Názov silybum je údajne odvodený z egyptského sobil. Dioskorides nazýval rastlinu silybon. Druhové označenie sa spája so starou legendou.
Druh pochádza zo Stredomoria. Pestujú ho v záhradách v teplejších oblastiach. Divo rastie miestami na dedinských námestiach, rumoviskách a na vyhriatych stráňach. Rastlinu poznala už antika. Používala sa predovšetkým pri ochoreniach pečene a pri žltačke.
Lipský lekár - homeopat S. Hahnemann vydedukoval z nemeckého označenia pre silybum - Marien = Frauen = ženská a distelkrankheit = bodavá, pichľavá choroba. Výťažky zo silyba dodnes nechýbajú v nijakom nemeckom ľudovom prípravku proti chorobám pečene a žlčníka a prv sa uplatňovali pri každom "pichaní v boku". Novšie sa zistilo, že silybum má vlastnosti choleretické (zvyšuje tvorbu žlče) a cholagogické (podporuje vylučovanie žlče), má i mierne spazmolytické vlastnosti a účinkuje ako ochrana predovšetkým pri poškodení pečene.
Predmetom zberu sú plody. Zbierajú sa krátko pred dozretím, zvyčajne odrezávaním celých úborov. Plody sa nechajú dozrieť na suchých a vzdušných miestach.
Obsahové látky tvorí najmä olej s vysokým podielom nenasýtených mastných kyselín, aminokyseliny obsahujúce síru a cukry (fruktózu, glukózu) horčiny, éterický olej a asi 0,6 % flavonoidov, najmä silybin a silymarín. Týmto látkam sa dokázal antihepatotoxický účinok a obe ani po dlhšom užívaní nepôsobia toxicky a nevykazujú nepríjemné vedľajšie účinky.
V ľudovom liečiteľstve sa odporúča užívať asi 2-percentný odvar (8 minút nechať slabo vrieť - 2 až 6 g plodov na deň), čaj (30 g plodov v pol litri vody variť, kým voda vyvrie na polovicu a piť každú hodinu 1 lyžicu). Možno užívať i prášok z plodov alebo zápar z drvených plodov či tinktúru z nedrvených plodov.
Prípravky z rastlinky sa používajú pri chronickej cholecystopatii (porucha žlčníka), posthepatickom syndróme (stavy po pečeňových ochoreniach) a iných ochoreniach.
StoryEditor