StoryEditor

Môže beh aj zabíjať?

04.11.2014, 21:14

Asi desať pretekárov z milióna postihne pri maratóne náhly kolaps s fatálnymi dôsledkami. Je to porovnateľné s údajmi o srdcových zlyhaniach pri bežnej činnosti v prípade nešportujúcich ľudí, ale aj tak tento fakt varuje. Tým skôr, že smutným koncom mohli v mnohých prípadoch zabrániť včasné lekárske prehliadky.

Smrť v športe

Mladý profesionálny hokejista skolaboval pri zápase a krátko nato zomrel. 28-ročný skúsený vytrvalec sa zrútil na deviatom kilometri maratónu a napriek rýchlemu lekárskemu zásahu mu už nebolo možné pomôcť. Znamená to snáď, že šport je hazardom so zdravím? Rozhodne nie. Je to ale varovanie, aby sme venovali väčšiu pozornosť svojim zdravotným limitom a dispozíciám.

Jedným z darov, ktoré človek získa vďaka športu, je schopnosť prekonať sám seba, zdravé sebavedomie a pevná vôľa. Ale nepríde k tomu ľahko. Musí bojovať sám so s sebou a s pocitom „ja tu vypustím dušu“. Ak sa s tým vyrovná, nielen že rastie športovo, ale tiež posilňuje svoje morálno-vôľové vlastnosti. Má to však aj svoju odvrátená stranu, kvôli preceneniu vlastných síl sa niektorí ľudia mrzačia a pre niekoho má nadmerná záťaž i fatálne dôsledky.

Šport zvyšuje kvalitu života

K temnejším stránkam športu patrí fenomén náhlych úmrtí pri intenzívnom fyzickom výkone. Predovšetkým na srdcové zlyhania zomierajú veľmi mladí i starší futbalisti, hokejisti, kulturisti a atléti. Z disciplín, ktoré sú aspoň čiastočne spojené s behom, patria k najrizikovejším maratón, triatlon a tiež preteky v behu na lyžiach na dlhšie trate.

Pre niekoho je to ďalší dôvod na obhajobu vlastnej pohodlnosti, v duchu hlúpeho príslovia „športom k trvalej invalidite“. Je to nezmysel. Prínos športu vo všetkých ukazovateľoch mnohonásobne prevyšuje možné riziká. Ľudia, ktorí sa pravidelne venujú aeróbnemu športu, majú nielen pevnejšie zdravie a žijú v priemere dlhšie, ako je priemer populácie v tej ktorej krajine, ale navyše aj v oveľa menšej miere trpia psychickými poruchami, ktoré sa inak stávajú bičom modernej spoločnosti.

Štatistika rizika

Varovania pred zdravotnými rizikami športu sa periodicky objavujú už od počiatku minulého storočia. Napríklad v roku 1909 hneď päť popredných britských lekárov spojilo sily na spísaniu článku pre The Times Magazine, aby presvedčili verejnosť, že preteky mladých ľudí v cezpoľnom behu sú vysoko rizikové. Vraj môžu poškodiť srdce a ďalšie vnútorné orgány, pulzová frekvencia má svoj horný limit a po jej prekročení organizmus predčasne starne. Hoci tieto a ďalšie podobné výpady boli celkom rýchlo vyvrátené podrobnými a rozsiahlymi vedeckými výskumami, objavujú sa však periodicky znovu a znovu.

V osemdesiatych rokoch minulého storočia známy americký kardiológ a sám aktívny bežec Paul Thompson uviedol v odbornej štúdii, že pri maratóne alebo krátko po ňom zomrie v priemere asi jeden z pätnásť tisíc účastníkov. Vierou v prínos behu potom ešte viac otriasla smrť po srdcovom kolapse pri kondičnom behu populárneho propagátora behania Jamesa Fixxa, známeho skôr ako Jim Fixx. Zo života odišiel sedem rokov potom, ako vydal svoj bestseller - Kompletnú knihu o behaní (The Complete Book of Running).

Táto tragédia sa stala jedným z podnetov na to, aby sa lekári začali ešte dôkladnejšie venovať rozboru príčin a početnosti náhlych úmrtí pri vytrvalostných pretekoch. V dlhodobom porovnaní sa potom začali objavovať zásadné iné údaje, ako pôvodne priniesol Thompson. Pri mamuťom londýnskom maratóne bol za viac ako dvadsať rokov tento pomer náhlych úmrtí k počtu účastníkov 1:67000. K podobným výsledkom dospeli aj v USA, kde dlhodobo pripadlo štrnásť obetí náhleho kolapsu na jeden milión účastníkov pretekov – tj. 0,0014%. Najnovší výskum tento údaj ešte znížil na 0,0010%. V prípade kratších tratí, od piatich kilometrov po polmaratón, to je podstatne menej 0,0003%.

