14.12.2019, 20:50

Aký je ideálny terén, alebo prečo je beh ideálny šport pre násťročných?

Stále viac ľudí si obúva športové topánky, aby si dobehlo pre svoju pravidelnú dávku „hormónov šťastia“. Vírus behania sa u nás veľmi rýchlo rozšíril a lekári túto epidémiu – na rozdiel od iných – nadšene vítajú. Beh je totiž účinnou zbraňou proti civilizačným chorobám a starnutiu. Iba je potrebné dodržať pravidla hry.

Aký je ideálny terén, alebo prečo je beh ideálny šport pre násťročných?

Legendárny bežec Jack Kirk bežal svoje posledné preteky Dipsea Rase (najstaršie cross country preteky v USA), keď mal 96 rokov. Jeho slávny výrok, že „človek starne vtedy, keď prestane behať“, sa stal mottom pre miliónov ľudí na svete, ktorí začali behanie vnímať ako samozrejmú súčasť zdravého životného štýlu.

Ideálny terén? Lesná cestička

„Ľudská noha je geniálny nástroj pre pohyb. Pretože nie sme často zvyknutí používať ju naboso, je dobré ju v športe zaťažovať postupne. Hlavne tam, kde sú už zjavné aj zmienené disfunkcie zapojenia svalov dolnej končatiny. Je to veľká pomoc pre pohybový systém pridať aj cielené cvičenia práve na nefungujúce svaly. Pre postavenie plôšky nohy má totiž dôležitú funkciu napr. hrudná chrbtica či postavenie lopatky. V takom prípade, kedy je postavenie členku ovplyvnené z viacerých miest, je vložka do topánky nedostačujúca,“ upozorňuje doktor Rychnovský.

Ideálnym terénom pre bežcov sú lesné a poľné cesty, ale na druhej strane je potrebné si uvedomiť, že na mäkkých cestách a v teréne je beh ťažší a prípadné chyby v štýle sú výraznejšie. Inak, ak máme tú možnosť, je skvelé behať v horách alebo naboso po piesočnej pláži. Naopak nezmyslom je snažiť sa „joggovať“ v rušnej mestskej prevádzke. Ideálne je to mimo mesta, v prírode.

Občasných pretekov, ktoré sa bežia v meste po asfalte, sa vraj nemusíme, ak si však obujeme bežecké topánky, ktoré najlepšie vyhovujú našim nohám. V posledných rokoch sa stalo trendom cestovať na maratóny do zahraničia a spojiť behanie s poznávaním. Môžete sa vydať na maratóny do New Yorku, na Havaj, behá sa v púšti Namib alebo pri jazere Titicaca. Za pravý bežecký raj je ale právom považovaný španielske súostrovie Madeira. Na „ostrove večnej jari“ je po celý rok príjemných 18 ᴼC, ale hlavne je doslova „prešpikovaný“ cestičkami vhodnými pre beh. Najviac bežcov sem mieri v januári, kedy sa v hlavnom meste Funchal koná tradičný maratón zložený z troch pretekov. Ten najkratší, šesťkilometrový, zvládnu aj úplný začiatočníci.

Beh, ideálny šport pre násťročných

„Beh je pre deti prirodzenou a zdravou aktivitou. Pre mladšie deti ale rozhodne nie je vhodný vytrvalostný beh, s tým je možné začať až po ukončení telesného rastu,“ upozorňuje Kristýna Přibylová z telocvične Monkeys Gym, ktorá sa špecializuje na cvičenie najmenších detí. „Deti vo veku 7-8 rokov môžu behať maximálne 1 km týždenne v rámci tréningu a po kratších úsekoch. Nutný je pravidelný pitný režim a dostatočná regenerácia.“ A ako je to s častými obavami rodičov, či beh nemôže mať negatívny vplyv na vývoj bedier? „Samotný beh nemá na bedrá, svaly a chrbticu zásadný vplyv. Ide však o pohyb, ktorý kladie na kĺby a chrbticu vysokú záťaž, preto by približne do 8 rokov veku nemal tvoriť samotnú zložku v tréningu dieťaťa,“ pripomína profesor Ladislav Plánka, prednosta Kliniky detskej chirurgie Brno. „Po nástupe puberty je naopak veľmi vhodné zaraďovať do tréningu vytrvalostný beh, pretože vďaka prebytku hormónov sa rýchlo tvorí svalová hmota.“

