Po 14. mieste v šestnástej päťdesiatke v kariére (3:56:32 h) sa vyčerpaný Matej predieral cez mixzónu. Spovedali ho nielen slovenskí, ale aj zahraniční novinári. Darmo, šampión je šampión. Počas debaty so spravodajcom agentúry Reuters sa zrazu za Tóthom objavilo pojazdné kreslo. Organizátori si totiž všimli, že Maťo sotva stojí na nohách a – chceli mu pomôcť. „Nie, takto sa veru lúčiť nebudem,“ rezolútne odmietol ponúkanú pomoc. Gestom naznačil, že na vozíčku nebude sedieť a tradičnú procedúru novinárskych otázok absolvoval stojac na vlastných nohách. So cťou. Tak ako celú svoju výnimočnú kariéru.
Matej, aká bola rozlúčková päťdesiatka?
„Určite bola jedna z najťažších a najzložitejších, aké som šliapal. Ak by som nemal obrovskú motiváciu dôjsť do cieľa a ukončiť kariéru so cťou, asi by som ju možno ani nedokončil. Prirodzene, nie som spokojný a som možno aj trochu sklamaný, ale určite som posledné preteky absolvoval so cťou. V každom metri, v každej sekunde strávenej na trati, som spravil maximum možného. Chcel som sa rozlúčiť so vztýčenou hlavou, aby som sa mohol každému pozrieť do očí. To bolo pre mňa po 30. kilometri, keď som stratil kontakt s najlepšími, asi najdôležitejšie.“
Čo bolo v päťdesiatke, ktorá sa na olympijských hrách išla naposledy, najťažšie?
„Psychicky sa vyrovnať s tým, že mi uniká početná skupina a ja už nebudem bojovať o medaily… Vedel som, že sú v nej špičkoví chodci a aj to, že ja som už skončil. Mimoriadne dôležité v tej chvíli však bolo, aby som si zachoval koncentráciu na preteky, nerezignoval, šliapal ďalej a bojoval. Ďakujem všetkým, ktorí mi vtedy pomohli a povzbudzovali ma popri trati – Mirovi Úradníkovi, trénerovi, lekárovi, fyzioterapeutovi, ale aj vám novinárom, ktorí ste ma hlasivkami tlačili do cieľa. Nemohol som povoliť ani meter, makal som až do konca.“
Keď ste približne na 30. kilometri začali strácať na vedúcu skupinku, vtedy ste sa definitívne rozlúčili so šancou na medailu?
„Šanca je vždy, nerezignoval som. Naplno sa však začalo súťažiť po 30. kilometri, no ja som súťažil už len sám so sebou a nie so súpermi… Uvedomoval som si, že na top pozície to už nebude, lebo nádej, že to zrazu všetkých predo mnou ´otočí´, neexistovala. Zároveň som vedel, že ak chcem dôjsť do cieľa, musím predovšetkým počúvať svoje telo.
V jednej chvíli ste šliapali dokonca až na konci prvej dvadsiatky. Naozaj ste premýšľali len o tom, že chcete preteky dokončiť, alebo ste chceli ešte zabojovať aj o nejaké konkrétne umiestenie?
„Nevedel som, koľký som. lebo okolo mňa šliapali mnohí a vôbec som nevnímal, či niekoho naozaj predbieham, alebo je už o kolo späť. Išiel som úplne na doraz a ani na sekundu neľutujem, že som aj v takýchto podmienkach preteky dokončil, čo bolo pre mňa najdôležitejšie.“
Na ktorom kilometri sa boj Mateja Tótha o medailu na zmenil už len boj o česť?
„Na tridsiatke som sa pasoval s tým, aby som nerezignoval, ale po 35. kilometri sa môj cieľ definitívne zmenil na to, aby som prišiel do cieľa.“
Ako ste prežívali záverečné stovky metrov vašich posledných pretekov? Premietali sa vám pred očami obrazy z vašej úspešnej kariéry?
„Samozrejme! Boli to veľmi silné emócie, bol som dojatý. Zažíval som niečo veľmi podobné, ako keď som vyhral na olympiáde v Riu, na svetovom šampionáte v Pekingu i na striebornom európskom v Berlíne. Emócie boli rovnako silné, akurát chýbala radosť z úspechu. Som hrdý na moju 26 rokov trvajúcu kariéru, no zároveň som rád, že je to už všetko za mnou. Síce si len ešte veľmi ťažko viem predstaviť, čo bude zajtra a čo bude bez chôdze, ale veľmi sa na nový život teším.“
Je koniec, chodecké maratónky visia na klinci. Čo bude robiť Matej Tóth na druhý deň po skončení kariéry v sobotu 7. augusta?
