Beh kedysi nenávidela. Vážnejšie sa mu venuje len tri roky, ale už sa vyšvihla medzi slovenskú špičku. Zbiera medaily, hoci má iba 21. Prievidžanka Petra Fašungová ešte pred časom snívala o futbalovej kariére, ale teraz má celkom iné plány – o štyri roky chce v Riu de Janeiro bežať olympijský maratón.
Futbalové kľučky
Odmalička som celé dni na dvore s chalanmi hrávala futbal. Na strednej škole ma najskôr zobrali na oštep, ale ten som vydržala robiť len dva mesiace, nebol to šport pre mňa. Potom som sa dozvedela, že je tam aj ženský futbalový tím. Vyskúšala som a hneď ma to chytilo.
Väčšinou som hrala na kraji zálohy, na krídle, kde sa najviac behá. Neskôr ma už tréneri posielali aj do útoku. Bola som technický typ, vedela som robiť kľučky a iné srandičky.
Celkom sa mi darilo, dostala som sa aj do reprezentačného výberu do 19 rokov. Bola som na sústredeniach, ale keď sme mali hrať zápasy, už som nemohla. Mala som vážne zranenie, roztrhnutý predný krížny väz v kolene. Musela som ísť na operáciu, ale keďže som bola mladá, čakala som na ňu rok. Naťahovalo sa to a po operácii už noha nebola ako predtým, tak som musela s futbalom skončiť.
Teraz mi už nechýba, ale keď vidím niekoho s futbalovou loptou, dostanem chuť zahrať si. Bojím sa však, aby som si opäť nezranila koleno. Odpísala by som si celú sezónu a to mi za riziko nestojí.
Otec
Začal behať, keď mal 35 rokov. Po troch rokoch zabehol maratón za 2:34, dostal sa na majstrovstvá Európy veteránov a skončil piaty. Štartoval aj na ďalších podujatiach, mal úspechy. Potom s tým sekol. Pred tromi rokmi – po 20-ročnej pauze - sa k behu vrátil a ja som začala s ním. Prvý mesiac sme trénovali spolu.
Vytrvalosť je najmenej geneticky podmienená vlastnosť, ale niečo som po ňom určite zdedila. Asi vôľové vlastnosti, o nich je šport. Vedieť znášať dlhodobú záťaž, vyžmýkať zo seba viac než ostatní. Toto sa možno u mňa ešte viac prejaví v budúcnosti, keď sa budem venovať dlhším behom a maratónu.
Nenávidený beh
Keď som bola mladšia, beh som neznášala. V čase, keď som sa pripravovala na strednú školu, ma otec budil ráno o šiestej a nútil ma odbehnúť dva a pol kilometra. Bolo to utrpenie, strašne som beh znenávidela.
Nikdy som sa mu nechcela venovať. Ale keď som musela prestať s futbalom, povedala som si, že to s behom ešte skúsim. A zrazu ma to chytilo. Ani neviem prečo, nedokážem si to vysvetliť.
Možno to súvisí s tým, že v tom čase som trochu pribrala, mala som o desať kíl viac než teraz. Chcela som schudnúť a pohyb je na to najlepší recept. Kilogramy šli veľmi rýchlo dole, čo ma motivovalo behať ďalej. A keď som šla na prvé preteky, zistila som, že z toho niečo môže byť. Dosiahla som dobré umiestnenie a prišla nová motivácia – víťazstvá.
Po polroku na šampionát
Po mesiaci behania s ocinom som si v Prievidzi našla trénera, pána Urbanovského. Po polroku som sa dostala na juniorské majstrovstvá sveta v behu do vrchu. Ale potom som s tým skončila - tréner odo mňa veľa očakával a pretrénovala som sa. Dostal ma na spomínaný juniorský šampionát, pod jeho vedením som dosiahla prvé úspechy v duatlone, vďačím mu za veľa, ale prestala som zvládať jeho tréningové metódy. Pred dvomi rokmi som mala krízu, ale vlani sa to zlepšilo. A táto sezóna je zatiaľ moja najlepšia.
Leto v New Yorku
Pomohlo mi leto v Amerike. Bola som na Long Islande v New Yorku. Šla som počas prázdnin cez program Work and Travel, pracovala som v obchode s detským a ženským oblečením. Okrem toho som trénovala a takmer každý víkend aj šla na nejaké preteky. Zvyčajne som sa umiestnila v prvej trojke, vyhrala som dokonca jeden triatlon.
New York však nie je mesto pre mňa. Priveľmi rušné a stresujúce. Podmienky na športovanie boli hrozné. Keď si človek chce ísť zabehať, musí cestovať aj hodinu. V Prievidzi mám rovno pri dome les. Už som si zvykla aj v Bratislave, hoci to trvalo dva roky.
