Maximalistické bežecké tenisky pre mňa vždy boli tak trochu záhadou. Nie, že by som bol vyťažený na minimalistické, len mi ich protipól prišiel akýsi ozrutne veľký, taký nafúknutý balón na nohe. Až dokým sa mi do ruky nedostali Hoka One One Vanquish 3.
Respektíve, ani nie tak do ruky, ako na nohy. Príjemné pérovanie už pri prachobyčajnom státí rozptýlili moju počiatočnú nedôveru. Navyše, v poslednej dobe sa snažím behať cez špičku, čo mi spôsobuje viac bolesti ako osohu a tak predstava, že si pri behu moje nohy konečne oddýchnu, vôbec nebola neatraktívna.
Celé preteky budem bežať „v štrúdli“
Skvelé, mám ultramaratónky, pred maratónom v Košiciach ale treba najprv opáčiť, ako sa v nich cíti noha a či jej dojem sa približuje môjmu. Nemohol som si na skusy vybrať lepší ako môj najobľúbenejší bratislavský beh – Telekom Night Run.
Nechcem zaznávať ostatné miestne bežecké podujatia, ale bežať v noci centrom mesta a ako bonus električkovým tunelom, nenechá chladného hádam žiadneho lokálpatriota. Bolo rozhodnuté.
4 500 behuchtivých spoluobčanov na štarte vrchovato potvrdilo, že aj podľa nich ide o skvelé podujatie. Na druhej strane to však na krátkej, 10-kilometrovej trati spôsobilo, že od začiatku mi bolo jasné, že celé preteky budem bežať „v štrúdli“.
Nevadí, vyrážame a rieka športovcov sa rynie z Eurovei smerom na nábrežie. Od začiatku sa upriamujem na pacerov. Môj cieľ je jasný – ja ich obehnúť môžem, oni mňa nie. Pri vbehu do tunela nechávam za sebou prvý párik s nápisom 5:30 (minút na kilometer) a tak sa mi do centra popod hradný kopec vybieha s úľavou na duši. Beh električkovým tunelom má svoje čaro, naviac, keď sa v ňom celou cestou ozývajú bubny živej kapely.
Beh srdcom mesta je rýchly, okolie si uvedomujem až pri vbiehaní na „nové bratislavské korzo“ - zrekonštruovaný Starý most. Dôvod je prozaický, z rytmu ma vyvedie líder preteku, ktorý si to po opačnej strane mosta šinie v protismere do cieľa. On má pred sebou posledné stovky metrov, ja ešte takmer päť kilometrov.
Teraz alebo nikdy
Nenechám sa však znechutiť a na moje počudovanie musím uznať, že beh cez bývalé Napoleonove delostrelecké zákopy – súčasným žargónom nazývané tiež Sad Janka Kráľa – sa mi nesmierne páči. Pohyb nočnou prírodou v pološere zbožňujem a toto malo k tomu tak blízko, ako sa v okolí centra hlavného mesta len dá.
Po trojkilometrovom okruhu Petržalkou sa opäť ocitám na Starom moste. Do cieľa už nezostáva veľa a tak skúšam zvýšiť tempo. Po tridsiatich metroch to vzdávam. Predsa len, telo má iné plány. Pomaly sa bratislavský breh približuje a ja vidím vo vetre sa trepotať pacerské vlajočky 5:00. Teraz alebo nikdy.
S vypätím síl ich kúsok pred slávobránou v Eurovei predbieham, len aby som zistil, že cieľ nie je pod prvou, ale až druhou slávobránou... Z posledných síl dávam príkaz nohám vpred a som v cieli.
Krásny beh, príjemná atmosféra a ešte som dostal aj medailu. A prečo som nikde nepísal, ako sa mi v Hoka One One Vanquish 3 vlastne bežalo? Je to jednoduché, pretože som ani nevedel, že ich mám na nohách. Prvýkrát po dlhej dobe ma po behu neboleli nohy ani kolená.
A to som si osobný rekord na desať kilometrov odbehol bez kompresných návlekov či bandáží.
Začínam chápať, v čom je čaro maximalistických tenisiek. A taktiež už viem, v čom pôjdem behať Košice.