Štúdia v časopise The British Medical Journal, ktorú napísal tým pod vedením torontského profesora medicíny Ronalda Redelmeiera, dospela k záveru, že pre mužov v strednom veku znamená náhle úmrtie pri maratóne rovnaké riziko ako kolaps pri úplne bežnej činnosti a že až dvakrát väčšie riziko muži podstupujú pri jazde autom. A aj skeptický Paul Thompson priznal, že tento výskum dáva bežcom „jedinečnú perspektívu“.

Kedy to hrozí

Najčastejšou príčinou kolapsu pri vytrvalostných pretekoch sú rôzne typy zlyhania srdca. Lekári ich síce presne špecifikujú (viď tabuľka 1), v športovej praxi však stačí vedieť, že ide o funkčnú nedostatočnosť. Tá oveľa častejšie postihuje mužov, v oveľa väčšom percente prípadov, ako by zodpovedalo ich zastúpenie v športovom poli (účastníkmi maratónov bývajú vo svete zo štyroch pätín muži) –a riziko navyše rastie s vekom. Podľa jedného detailného dlhodobého výskumu bežci skolabovali väčšinou zhruba medzi 25. a 38. kilometrom, výnimočne v inej fáze pretekov či po dobehu. Navyše by sa mali mať na pozore štyridsiatnici a päťdesiatnici. Zvýšenú opatrnosť by potom ľudia mali zachovávať aj po dobehu maratónu. Do mesiaca, najďalej po desiatich týždňoch sa všetky funkcie tela vracajú k normálu a žiadne nevratné škody už nehrozia.

Na opatrnosť nabáda hlavne skutočnosť, že vo viacerých prípadoch nemali postihnutí ľudia žiaden zdravotný záznam o srdcovej nedostatočnosti a niektorí dokonca predtým už úspešne absolvovali viac ako jeden maratón. Amerických odborníkov viedol výskum k záveru, že aj v prípade trénovaných atlétov síce existuje riziko náhlej koronárnej príhody, je však takmer rovnaké ako pravdepodobnosť, že niečo podobného postihne zdravého človeka v bežnej životnej situácii. Odvodili od toho, že „náhla smrť v prípade vytrvalostných bežcov je zrovnateľná s rizikom podobných úmrtí v skupine všeobecnej populácie, čo znamená, že rutinné vyšetrenie kardiovaskulárnych problémov by v ich prípade nebolo opodstatnené“.

K úplne inému záveru však dospeli lekári v Taliansku, kde sú pravidelné zdravotné prehliadky nevyhnutné iba v prípade vrcholových športovcov, ale sú dôrazne odporúčané aj kondičným športovcom, ktorí prekročili  tridsiatypiaty rok veku. Má to jasnú logiku – vzhľadom na to, že športovci všeobecne sú v oveľa menšej miere postihnutí inak rozšírenými rizikovými faktormi, predovšetkým majú nižšiu hladinu cholesterolu a kardiovaskulárny systém v celkovo lepšom stave, nie je možné ich kolapsy odpísať ako „štatisticky nevýznamné“. A všetko nasvedčuje tomu, že práve tento obozretný prístup je úplne na mieste – v Taliansku totiž po zavedení pravidelných prehliadok výrazne poklesol počet náhlych úmrtí pri športe, predovšetkým tých, ku ktorým viedla hypertrofická kardiomyopatia. Je to tým, že vďaka záťažovým testom boli odhalené aj tie funkčné poruchy, ktoré pri bežnej návšteve lekára zostali nepovšimnuté.

Hľadanie vinníka

Ani úplne zdravý človek, ktorý má svoju perfektnú kondíciu potvrdenú lekárskou pečiatkou, nie je celkom bez rizika. V niektorých prípadoch zasadili smrtiaci úder organizmu enzýmy produkované až v dôsledku fyzickej záťaže. „Neobjavili sme žiadne väčšie poruchy ako sú upchané artérie či presakovanie krvi. Zato sme našli niektoré enzýmy, ktoré prenikajú cez membránu srdcového svalu a pôsobia naň výrazne stresovo,“ zhrnula závery patológov doktorka Malissa Woodová, ktorá viedla štúdiu zverejnenú v odbornom časopise Circulation určenom pre špecialistov na obehový systém.

