoro musí prijať radikálnejšie opatrenia. K najvýznamnejším nákladom patria, pochopiteľne, mzdy. Buď ich podnik začne znižovať alebo (čo je pravdepodobnejšie) začne s prepúšťaním pracovníkov. Nezamestnaní pracovníci majú, pochopiteľne, menšie príjmy a obmedzujú svoju spotrebu. Klesá spotrebiteľský dopyt a výrobcovia musia reagovať ďalším znižovaním cien. Špirála ekonomického úpadku sa začína roztáčať. Tento jednoduchý príklad vysvetľuje, prečo je deflácia prakticky nerozlučne spojená s ekonomickou recesiou a prečo sa jej každá vláda snaží širokým oblúkom vyhnúť. Najťažšia ekonomická kríza za posledné storočie (1929 - 1933) bola nerozlučne spojená s defláciou a bola aj jedným z faktorov, ktoré priviedli k moci Adolfa Hitlera.
Deflácia môže mať vo všeobecnosti dva základné zdroje. Prvým je rast ponuky, ktorý sa premieta do poklesu cien na základne technického pokroku a rastu produktivity práce. Výrobca automobilov nájde napríklad spôsob, ako vyrábať viac áut a lacnejšie. Nízke ceny povzbudia predaj a výsledkom je ekonomický rast. V tomto prípade však ide spravidla len o pokrok v určitom odvetví a pokles cien sa nepremieta plošne do celej ekonomiky. Druhým zdrojom deflácie sú ekonomické šoky na strane dopytu, akým je, napríklad, aj prasknutie investičnej bubliny.
V každom prípade však deflácia (tak ako aj inflácia) prispieva k redistribúcii príjmov a to smerom od dlžníkov k veriteľom. Pri inflácii zarábajú dlžníci. Ak vám banka požičala v spomenutom roku 1991 v Československu 100-tisíc korún, o rok ste jej de facto vrátili len 62-tisíc. Pri deflácii je to naopak. Musíte banke vrátiť viac, ako ste si požičali (plus úroky, samozrejme). Na defláciu teda doplácajú tí, čo žijú na dlh. To je zhodou okolností veľká väčšina domácností vo vyspelých krajinách. Ich reakcia na narastanie dlhu je úplne normálna - obmedzenie spotreby. To sa však premietne do zníženia výroby a prehĺbenia recesie.
Cenový vývoj vo svetových ekonomikách
Ako to vyzerá s hrozbou deflácie vo svetovej ekonomike dnes? V Japonsku s ňou majú problém už tretí rok po sebe. Čo je však horšie, začína sa rozširovať aj do Číny a do krajín niekoľkých "ázijských tigrov". Tieto však boli doteraz lídrami ekonomického rastu. Prípadný pokles spotrebiteľských cien by mohol mať na rast ich národných ekonomík fatálne dôsledky. Aj v rámci USA a členských krajín EÚ existujú názory, že nafukovanie investičnej bubliny pred rokom 2000 viedlo k značnému nárastu prebytočných výrobných kapacít. Nevyužité výrobné kapacity vedú výrobcov na logickú cestu znižovania nákladov a tým aj cien, čo sú presne tie podmienky, ktoré štartujú deflačný proces. Pripomeňme si, že aj spomenutá najväčšia ekonomická kríza za posledné storočie sa začala krachom na burze v New Yorku v roku 1929. Ázijské krajiny už podobnej hrozbe museli čeliť v roku 1997 počas známej "ázijskej krízy". Európska a americká ekonomika však boli vtedy v plnom rozmachu a prenosu deflačných impulzov sa podarilo zabrániť. V súčasnosti je situácia iná. Rast v Európe sa takmer zastavil a v USA sa za prvý kvartál 2003 zvýšil HDP len o 1,7 %.
Faktom je, že spotrebiteľské ceny vo vyspelých krajinách OECD rástli od začiatku roka 2000 priemerne menej ako 2 % ročne (graf). Takýto nízky cenový rast sa nezaznamenal od konca druhej svetovej vojny. Podobná bola situácia aj v juhovýchodnej Ázii a Latinskej Amerike. Nízka inflácia obyčajne prináša národnej ekonomike výhody v podobe efektívnejšej alokácie zdrojov. Ale veľmi nízka inflácia kombinovaná so znižovaním spotrebiteľského dopytu sa môže pomerne rýchlo premeniť na defláciu.
Najväčším problémom je v súčasnosti deflácia v Japonsku, kde ceny klesajú už tretí rok po sebe. Obdobia s klesajúcimi cenami však už zažil Hongkong, Čína aj Taiwan. Ako vyplýva aj z analýzy Medzinárodného menového fondu, publikovanej v apríli 2003, pokles cien je všeobecným trendom vo svetovej ekonomike. Všimnime si, že v období rokov 1991 - 1996 sa v najväčších krajinách sveta vyskytlo len veľmi málo mesiacov, kedy ceny klesali. Presnejšie povedané, podiel takýchto mesiacov bol len 1,2 %. V období rokov 2000 - 2003 už podiel mesiacov s klesajúcimi cenami činil 13,1 % (tabuľka). Ak vezmeme do úvahy, že inflácia menšia ako 1 % má veľmi blízko k stabilite cien a ľahko sa môže premeniť na defláciu, počet krajín so stagnujúcimi alebo klesajúcimi cenami ešte stúpne.
