"Slovensko Slovákom, Maďari za Dunaj, cigán a žid sú jeden hyd." Heslá, ktoré sa z času na čas objavia na transparentoch, múroch domov či v ústach politikov. Čo majú spoločné a z čoho vychádzajú? Sú výrazom všeobecného pocitu národnej nadradenosti alebo sú výsledkom psychologických predispozícií jednotlivcov? A prečo sme s nacionalizmom neustále konfrontovaní aj v súčasnosti?
Rozmach nacionalizmu v západnej a strednej Európe spadá do obdobia od francúzskej revolúcie do polovice dvadsiateho storočia. Francúzsky nacionalizmus vyvieral z revolučného nadšenia a protirevolučnej aliancie európskych monarchov. K jeho hlavným znakom patrilo politické zomknutie národa, odstránenie regionálnych rozdielov, výhradné používanie jedného jazyka a neskôr politická expanzia.
Pozrite, koľko majú detí!
Nacionalizmus však nezostal len v hraniciach krajiny svojho zrodu. Jeho impulz podnietil vzplanutie národného hnutia v Taliansku, v Nemecku i v susedných slovanských krajinách. V Amerike, kde štáty vznikali skôr na územnom ako národnostnom základe, sa častejšie hovorí o vlastenectve alebo o občianskom nacionalizme.
Podľa českého politológa Jaroslava Krejčího sa podmienky vzniku nacionalizmu líšia. Nacionalizmus môže vzniknúť a silnieť tam, kde jeden národ žije v područí druhého alebo je ním nejakým spôsobom obmedzovaný. Ďalším podnetom na vznik nacionalizmu môže byť stav, keď sa príslušníci jedného národa výrazne odlišujú od ostatných zvláštnosťou svojho správania a spôsobu života, alebo keď dochádza k prudkej zmene v národnostnej štruktúre, napríklad v dôsledku hromadného prisťahovalectva alebo k výraznému posunu v prirodzených prírastkoch jednotlivých národnostných skupín. Iný dôvodom môže byť kultúrna tradícia v nazeraní na jednotlivé národy.
Všetky uvedené dôvody sa môžu, ale častejšie nemusia zakladať na objektívnych faktoch. Často uvádzaným dôvodom pre aktivizáciu slovenského nacionalizmu bola poroba - zo strany Maďarov, celej monarchie, a neskôr Čechov. Porovnanie jednotlivých štátnych útvarov, ktorých bolo Slovensko súčasťou, však kríva na obe nohy. Absurdne vyznieva tiež vymedzovanie sa voči židom či obavy, že o niekoľko rokov Rómovia početne prevýšia "bielych" alebo, že nás zaplaví lacná pracovná sila z východu.
Nacionalizmus a chudoba?
Napriek doložiteľným faktom, ktoré dokazujú, že takéto a podobné predstavy sa nenaplnia, nacionalistické tendencie stále ožívajú. K ich odstráneniu dokonca neprispieva ani odstránenie ekonomickej zaostalosti a vyrovnávanie životnej úrovne jednotlivých etnických skupín. Dokazujú to príklady Kanady i Belgicka. Okolnosť ekonomickej vyspelosti dáva, podľa Krejčího, nacionalistom paradoxne možnosť účinnejšie presadzovať svoje požiadavky.
Určitý vplyv na presadzovanie nacionalizmu má vzdelanie a bohatstvo. "V dlhodobej perspektíve vzdelané a zámožné vrstvy smerujú viac než ostatné k národnostnej tolerancii, prípadne ku kozmopolitizmu. Za posledných dvesto rokov to však boli práve vzdelané vrstvy, z ktorých vychádzali predáci nacionalistických smerov," píše Krejčí.
Tisícročné úsilie
Fenoménu nacionalizmu sa dlhodobo venoval aj britský sociológ a filozof českého pôvodu Ernest Gellner. Ten tvrdí, že nacionalizmus nie je univerzálnym ľudským fenoménom, ale objavil sa až s prudkým hospodárskym a politickým vývojom priemyselnej spoločnosti (porovnajme to s tisícročným úsilím nášho národa). Nacionalizmus je podľa jeho teórie politickou doktrínou, ale tiež stavom mysle a pocitom, že štát a národ si musia zodpovedať a musia tvoriť jednotu. Podľa nacionalistov je národ veľkou skupinou ľudí so spoločnou kultúrou, ktorej podstatnou časťou je spoločný jazyk a tiež skupinou ľudí, ktorá chápe spoločnú kultúru ako dôvod pre existenciu spoločnej politickej jednotky. Podľa Gellnera je to jeden zo sekulárnych trendov dejín.
Autor popiera základné východisko nacionalistov. Nacionalizmus nemá žiadne hlboké korene v ľudskej psychike. Mohol sa totiž vynoriť až v spoločnostiach, v ktorých existovala štátna organizácia. Ale aj v týchto starých spoločnostiach nežili populácie vždy v politických jednotkách, ktoré by boli vymedzené len "ich" kultúrou, ktorá by ostatných vylučovala (veľké ríše s mnohými etnikami). A naopak, populácie, ktoré mali spoločnú kultúru a ktoré by sme dnes nazvali národom, nemali jeden spoločný štát (napríklad mestské štáty).
Majú národy pupok?
K neobvyklým myšlienkam patrí provokujúca Gellnerova téza, že doktrína nacionalizmu bola činiteľom, ktorý viedol k vzniku národov, a nie naopak, totiž že existencia národov je podmienkou vzniku nacionalizmu. Túto tézu vysvetľuje Gellner na základe starého sporu medzi evolucionistami a kreacionistami. V čase tohto sporu ktosi navrhol, že by sa mohol vyriešiť na základe zistenia, či Adam mal alebo nemal pupok. Ak bol priamo stvorený Bohom, ako tvrdí Biblia, potom zjavne neexistoval dôvod na to, prečo by mal mať pupok. Nie všetci kreacionisti však tento argument prijímali. Tvrdili, že ak Boh stvoril svet v určitom danom okamihu, veci vraj mohli fungovať len za predpokladu, že mali takú štruktúru a funkciu, akú by mali, keby už nejaký čas existovali.
Zástancovia autority vedy sa v tomto smeru obracali k evolucionizmu. V spore o nacionalizmus je to však naopak. Zdravý rozum väčšiny ľudí verí v starobylosť národa a nacionalistických postojov, kým moderní myslitelia, kam sám seba zahŕňa aj Gellner, patria do tábora kreacionistov. Tí veria v stvorenie národov i keď nie z týždňa na týždeň, ale v priebehu niekoľkých storočí. Tak teda uvidíme. Možno o niekoľko desaťročí nás budú poprední európski nacionalisti presviedčať o tisícročnej snahe Európy o samostatnosť od Ruska, Spojených štátov, Osmanov či Tatárov. A možno časom vznikne aj jednotný európsky národ.