„To som zvedavý aj ja. Zajtra cestujem do Tokia do olympijskej dediny a aspoň trochu si užijem olympijskú atmosféru. Budeme sa venovať regenerácii, pôjdem sa prejsť po dedine. No vidíte, zasa budem chodiť. (smiech) Ktovie, možno ešte spravím nejakú výzvu – vytiahnem šéftrénera Maťa Pupiša, prehovorím aj Mira Úradníka a dáme si nejakú exhibičnú chôdzu. Samozrejme, len ak budem v poriadku, lebo v tejto chvíli sám seba nedonútim ani na ľahkú prechádzku. Uvidím, ako zareagujú moje šľachy na záťaž, lebo záver päťdesiatky som už išiel na hrane.“
Čo ďalej, ako bude vyzerať vaša mimošportová budúcnosť? Viete už, kam sa uberú vaše kroky?
„Profesijne ešte neviem, ale určite viem, že chcem byť teraz čo najviac s mojimi tromi babami, manželkou Lenkou a dcérkami Emmkou a Ninkou. Na to sa naozaj neskutočne teším.“
Tokijskú olympiádu s chodeckými súťažami v Sappore pre koronavírusovú pandémiu presunuli o rok. Vy ste vtedy chvíľu váhali, či pokračovať alebo nie. Rozhodli ste sa, že to ešte potiahnete. Stál rok driny navyše za tento sapporský výsledok a za pocity, aké teraz prežívate?
„Určite áno! Príprava mi vyšla výborne, takisto aklimatizácia. Pre úspech som spravil maximum. Ani dnes som nemal zlý deň, nebolo to o tom, že by mi to vôbec nešlo. Treba sa na veci pozrieť realisticky – toto bolo v danej chvíli a v daných podmienkach asi moje maximum. Bojoval som, skúšal som všeličo, ale vrchol kariéry je už za mnou. V tomto počasí moje telo na viac nemalo.“
Ako veľmi sa teplo – z 25°C na štarte bolo okolo 32°C v tieni v cieli – vysoká vlhkosť najmä na začiatku pretekov podpísali pod váš výkon?
„V ideálnom počasí by som asi šliapal rýchlejšie, no možno moje umiestenie by bolo horšie. Naozaj neviem… Toto je realita a je zbytočné zaoberať sa tým, čo by bolo, keby… O týždeň, keď sa má v Sappore ochladiť, by to určite nebolo také náročné ako teraz.“
Práve pre horúčavy sa chodecké súťaže presunuli z Tokia do Sappora, no napokon sa tým nič nezískalo, keďže aktuálny teplotný rozdiel medzi oboma mestami veľký nie je…
„Už podľa predpovede počasia sme vedeli, že manévre s prekladaním boli zbytočné. Áno, po vojne je každý generál. O týždeň je však predpoveď pre Sapporo 22 – 24 a pre Tokio 30°C. Ak by to takto vyšlo teraz, všetci by sme si preloženie súťaží pochvaľovali. Už sa tým netreba zaoberať, ale podmienky v Sappore dnes neboli ľahšie ani lepšie v porovnaní s tým, aké by sme mali teraz v Tokiu.“
Čo vravíte na fakt, že vyhral Dawid Tomala, ktorý dokončil svoju prvú päťdesiatku len pred necelými piatimi mesiacmi v Dudinciach, kde skončil až piaty?
„Uf! To bol pre mňa šok. Keď som videl, ako relatívne skoro nastúpil, vedel som, že v závere bude trpieť. Urobil niečo podobné ako Daunfee pred piatimi rokmi v Riu, ibaže Dawidovi to tentoraz vyšlo a Evanovi nie. Vybudoval si obrovský náskok, bolo neskutočné, aké rýchle kiláky chodil, keď zrýchlil. Bolo vidieť, že sa cíti dobre. Zdá sa, že mu po vyradení päťdesiatky z programu vrcholných podujatí bude sedieť aj nová disciplína, tridsaťpäťka. On je totiž veľmi rýchly aj na 20 kilometrov.“
Vyštudovali ste žurnalistiku. Ako by novinár Matej Tóth zhodnotil rozlúčkovú päťdesiatku chodca Mateja Tótha v Sappore?
„Keby som písal nejaký článok, určite by bol aj o tom, že Maťovi Tóthovi to nevyšlo. Zrejme by som sa však zameral najmä na pozitívne veci. Napríklad, že hoci nezískal vytúžené umiestenie v prvej osmičke alebo desiatke, rozlúčku zvládol so cťou.“
FOTO SOŠV JAKUB SÚKUP