Jedným z na slovo vzatých odborníkov je doktor Arthur Siegel z Massachusetts, ktorý za svoj dlhý aktívny športový život sám absolvoval dvadsať maratónov. S istým zľahčením hovorí: „Vaše telo nevie, či ste bežali maratón, alebo do vás narazil kamión.“ Má tým na mysli práve pôsobenie enzýmov, ktoré sa uvoľňujú zo svalov pri väčších zraneniach rovnako ako napríklad v dôsledku mikro traumám pri veľkej záťaži. Enzýmy majú pochopiteľne aj svoj pozitívny význam – sú akýmsi zvonením na poplach. Organizmus na ne reaguje zvýšenou produkciou stresových hormónov kortizolu a vaopresinu, zo svalov sa uvoľňujú proteíny cytosíny.  Doktor Siegel to prirovnáva k „zápalnej búrke“, ktorá má bohužiaľ aj negatívne vedľajšie dopady. Ako po prvý krát zistil práve tým pod jeho vedením, krvné vzorky asi pätiny maratóncov obsahujú vysoké množstvo takzvaných markerov srdcového poškodenia, ktoré boli do tej doby spájané práve s akútnym infarktom myokardu. Konkrétne ide o srdcovú izoformu enzýmu kreatínkinázy (CM-KB) alebo myoglobín. Podobne to bolo aj v prípade triatlonistov, ktorí mali v krvi zvýšený obsah ďalšieho markeru – troponínu.

To všetko v žiadnom prípade neznamená, že by sa mal človek vyhýbať fyzickej námahe. Platí totiž, že čím viac trénujete, tým lepšie si telo na záťaž zvyká.  Ten, kto týždenne zabehne cez sedemdesiat kilometrov, sa môže vďaka tomu cítiť pri maratóne istejšie ako niekto, kto za týždeň zvláda menej ako päťdesiat kilometrov. Je to síce stará známa vec, že úspech tréningu závisí na správnej proporcii mikrotráum a regenerácie, ale teraz sa ukazuje, že to neplatí iba pre prácu svalov, ale i pre fungovanie celého organizmu.

Okrem postihnutí srdca existujú aj ďalšie príčiny kolapsov vytrvalostných športovcov. Napríklad pri triatlone dochádza k najväčšiemu počtu náhlych úmrtí v jeho prvej, plaveckej časti. Dôvodom je asi nadmerné ochladzovanie organizmu, ktorý pracuje na plný výkon. Lekári hovoria doslova o tepelnom šoku, ktorému je vystavené srdce pri skoku do vody. Chlad sťahuje cievy a núti srdce pracovať ešte usilovnejšie, následkom toho sa začínajú prejavovať aj bežne skryté problémy. To všetko sa navyše deje počas značne stresovej situácie -  pri hromadnom štarte. Tento súbeh vedie k tomu, že riziko srdcového zlyhania je pri triatlone ešte dvakrát vyššie ako pri klasickom maratónu. Na vine býva aj prílišná sebaistota účastníkov pretekov. „Ľudia si proste zmyslia, že si to skúsia, ale často do toho idú aj bez základnej lekárskej prehliadky, ktorá by vylúčila srdcové zlyhanie,“ súdi Kevin Harris z Minneapoliského inštitútu pre výskum srdca. Jeho tým skúmal záznamy takmer 923 000 pretekárov, ktorí za posledné tri roky súťažili na rôznych triatlonoch v USA. Zo štrnástich fatálnych prípadov išlo s výnimkou jednej smrteľnej nehody v cyklistickej časti práve o kolaps pri plávaní.