Víťazstvá prišli rýchlo
Veľmi ma to prekvapilo. Dlho som si tie výsledky neuvedomovala, ani sa z nich veľmi netešila. Až tento rok. A aj sa trochu bojím, aby to rovnako rýchlo neodišlo.
Na majstrovstvách Slovenska som sa väčšinou umiestňovala druhá, ale tento rok som vyhrala. V behu na 10 kilometrov som na dráhe zdolala aj Katku Berešovú, ktorá sa kvalifikovala na olympijský maratón do Londýna. To som vôbec nečakala.
Teší ma každé víťazstvo. O to viac, ak sú to majstrovstvá a zdolám niekoho, koho som ešte nikdy predtým nezdolala. Pred Katkou mám rešpekt, viem, ako behá. To býva tak - prídete na preteky, pozriete sa, kto štartuje, a poviete si, ako to asi dopadne. A ono to tak väčšinou aj skončí. Ale keď toho človeka zdoláte, posunie vás to dopredu, získate sebavedomie, viac si veríte. A premýšľate – keď som prvá na Slovensku, mohla by som niečo dokázať aj v zahraničí, cestovať, dostať sa do sveta.
Maratón v Riu
Veľmi by som sa chcela o štyri roky bežať olympijský maratón v Riu de Janeiro. Je to reálne asi jediná disciplína, v ktorej by som tam mohla postúpiť. Nominačné kritériá a časy na 10 km, nehovoriac o päťke a trojke, sú veľmi rýchle. A práve v týchto disciplínach dominujú čierne bežkyne.
Pri maratóne nie sú nominačné kritériá nesplniteľné. Katka limit splnila a ja som ju dokázala zdolať. To je povzbudenie, hoci šlo len o 10 kilometrov. Verím, že o štyri roky to bude v mojich silách. Hoci, maratón som ešte nikdy nebežala, ani to v najbližšej dobe neplánujem. Ešte som naň primladá.
Duatlon a Ironman
Beh je môj dominantný šport, ale takmer rovnocenne sa venujem aj duatlonu. Je tiež založený na behu. Najskôr bežíte, nasleduje cyklistický úsek, a potom znova bežíte. Z toho sa dá dosť vyťažiť. V septembri budem štartovať na duatlonových majstrovstvách sveta. Len škoda, že to nie je olympijský šport.
Skúšam aj triatlon, ale nie som plavkyňa. Keď človek premýšľa nad každým pohybom, zvyčajne to ide ešte horšie. Plávanie je technická disciplína, a keďže sa jej nevenujem odmala, ťažšie sa mi teraz zdokonaľuje. Ale skúšam to a veľmi ma to baví. V budúcnosti si chcem splniť jeden veľký sen – túžim absolvovať Ironmana, s dobrým umiestnením a slušným časom. Práve tam plávanie nezohráva natoľko významnú rolu.
Priveľa disciplín?
Môj tréner pán Valent tvrdí, že keď chcem niečo dosiahnuť v behu, mala by som sa naň špecializovať. Samozrejme, beh je prioritou, ale povedala som mu, že keď robím aj iné veci, beh ma potom baví ešte viac. A vidím na sebe, že sa v ňom zlepšujem tak ako ešte nikdy. Napriek tomu, že popri ňom bicyklujem a plávam.
Ubíjajúce voľno
V prípravnom období trénujem v priemere tri hodiny denne. Aj keď mám voľný deň, odpočívam aktívne. Idem si zaplávať alebo sa preveziem na bicykli. Veľmi ťažko znášam voľné dni. Ubíjajú ma.
Popri športe sa ako koníčku venujem trénovaniu. Kondične pripravujem ľudí v triatlonovom klube, v ktorom pôsobím. Sú to rekreační športovci, ktorí chodia do práce a vo voľnom čase trénujú, chodia po pretekoch, alebo to robia len pre svoje potešenie a zdravie.
Tetovania
Jedno mám na boku, to je omyl z puberty. Keď som bola na internáte počas strednej školy, dala som si amatérsky vytetovať hviezdy. Teraz tam mám orchideu, na nič normálnejšie sa to prerobiť nedalo. Ľutujem to, keby sa dal vrátiť čas, tak to neurobím.
Druhé tetovanie na nohe je čerstvé a osobné, má pre mňa veľký význam. Je to symbol, ktorý vyjadruje dve veci v živote, ktoré budú navždy pre mňa všetkým. Zdá sa, že túto úchylku máme v rodine, obaja moji starší bratia sú dosť potetovaní. Preto si dávam veľký pozor, aby to nepokračovalo, lebo je to ako droga.