Kde vziať energiu na beh

Pri behu je potrebné dodať telu dostatok energie a tekutín. V opačnom prípade môže dôjsť k vážnym poruchám metabolizmu. „Zvýšte príjem sacharidov, bielkovín a tukov, vitamínov a minerálov, ako je selén, zinok, vitamíny skupiny B a pod. Dôležité sú látky podieľajúce sa na okysličovaní krvi (železo) a na stavbe namáhaných tkanív (vápnik). Napríklad mlieko napomáha vstrebávaní vápniku, je dobrou prevenciou proti zlomeninám i svalovým kŕčom a pomáha obnoviť sily. Ale nepite ho pred behom, mohlo by spôsobiť nielen pichanie v boku, ale aj črevné ťažkosti,“ radí Miloš Škorpil.

Osudové stretnutie na ceste späť do života

Martina je z menšieho mesta na Slovensku. Ako päťročná začala s krasokorčuľovaním. Mala výnimočné nadanie, preto už v útlom veku vyhrávala jedny preteky za druhými.

„Kondičná príprava bola veľmi náročná, zvlášť neskôr, keď som sa dostala do reprezentácie. Desať rokov denne trávila 5-6 hodín tréningom na ľade a v telocvične. Veľká záťaž a každodenný pobyt v zime Martine oslabili pľúca – časté angíny striedali zápaly pľúc. V 18 rokoch sa cítila zdravotne tak vyčerpaná, že sa rozhodla svoju športovú kariéru ukončiť. Spálila som diplomy, rozdala poháre... Chcela som si hlavne odpočinúť a vynahradiť si všetko, čo som si doposiaľ odopierala. Začala som konečne žiť ako väčšina mojim vrstovníkov, vrátane dní strávených na gauči pri telke s množstvom dobrého jedla a pitia.“

Ale pre organizmus zvyknutý na každodennú záťaž a pohyb to bol šok. Martina navyše pribrala 15 kíl. „Začalo sa mi horšie dýchať, nemohla som vyjsť po schodoch, pridali sa problémy so srdcom.“ Po roku sa dozvedela smutnú diagnózu: ťažká astma, tachykardia. Za rok pribudla trombóza. Nepomohol ani ozdravný pobyt v kúpeľoch, kde ju poslala lekárka. „Ležala som doma, brala kvantum liekov a skoro nevychádzala z domu. Potom asi zasiahol Osud,“ spomína mladá žena. „Keď som sa zas raz odhodlala vyjsť von, uvidela som staršieho muža, ktorý klusal svižným tempom do kopčeka. Bolo mu určite cez 70, ale z jeho výrazu sršala neuveriteľná radosť z pohybu.“

Toto stretnutie prebudilo v Martine bojovú náladu. „Povedala som si, že keď môže on, dokážem to tiež.“ Svoj návrat do života začala polhodinovou chôdzou lesom s inhalátorom a liekmi v ruke. „Bála som sa, že skolabujem a že mi bude ešte horšie ako predtým. Ale nevzdala som to...“ O týždeň pridala ďalšiu polhodinku. „Za 2 mesiace som vďaka zvýšenému pohybu a zdravej strave schudla z takmer 80 na 65 kg, odvodnila organizmus zničený kortikoidmi a skúsila som i mierne vyklusávať. Lekári mi znížili dávky liekov. Prestala som byť unavená, pocit chorého tela zmizol, váha sa ustálila na 52 kg. Po pol roku som odbehla 5 km v kuse a mohla som zahodiť inhalátor a všetku chémiu. Podľa lekárov som vraj jedným z mála pacientov s ťažkou astmou, ktorému sa podarilo úplne vyliečiť. Ja ale viem, že za mojim uzdravením je pohyb, pevná vôľa i osudové stretnutie so starším bežcom. Nie každý má to šťastie, a preto sa ako učiteľka snažím svojim príbehom motivovať mojich žiakov, aby behaním zlepšili nielen svoju postavu, ale hlavne zdravie, ktoré sa dnešnej počítačovej generácii neustále odcudzuje.“