V prípade maratónskych bežcov môže byť príčinou náhleho úmrtia tiež porucha hydratácie organizmu. Ide predovšetkým o hyperhydratáciu, ku ktorej dochádza v prípade, ak sa bežci pokúšajú čeliť únave pri pretekoch nadmerným príjmom tekutín, týka sa to hlavne menej skúsených športovcov. Pri zisťovaní príčin smrti dvoch účastníkov bostonského maratónu pred siedmimi rokmi vedci zistili, že v dôsledku nadmernej záťaže dochádza u ľudí, ktorí k tomu majú vrodené dispozície, k rozvratu vnútorného prostredia. Začína sa nadmerne vylučovať antidiuretický hormón, ktorá „vydá rozkaz“ na zadržovanie tekutín  organizmu, pôsobí teda práve opačne ako diuretiká, ktoré užívajú niektorí profesionálny športovci v snahe dostať sa do nižšej váhovej kategórie. Dôsledkom toho je, že sa začne kriticky znižovať koncentrácia sodíku v krvi, ktorá je stále viac „riedená“, a môže dôjsť až k opuchu mozgu. Zvýšené riziko hrozí hlavne tým športovcom, ktorí príliš nestrácajú hmotnosť pri vytrvalostnom tréningu, pravdepodobne v dôsledku nadmerného zadržiavania vody v organizme.

Pomerne početná skupina športovcov býva pri záťaži postihnutá astmatickým záchvatom, zúžením dýchacích ciest, tzv. bronchospasmus, ktorý súvisí s námahou, nie však s inak tiež častou alergickou reakciou organizmu, vo väčšine prípadov našťastie bez nezvratných dopadov. Tieto záchvaty často postihujú mladých vrcholových športovcov a náchylnejší sú na ne tí, ktorí súčasne trpia klasickou alergickou astmou. Príčinou tejto reakcie je objemná výmena suchého či studeného vzduchu v dýchacích cestách  ako je to práve v prípade bežkárov, plavcov či vytrvalostných bežcov.

Špecifickým prípadom je zlyhanie nadobličiek, medzi ktorých základné funkcie patrí regulácia krvného tlaku. V mnohých prípadoch za to môže užívanie nedovolených látok, doping. Ten nebýva motivovaný bežeckými ambíciami, ale tým, že sa dotyčný súbežne venuje napríklad niektorému zo silových športov.

Maratónsky paradox

Existuje tak akýsi maratónsky paradox. Vďaka tréningu na maratón získavate značnú zdravotnú výhodu pred obecnou populáciou, kvôli pretekom samotným ale patríte k rovnako ohrozenému druhu. Doktor Siegel preto s humorom dodáva, že ideálne je, ak sa budete usilovne pripravovať na preteky, a až sa pobeží, zaradíte sa medzi divákov.

Ale ono to tak nikdy fungovať nemôže, bez radosti, ktorú prináša absolvovaný maratón, by sa až príliš veľa ľudí radšej ako športu venovalo napríklad sedeniu pred televíziou. Americký psychológ Benjamin Ogles, ktorý v jednej svojej štúdii typizoval psychologický profil maratóncov, súdil, že význam pretekov spočíva v tom, že prinášajú „veľký pocit úspechu“. Práve ten je dôležitou podmienkou upevňovania správnych návykov, podobne ako je malé dieťa povzbudené vo svojej snahe o samostatný pohyb prvými zvládnutými krôčikmi, je i pre dospelých úspech obrovskou motiváciou na to, aby sa ďalej venovali športu a navyše im dodáva celkovú sebadôveru. „Ak máte problémy so sebadôverou, prichádzajú problémy vrátane depresií,“ je presvedčený Ogles.

Čo robiť?

V Čechách sa rizikám športovej záťaže dlhodobo venuje profesor lekárskej chémie a biochémie na 1. lekárskej fakulte pražskej UK MUDr. Libor Vítek, ktorý súčasne pôsobí v spoločnosti Sportvital. Sám je nadšený bežkár, absolvoval aj slávny lyžiarsky ultramaratón Vasov beh, a tak sa okrem vytrvalostného behu zameral práve na túto disciplínu. S využitím švédskych štúdií pripomína, že napriek istým rizikám pri pretekoch je aktívny šport zárukou dobrého zdravia. Ak napríklad lekári porovnávali po štyri roky úmrtnosť športovcov, ktorí absolvovali Vasov beh, zistili, že bola až o 70% menšia, ako je priemer všeobecnej populácie. Platilo to pritom nielen pre kardiovaskulárne choroby, ale aj pre nádorové choroby. Medzi aktívnymi bežkármi bol podstatne nižší i výskyt depresií.

Tieto povzbudzujúce údaje platia pre všetky kategórie športovcov bez ohľadu na ich výkonnosť. Podľa MUDr. Vítka je jedným z vysoko pozitívnych faktorov ich nadpriemerná aeróbna kapacita, ktorú vykazujú bez ohľadu na to, aký čas sa im nakoniec pri pretekoch podarilo dosiahnuť. Dokonca aj „lyžiari turisti“, ktorí absolvovali deväťdesiat kilometrov Vasovho behu za desať či dvanásť hodín, majú takmer o tretinu vyššiu maximálnu aeróbnu kapacitu ako fyzicky neaktívni spoluobčania (45 oproti 35 ml/min/kg).

