Atletika je individuálny šport, kde sa každý koncentruje sám na seba a tímová súťaž prenáša pozornosť aj na iné disciplíny, vďaka čomu sa potláča pre individuálny šport nevyhnutný egocentrizmus. Osobne som bol vždy fanúšik tímových súťaží, ale formát Dynamic New Athletics v aktuálnej podobne bude asi najlepšie zahrabať hlboko pod zem a pre istotu zabetónovať. No po veľkej revízii by bolo možné reinkarnovať ho. Určite by mali byť disciplíny vyberané do DNA nejako racionálne, lebo teraz sme mali pocit, že pri výbere chýbalo racio.
Nerozumiem ani tomu, prečo nemohli byť na konci prvého súťažného dňa klasické finále v individuálnych disciplínach, za ktoré sa rozdávali medaily, pričom výkony dosiahli atléti v rôznych podmienkach. Niektorí šprintovali v protivetre, iní s vetrom v chrbte… Finále v behoch by nemalo byť žiadny problém, v technických disciplínach mohlo súťažiť napríklad šesť finalistov a mali by po tri pokusy, prípadne vo výške 6 alebo až 10 pokusov na celú súťaž. Toto všetko by sa dalo stihnúť za pol hodinu.
Pre mňa je však najzákladnejšia otázka, ako tento formát pomohol atletike, ktorý vraj vyvíjali na základe výskumov deväť rokov. Môj pohľad je však taký, že buď boli výskumníci slabí, alebo bolo pre nich aj 9 rokov príliš krátka doba. Samotný formát DNA vychádzal z toho, že atletický program, ktorý na šampionátoch trvá každý deň 3 až 4 hodiny, je veľmi dlhý a treba ho skrátiť a zdynamizovať. Výsledok? Prvé kolo v Minsku trvalo 10 hodín! Ak dobre počítam, 10 hodín je 2,5-krát viac ako 4 hodiny… A akí diváci vďaka tomuto formátu pribudli? V čom bol prehľadnejší a zaujímavejší?
Ako som už viackrát povedal, v DNA mi chýba racionalita a možno len obyčajný sedliacky rozum. Klasická atletika má svoje čaro preto, lebo je širokospektrálna. Svoje miesto si v nej nájde rýchly, silný, vytrvalý a teda neraz veľký, malý, chudý, tučný. A zrazu zmena a zaujímavý je len dynamický…
Mne by sa viac pozdávalo, ak by boli Európske hry uprostred olympijského cyklu – v aktuálnom v roku 2018 – a mali podobný formát ako vlaňajšie „Európske šampionáty“ konané v Glasgowe a Berlíne, kde bola okrem iných športov aj klasická atletika. Európa si podobné podujatie ako EH zaslúži, ale ak sa Európske olympijské výbory do niečoho pustia, mali by mať veci premyslené a ujasnené. Pri EH toto akosi chýba a už druhýkrát sa ohľadne formátu atletických súťaží tápalo. Žiaľ, atletika reagovala pod vplyvom iracionálnych názorov a potlačila v sebe to, v čom bola vždy silná. Európske hry sú dobrá myšlienka, atletika na nich má mať svoje miesto. Avšak, ako som už spomenul, stačilo by pri výbere súťažného formátu zapojiť viac sedliackeho rozumu.
Celý šport sa musí v tomto smere spamätať. Bežný divák sa nebude pozerať v televízii každý druhý deň na Diamantovú ligu, podobne bude presýtený futbalom keď má v televízii v jeden deň futbalovú Ligu národov, vzápätí kvalifikáciu na ME prepletenú s Ligou majstrov a s Európskou ligou. Športová súťaž je sviatok a sviatok nemôže byť predsa každý deň, lebo – zovšednie.
Celkovo vo mne EH zanechali dobrý pocit. Bielorusko pozitívne prekvapilo svojou presnosťou, čistotou a spoľahlivosťou. Negatívny dojem zanechal len prístup antidopingových autorít. Viacerí máme pocit, že boj s dopingom tiež naberá iracionálny charakter. Akoby úlohou antidopingu už nebolo zabezpečiť čistý šport, ale za každú cenu chytiť, zničiť, hoci aj čistého športovca. Ján Volko pri odbere krvi dvakrát stratil vedomie, no pre antidopingových komisárov bola dôležitejšia vzorka ako jeho resuscitácia… Kam sa podela hodnota človeka, športovca ako živej bytosti?
Vystúpenie slovenskej atletickej reprezentácie zodpovedalo viac-menej našej realite. Tajne som dúfal, že zabojujeme o semifinále, čo sa, žiaľ, nepodarilo. Fantastický výsledok dosiahol ziskom striebra na stovke Ján Volko, v oboch kolách ma potešila miešaná štafeta na 4 x 400 metrov, mal som radosť z nasadenia celého tímu. Myslím, že pre viacerých našich športovcov bude účasť na EH celoživotný zážitok. Škoda niektorých výpadkov pre zranenia ešte pred EH i počas nich, lebo náš tímový výsledok mohol byť výrazne lepší. Na druhej strane však zodpovedá postaveniu Slovenska v rámci európskej atletiky. Ďakujem celému tímu za bojovnosť a za to, čo v Minsku ukázal.“
NAJVÄČŠIE SLOVENSKÉ PLUSY NA EH V MINSKU
Striebro Jána Volka v behu na 100 m časom 10,38 (poradie sa určovalo na základe výsledkov v súbojoch 1. kola), druhý najlepší čas (10,45) zabehol aj vo štvrťfinálovej fáze, lepší bol opäť o 3 stotinky len Nascimento z Portugalska.
Najlepší čas (3:20,43) slovenskej miešanej štafety na 4 x 400 m v zostave Danáč, Putalová, Ledecká, Bujna vo štvrťfinále, zo všetkých časov v 1. kole a štvrťfinále bol piaty. V 1. kole patrila štafete SR (M. Kučera, Štuková, Ledecká, Bujna) 9. priečka (3:22,65).
Slovenský výkon roka a osobný rekord 11,82 sekundy šprintérky Moniky Weigertovej v šprinte na 100 m.
Nečakané víťazstvo Jany Velďákovej v diaľke v 1. kole, keď zdolala aktuálne kvalitnejšie súperky Nguyenovú, Bauschkeovú a Panagiovú.