Ak načrieme do staršej literatúry venujúcej sa športovej vede alebo športovej výkonnosti, tak zistíme, že aj pred viac ako 100 rokmi sa viedli debaty v mnohom podobné tým aké máme dnes. Samozrejme, každého hneď napadnú výhody spojené s aerodynamikou, ak bežíte skrytý v závese za niekým. Ale to zďaleka nie je celý príbeh.
Vráťme sa k víťazstvu Matthewa Centrowitza na 1500 metrov. Jeho víťazný čas 3:50,00 bol najpomalším časom olympijského víťaza v tejto disciplíne od roku 1932. Bol prvým Američanom od roku 1908, ktorý vyhral 1.500 m beh na olympijských hrách. Mnohí odborníci boli prekvapení, prečo ostatní bežci pripustili, aby sa bežalo takým pomalým tempom. Veď viacerí bežci v poli boli jednoznačne schopní zabehnúť výrazne rýchlejší čas. Ak by ktokoľvek nasadil rýchlejšie tempo, Matthew Centrowitz by celkom určite nevyhral. Problémom však bolo, že nikto nechcel počas pretekov prevziať líderskú pozíciu a naopak, každý chcel bežať v závese.
Popretie podstaty súťaženia?
Pre niektorých pozorovateľov predstavuje tento typ taktického „vyčkávania“ prejav modernej ohavnosti, dôkaz generačného úpadku, stratu húževnatosti a popretie základnej podstaty behu ako takého. Bolo tak aj v minulosti? Vráťme sa k podobnej diskusii z roku 1989, ktorá sa objavila v jednej z prvých štúdii v rodiacom sa vedeckom odvetví s názvom „športová psychológia“.
Štúdia bola publikovaná v prestížnom časopise American Journal of Psychology pod názvom Psychologické faktory spojené s líderstvom a športovými súťažami. Štúdia pozostáva z dvoch častí: analýza rekordných výkonov približne 2.000 cyklistov počas sezóny v roku 1897 a z laboratórnej analýzy výkonnosti pri sólovom alebo kolektívnom výkone. Uvádzajú sa štyri druhy pretekov- plánované sólo preteky, neplánované sólo preteky, plánovaný pohyb v balíku, neplánovaný pohyb v balíku. Dosahované časy sú skôr na úrovni maximálnych výkonov, a to predovšetkým v dôsledku zvýšenej motivácie a silnej konkurencie.
V prípade neplánovaného behu v balíku, povedzme ako napríklad víťazstvo Centrowitza na olympiáde v Riu, je klasickým sprievodným znakom váhavosť veľkej časti favoritov. Výsledok sa potom nazýva „plávajúce“ tempo, pričom favoriti sa držia skôr vzadu, strážia sa navzájom a veľmi dobre vedia, že ten, kto na seba prevzal udávanie tempa, v podstate nemôže vyhrať. A tu sa dostávame k jadru celého problému. Viaceré štúdie totiž ukazujú, že ak proti sebe postavíme dvoch pretekárov rovnakej výkonnostnej úrovne, teda pretekárov s rovnakou úrovňou trénovanosti, na rovnakú trať, vylúčime pritom pády a podobné zásahy do priebehu pretekov, tak je v podstate nemožné, aby jeden z nich udával tempo, bežal počas pretekov na líderskej pozícii a zároveň vyhral preteky. Toto si veľmi dobre uvedomuje každý jeden bežec, preto nikto na seba nechce prevziať úlohu nastavovateľa tempa. Jedine, že by takýto bežec bol presvedčený, že je výrazne lepší ako zostatok štartového poľa a že ním nastavené tempo zostatok poľa neudrží.
Výhoda či nevýhoda?
V teoretickom svete naozaj platí, vedúca pozícia počas pretekov predstavuje nevýhodu. To je dôvod, prečo viacerí elitní bežci na pretekoch túto rolu odmietajú, čím zvyšujú svoju šancu na úspech v záverečnom finiši. Často krát sa stáva aj to, že ten pretekár, ktorý je na čele počas prevažnej časti pretekov, napokon skončí medzi úplne poslednými. Ak to chceme presne odhadnúť, tak na to by sme však potrebovali stroj, ktorým sa vieme posunúť v čase. Alebo skúsenosti z viacerých pretekov....Totiž, nie úplne vždy je zlý nápad prevziať na seba zodpovednosť za určovanie tempa. Ak je potrebné nasadiť vysoké tempo hneď na začiatku pretekov a niektorých potenciálnych konkurentov počas pretekov uštvať, čím im znemožníte aktivitu v záverečnom finiši, potom to nemusí byť úplne zlá myšlienka. Rovnako v prípade rôznych kvalifikačných kôl nemusí byť úplne bezpečné sa spoliehať len na záverečný finiš. Niekedy je lepšie zobrať zodpovednosť za víťazstvo do vlastných rúk hneď od začiatku.
V čom teda spočíva nevýhoda byť prvý počas priebehu pretekov? V prípade cyklistov je odpoveď viac ako jasná. Jazda v pelotóne je aerodynamická hra, pretože kľúčovú úlohu zohráva vysoká rýchlosť, akou sa cyklisti pohybujú, pri profíkoch môžeme pokojne uvažovať o priemernej rýchlosti na dlhých etapách okolo 45 kilometrov za hodinu, niekedy aj viac, v závislosti od profilu trate. Ale beh? Tam sú tie rýchlosti podstatne nižšie.