Deväť bodov a 37. miesto spomedzi 157 zúčastnených krajín (aspoň 1 bod získalo 61) je pekné vysvedčenie pre neveľkú výpravu, v ktorej bola deviatka našich atletických nádejí. Najmä ak si uvedomíme, že za Slovenskom skončili krajiny ako Maďarsko, Holandsko, Bulharsko, Slovinsko, Portugalsko, Srbsko či Lotyšsko.
Štvrté miesto Gabiky Gajanovej na 800 m, piate a semifinálový slovenský rekord Emmy Zapletalovej na 400 m prekážok, rekordný čas štvorstovkárskeho štafetového kvarteta Zapletalová, Šimlovičová, Zápotočná, Cidoríková, dovedna až päť zlepšení osobných maxím a dva limity na seniorské ME v Berlíne je naozaj čosi výnimočné.
„Z deviatich pretekárov si len dvaja nevezú domov nový osobný či dokonca slovenský rekord. To som na veľkom podujatí nezažil už dávno,“ glosoval vystúpenie výpravy jej vedúci a súčasne šéftréner mládeže Slovenského atletického zväzu Martin Illéš. Naozaj: rekordy na vrcholných podujatiach – osobné a nebodaj aj národné – nie sú pre slovenských atlétov bežná vec. Tamperská žatva je naozaj doposiaľ málo vídaný úkaz.
Svetový juniorský šampionát nevyšiel podľa predstáv len vranovskému guliarovi Adriánovi Baranovi a borskomikulášskej chodkyni Eme Hačundovej. Ani nad nimi však v žiadnom prípade nemožno lámať palicu. To, čo doteraz dokázali v mimoriadne skromných podmienkach, je dobrý základ, aby svoj nesporný talent v budúcnosti rozvíjali – v oveľa lepších. Slovenská atletika, ktorá prechádza generačnou výmenou, ich potrebuje.
V našej minivýprave výrazne vyčnievali dve dievčatá – Gabika Gajanová a Emma Zapletalová. Bobrovčanka v službách AK ZŤS Martin sa v Tampere zlepšila na 800 m z 2:03,52 min najprv v semifinále na 2:03,36 min a vo finále dokonca na 2:01,90 min. Tretí raz na veľkom mládežníckom podujatí sa kvalifikovala do finále, dvakrát získala bronz (ME 2016 do 18 rokov, MEJ 2017) a teraz na najvyššom fóre skončila štvrtá, iba 61 stotín za bronzom.
Klobúk dolu pred trénerským „mágom“ Pavlom Sloukom. Bývalý popredný slovenský strednotratiar má „nos“ na medailové typy a má neuveriteľný cit na správne načasovanie formy. Vyhliadne si talent, a potom s ním postupne, cieľavedome napreduje za vytýčenými métami. Nežmýka svojich zverencov na maximum už v mládežníckych kategóriách, nezničí ich skôr, ako stihnú ochutnať ozajstnú atletiku. Gabika Gajanová je výborný typ, bojovníčka na pohľadanie, nebojí sa veľkých mien a pokojne z nej môže vyrásť nástupkyňa piatej tisícpäťstovkárky z londýnskej olympiády 2012 Lucie Hrivnák Klocovej, tiež Sloukovej zverenky.
Obdivuhodne si v Tampere počínala aj bývalá hádzanárka, študentka Športového gymnázia v Nitre Emma Zapletalová. Hoci behu na 400 m prekážok sa venuje naplno len prvú sezónu, už je piata najlepšia juniorka na svete! Na MSJ prišla s „osobákom“ 57,95, odchádza z neho so slovenským juniorským rekordom 57,22. Jej mladý, ešte len 36-ročný kouč a niekdajší účastník ME a halových ME v behu na 400 m Peter Žňava, odviedol skvelú prácu. Patrí do inej trénerskej generácie ako ostrieľaný lišiak Slouka, no dokazuje, že aj u nás môže vyrásť šikovný a zanietený odborník. Takých potrebuje slovenská atletika ako soľ – a čo najviac.
Trénerov, za ktorými je vidieť poctivá robota (napríklad za Sloukom či Žňavom, no i mnohými ďalšími) a nie iba mudrovanie s nulovým efektom, či kritika všetkého a každého, si bude SAZ chrániť ako oko v hlave. Na prácu by mali mať podmienky, aby sa mohli naplno venovať atletike a nemuseli si na dôstojný život svojich rodín privyrábať ako kondiční tréneri vo finančne lukratívnych športoch či trénovaním dobre situovaných hobby bežcov… SAZ sa o to usiluje, podobne aj ďalšie športové zväzy, no vyriešenie tohto problému by mala byť aj jedna z priorít inštitúcií zodpovedných za šport v našej krajine.
Tohtoročné dva mládežnícke šampionáty – európsky do 18 rokov v Györi a juniorské MS v Tampere – ukázali, že so slovenskou mládežníckou atletikou to nie je až také zlé, ako to niektorí vykresľujú. Samozrejme, nič nie je dokonalé, k ideálnemu stavu vedie ešte dlhá a tŕnistá cesta. Až 27 limitárov na ME „18“ a výsledky z Györu i Tampere sú dobrý základ, na ktorom sa dá ďalej budovať. Azda to bude aj dostatočný argument pre kompetentných na magistrátoch, vo vedení krajských samospráv či na ministerstve školstva (vláde), aby sa už konečne začalo niečo robiť s biednou slovenskou atletickou infraštruktúrou. Lebo – už aj najchudobnejšia európska krajina Moldavsko má atletický štadión, za ktorý sa nemusí hanbiť…