Záver je jasný: prínos pravidelného tréningu je mnohonásobne vyšší ako riziko kolapsu pri pretekoch. Tieto riziká sa navyše dajú významne obmedziť, ako ukazuje napríklad skúsenosť z Talianska. Odporúčania, ako postupovať, poskytol Runu profesor Vítek a športový lekár z Tábora MUDr. Miloslav Budil.

1/ Rodinná anamnéza

V prípade, ak niektorého z vašich priamych pokrvných príbuzných – otec, dedo, ujo – postihol infarkt myokardu, prípadne trpel inou závažnou poruchou srdcovej činnosti v produktívnom veku, nemali by ste športovať bez predchádzajúcej preventívnej zdravotnej prehliadky.

2/ Vaša kondícia

Riziko náhleho úmrtia stúpa po 35.roku života. Zdravotnú prehliadku by ste mali v tomto a vyššom veku absolvovať aspoň raz za dva roky, profesor Vítek odporúča každoročne. Častejšie prehliadky sú žiadúce hlavne v prípadoch, že sa na vás vzťahuje niektorý z nasledujúcich rizikových faktorov: ste muž, už ste mali srdcový kolaps, máte nadváhu, fajčíte, máte vysoký krvný tlak, ste vystavení trvalému stresu, máte vysokú hladinu LDL cholesterolu, máte cukrovku.

3/ Fyzická záťaž

Vyvarujte sa štartu v pretekoch, ak je vaša kondícia aktuálne obmedzená v dôsledku nedávneho vírusového ochorenia, dlhodobej únavy či nedostatku spánku. V prípade, že pri vytrvalostnom tréningu príliš nestrácate hmotnosť, môže ísť o dôsledok nadmerného zadržiavania vody v organizme a výrazne preto obmedzte konzumáciu nápojov počas pretekov.

Príčina náhlych úmrtí po „zlyhaní srdca“ pri športe v poradí podľa početnosti:

- hypertrofická kardiomyopatia
- vrodená chyba koronárnych tepien
- myokarditída
- arytmogénna dysplázia pravej komory

Najrizikovejšie okamihy

- triatlon (plavecká časť)
- maratón (medzi 25. a 38. Kilometrom)
- vytrvalostný beh na lyžiach za nízkych teplôt

Aké vyšetrenia máte absolvovať

Posúdenie anamnézy – vychádza z rodinnej anamnézy ako aj z posúdenia závažnosti chorôb, ktoré ste mali či ste na ne dlhodobo liečení
EKG (elektrokardiografia) – pomáha odhaliť celý rad (aj) skrytých koronárnych chýb, odporúča sa nielen pokojové, ale aj záťažové (lekármi tiež označované ako „pracovné“) vyšetrenie
Určenie somatotypu – v závislosti na stavbe a kompozícii tela môže lekár odporúčať vhodný typ športovej aktivity
Echokardiografia (vyšetrenie srdca pomocou ultrazvuku) – je finančne náročnejšia a väčšinou sa využíva pri podozreniach na poruchy, ktoré kardiológ zistí pomocou EKG či počúvaním fonendoskopom, môže odhaliť chyby chlopní či artérií
Ambulantné monitorovanie srdcového rytmu – používa sa skôr výnimočne, malé prenosné zariadenie umožňuje odlíšiť nezávažné srdcové nepravidelnosti od tých potenciálne nebezpečných
MRA (magnetická rezonančná angiografia) – zaznamenáva stav cievneho systému a lekár ju môže odporúčať okrem iného na základe vyhodnotenia rizikových faktorov (rodinná anamnéza, vysoký cholesterol, vysoký krvný tlak)

Nepreháňajte to

Kardiológ FN Motol a aktívny cyklista MUDr. Přemysl Šváb varuje pred nadužívaním odborných vyšetrení: „Zbytočná traumatizácia športovca neopodstatneným podozrením na ochorenie srdca môže mať vážne dôsledky na jeho celkovú výkonnosť a pretekárske úspechy.“

 

 

menuLevel = 2, menuRoute = rungo/behy, menuAlias = behy, menuRouteLevel0 = rungo, homepage = false
26. apríl 2024 15:44