Pri analýze súčasného ekonomického vývoja nájdeme viacero faktorov, ktoré by mohli deflačný proces zosilniť. Japonsko sa potáca v ekonomickej kríze a ekonomický rast v USA a v Európe je veľmi nízky. V USA sa stále viac do ekonomického vývoja premieta pokles cien akcií. V 90. rokoch minulého storočia si americké podniky a finančné inštitúcie počas obdobia investičnej bubliny vytvorili rozsiahle portfóliá finančných aktív. Podniky zvyšovali podiel akcií v portfóliách penzijných fondov pre svojich zamestnancov. Pokles na akciovom trhu postavil tieto firmy pred veľmi nepríjemnú skutočnosť, že budú musieť doplácať na zamestnanecké penzie aj zo svojich vnútorných zdrojov. Podobne sú na tom aj mnohé poisťovne, ktoré v období investičnej horúčky ľahkomyseľne pouzatvárali s klientmi kapitálové poistky sľubujúce vysoký výnos. Dúfali, že na tento výnos hravo zarobia na kapitálovom trhu. Teraz sú ich portfóliá zdevastované poklesom na akciovom trhu. Nečudo, že akcie niektorých popredných svetových poisťovní klesli na 20 % svojej hodnoty v porovnaní s rokom 2000.
Veľkým problémom môžu byť aj ceny nehnuteľností. V zúfalej snahe zabrániť finančným stratám sa investori preorientovali z akciového trhu na trh nehnuteľností. Ich ceny neúmerne narástli a vo všeobecnosti sa očakáva cenová korekcia. Nedobrým znamením v niektorých vyspelých krajinách je aj pokles objemu úverov pre súkromný sektor a to aj napriek rekordne nízkym úrokovým mieram. Znamená to očakávanie poklesu ekonomickej aktivity zo strany výrobcov.
Motorom svetovej ekonomiky zostanú aj naďalej USA
Analýzy všetkých svetových finančných inštitúcií sa viac-menej zhodujú v jednom: odstrániť deflačnú hrozbu môže len zvýšený ekonomický rast a to predovšetkým v USA. Vývoj v Európe tomu zatiaľ veľké nádeje nedáva. V poslednom kvartáli roka 2002 americká ekonomika profitovala z niektorých neopakovateľných faktorov. Najsilnejším bol boom v oblasti nehnuteľností. Veľmi veľa amerických domácnosti využilo rekordne nízke úrokové miery na kúpu nového domu. V pozadí mnohých rozhodnutí stáli aj úvahy o hypotéke, ako vynikajúcej investícii pri stúpajúcich cenách nehnuteľností. Ak však tieto ceny začnú klesať, situácia bude vyzerať inak. Okrem toho je vplyv boomu v nehnuteľnostiach na ekonomický rast limitovaný počtom nových záujemcov, ktorý nebude rásť donekonečna. Iným faktorom boli daňové úľavy pre amerických občanov, ktoré podporili nákup spotrebných tovarov. Naopak, nepriaznivou správou je stúpajúci počet nezamestnaných. Miera nezamestnanosti v USA už prekročila 6 %. Naposledy sa nad túto hranicu dostala v roku 1994. Stúpajúce počty nezamestnaných sú pre vývoj spotrebiteľského dopytu veľkým rizikom. Ďalšou hrozbou je narastajúci dvojitý deficit v štátnom rozpočte a v platobnej bilancii. Deficit štátneho rozpočtu je spôsobený jednak zvýšenými výdavkami na armádu a jednak daňovými úľavami pre amerických občanov. Americká vláda dúfa, že sa tieto úľavy prejavia v oživení ekonomickej aktivity, čo však nemusí byť také isté.
Nádejou do budúcnosti zostáva najmä vývoj produktivity práce, ktorá v USA po určitom období stagnácie začala znovu rásť. Pripomeňme si, že existujú dva druhy deflačných tlakov, pričom pokles cien v dôsledku rastúcej produktivity práce je ten lepší prípad. Analýza Medzinárodného menového fondu upozorňuje na fakt, že pokles počtu pracovných miest bol v americkej ekonomike menší ako v obdobiach ekonomickej recesie a súčasný pokles by teda mohol byť vyvolaný skôr rastom produktivity práce ako poklesom dopytu. Ak je to pravda, ekonomický rast sa obnoví a Ameriku prestane obchádzať aj strašidlo deflácie. V tom prípade si na svoje prídu aj investori na kapitálovom trhu, pretože stúpajúce zisky spoločností by sa mali premietnuť aj do rastu indexov na kapitálovom trhu.