Únia bola zvyknutá na európske sebaobetovanie Nemecka, ktoré cítilo, že len európska integrácia môže nadobro umoriť jeho vinu na vojnovom utrpení kontinentu. Paradoxom krachu summitu o ústave je obviňovanie Poľska a Španielska z deštruktívnej neústupčivosti. Hlavnú vinu na neúspechu nesie pritom Nemecko s Francúzskom.
Zakladateľ demokratického Nemecka kancelár Konrad Adenauer postavil krajinu na dvoch pilieroch -- oddanosti európskemu zmieru a spojenectve s Amerikou. V duchu tejto politiky Nemecko rokovalo aj v praktických otázkach. V polovici 90. rokov rozpočet únie tvorili z tridsiatich percent nemecké peniaze.
Nemecko sa však emancipovalo. Práve v tomto svetle ich posudzuje krach rokovania o ústave únie. Tento dôležitý dokument mohol fungovanie únie zjednodušiť a zlepšiť. Summit však ukázal, že bez pochopenia francúzsko-nemeckého spojenectva nemôže únia dospieť k dohode.
Francúzsko, ktoré bolo pri rokovaní o reforme väčšinového hlasovania na strane Nemecka, je tradičným rebelom, ktorý tvrdo obhajuje národné záujmy. V roku 1954 Francúzsko odmietlo ratifikovať zmluvu o vybudovaní Európskej obrannej únie. V roku 1963 francúzsky prezident Charles de Gaulle zmaril vstup Veľkej Británie do Európskeho spoločenstva pre nízke ceny britských poľnohospodárskych výrobkov.
V roku 2000 francúzsky prezident Jacques Chirac na summite v Nice dosiahol Pyrrhovo víťazstvo, keď vybojoval pre svoju krajinu rovnaký počet hlasov pre väčšinové hlasovanie ako oveľa ľudnatejšie Nemecko -- dvadsaťdeväť. Dnes však stoja Francúzsko s Nemeckom na jednej strane v pevnejšom partnerstve ako kedykoľvek predtým.
Keď pri októbrovom summite požiadal nemecký kancelár Schröder prezidenta Chiraca, aby ho zastupoval pri rokovaní o ústave, pretože v ten istý deň bola v Bundestagu diskusia o rozpočtovej reforme, šokoval Európu. Najviac tým, že Bundestag sa vôbec rozhodol rokovať o reforme počas summitu únie. Za Helmuta Kohla by to nebolo možné.
Aj keď novo definovaný tandem nemusí vyvolávať obavy zo snahy ovládať Európu, napriek tomu ho treba brať vážne. Na summite dokázal, že sa zaobíde bez "ušpinených" kompromisov z minulosti, keď Nemecko často ustupovalo, aby sa integrácia nezabrzdila.
O čo Nemecku v tandeme s Francúzskom ide? To dokáže len málokto odhadnúť. Zatiaľ to vyzerá tak, akoby obidve krajiny chceli len kvalitnú ústavu, ktorá by napravila krivdy a zlé kompromisy z minulosti.
Problém je však hlbší. Francúzsko a Nemecko nedôverujú zvyšku Európy vo vzťahu k integrácii. Boja sa desiatky nových členov, že nie sú na dostatočnej výške v európskom myslení a dráždi ich rezervovanosť severských krajín a Veľkej Británie v súvislosti s prehlbovaním únie.
Nič podobné sa pritom nedeje. Veľká Británia nakoniec súhlasila s vytvorením obrannej únie vrátane vojenského veliteľstva. Česko, Maďarsko a Slovensko zasa podporili projekt dvojrýchlostnej Európy, ak by rokovanie o ústave definitívne stroskotalo.
Tieto dve udalosti privádzajú komentátorov k nelichotivému zisteniu. Francúzsko a Nemecko chcú úniu politicky integrovať podľa svojich predstáv -- a to nekompromisne. Predchádzajúca solidarita, ktorá dávala menším štátom nepomerne veľkú moc oproti ľudnatejším krajinám, je preč. Ústava tento trend naplno vyniesla na svetlo.
Ale čo z toho bude mať Nemecko? Francúzska politika je dlho známa. Francúzsko sa snaží zväčšiť svoju moc prostredníctvom únie. Politická slabosť spoločenstva jej to znemožňovala. Aby uskutočnilo svoje plány, musí trvať na zmene hlasovacieho systému z Nice, ktorý vyhovuje Španielsku a Poľsku.
Ak by mali menšie krajiny stále takú veľkú moc ako doteraz, únia by asi nemala možnosť stať sa globálnym politickým hráčom.
Nemecko pritom v tejto francúzskej hre nemalo na výber. Uvoľnenie zväzku s Parížom by vrhlo úniu do krízy. A na ktorú stranu by sa tiež mohlo pridať? Na britskú? Nemecko je v srdci Európy a bez spojenectva s Francúzskom by nemohlo ovplyvňovať politiku únie ako dosiaľ.
Dá sa teda povedať, že počas prvých troch rokov nového tisícročia je Nemecko vo vleku zahraničnej politiky Francúzska, ktoré sa orientuje na opozíciu voči USA v svetových záležitostiach. Berlín má však jeden problém. Jeho sila je veľmi relatívna. Má síce najväčšiu ekonomiku a stále najviac prispieva na chod únie, ale jeho vojenské schopnosti sú veľmi chabé.
Pokiaľ si Nemci neuvedomia, že podporou francúzskeho agresívneho štýlu získajú menej ako Paríž, nemožno s ústavou pohnúť. To by museli Španielsko a Poľsko stratiť všetku súdnosť a zbaviť sa zisku, ktorý vyplýva zo Zmluvy z Nice.
Európa je na križovatke. Jedna cesta vedie k silnej únii, kde dominujú Francúzsko a Nemecko, a druhá chce udržať úniu v súčasných medziach. Stará únia je síce pre veľké krajiny málo spravodlivá, ale pre celok nie je ničím zlým. Ak malé štáty získajú pocit, že ich vplyv viditeľne zoslabol, úniu nečaká nič dobré.
StoryEditor