Ak by beh vyhlásili za náboženstvo, on by bol určite jeho apoštolom. Ak ste niekedy lúskali články o behaní, museli ste na neho naraziť. Jeho najznámejšia rada znie: Spomaľ. Zľudovela natoľko, že ľudia ten nápis nosia na tričkách. Do rozhovoru s ultramaratóncom a nadšeným popularizátorom behu Milošom Škorpilom miestami vstupovala aj jeho novomanželka Dana.
Bežeckých odborníkov je veľa. Prečo ľudia počúvajú práve vás?
Miloš: Asi preto, že sa snažím podať im informácie tak, aby im rozumeli. Dokážem si predstaviť, ako to v tele funguje. Ak sa ma človek pýta na nejaké zranenie, vždy si ho v duchu predstavím, a potom sa ho snažím vysvetliť. Zrozumiteľne, nepoužívam zložité lekárske výrazy, skôr ľudový jazyk. A tiež sa snažím ľuďom odkázať, aby sa nebáli. Nie je dôležité, aby si odbehol kilometer za tri alebo päť minút. Ak ho urobíš za desať, je to v poriadku. Ide o to, aby si sa hýbal a našiel v tom zaľúbenie.
Dana: Ja to skrátim. Vieš prečo chcú všetci chodiť k Milošovi? Je to jednoduché. Keď sa ho spýtaš – odbehnem polmaratón? On povie – áno. Prídeš za ním z otázkou – odbehnem maratón? On na to: Jasné. Dáva ľuďom istotu. Veria mu, že ich dovedie k cieľu. A on ich tam naozaj dovedie.
Behali ste predtým, ako ste stretli Miloša?
Dana: Práveže odkedy ho mám, tak veľmi nebehám (smiech). Pred rokmi som si kúpila RUN a mal tam pekný článok o tom, aká je zábava odbehnúť maratón. Až potom som pochopila, že to žiadna zábava nie je. Ale vtedy sa mi to páčilo a povedala som si – nech ma to ten človek naučí. Lenže Miloš nevie behať pomaly, hoci to všetkým radí. Keď si spolu vybehneme, medzera medzi nami sa zväčšuje. Je to tak ponižujúce (smiech). Ostatným sebavedomie posilňuje a mne ho sústavne zráža. Dopadlo to tak, že jediný človek, ktorého sa Milošovi nepodarilo rozbehať, som ja.
Škôlka v Snine
Vraj ste chodili do škôlky v Snine.
Miloš: Áno, presne tak, rodičia na Slovensku pracovali na stavbe priehrady. Nejaký čas sme žili v Snine, dva roky som tam chodil do škôlky, niekoľkokrát som bol v Košiciach.
Ako si na to spomínate?
S deťmi som
si veľmi nerozumel, neovládal som jazyk. Často som poobede utiekol do lesa. Prebrodil som rieku a šiel do kopcov.
Kedy sa začal váš vzťah k behu?
Vážnejší asi na detských táboroch a potom v škole. Beh mi vždy šiel. Keď som mal jedenásť, kamarát, ktorý už chodil do atletického oddielu, ma zavolal na preteky Mladej fronty. Bolo to okresné kolo a ja som ho vyhral. Vtedy asi vyhral aj beh u mňa a posúval som sa v ňom dopredu. Priťahovali ma skôr dlhšie vzdialenosti, už pred vojnou (základná vojenská služba – pozn.red.) som behával 25 kilometrov.
Neskôr ste vyhrali majstrovstvá Československa v 24-hodinovom behu. Zlomilo vás to definitívne na cestu ultramaratónca?
Áno, boli to pre mňa prelomové preteky, začal som behať veľké vzdialenosti. Bavilo ma to. Nikdy som nebol výnimočne rýchly, ale mal som vytrvalosť a tú som pri dlhých behoch mohol uplatniť.
Ako vznikol nápad založiť Bežeckú školu?
Začalo sa to pred vyše dvadsiatimi rokmi, keď žiaci Sri Chinmoya organizovali štafetový beh. Mal dve etapy, 49 km z Prahy do Benešova a odtiaľ 91 km do Jihlavy. Zaujalo ma to a podieľal som sa na príprave ďalších dvoch ročníkov. Predtým som bol hrozný introvert, nikdy som veľmi nehovoril, neprejavoval sa, ale zrazu som musel hovoriť s mnohými ľuďmi. Potom sme s kamarátom založili časopis Ultravytrvalosť a neskôr Bežecký svet. Bol to taký samizdatový časopis pre asi 200 predplatiteľov. Hoci si ho ľudia požičiavali, pripadalo mi to málo. V tom čase som bežal naprieč Českom a zoznámil som sa s novinárom Milošom Čermákom, ktorý ma oslovil s nápadom písať o behu do Lidových novín. Neskôr som si povedal, že už by som mal robiť niečo sám za seba. Tak som založil Bežeckú školu. Pôvodne to mal byť iba blog.
Prečo?
Vždy som v časopisoch alebo knihách hľadal informácie, ktoré neboli úplne dostupné, alebo boli spracované formou, ktorej som nerozumel. Snažil som sa ich napísať zrozumiteľnou rečou, preložiť do ľudského jazyka. Aj odborné témy, aby ľudia pochopili, o čo ide.
Bolo ťažké prerobiť sa z introverta na človeka, ktorý hovorí verejne k neznámym ľuďom?
Bral som to tak, že je skrátka potrebné urobiť to, tak som to urobil. Až potom som si uvedomil tú zmenu - že zrazu je tu iný človek.
Beh je čas pre teba
Je Bežecká škola prácou na plný úväzok?
Zatiaľ ma živí niečo iné, robím bezpečnosť práce pre firmy, školenia, kontroly, zavádzam systémy bezpečnej práce a podobne. Bežeckú školu si robím na dôchodok. Budem mať prácu, kontakt s ľuďmi, a zároveň nejaký príjem na prilepšenie.
Koľko ľudí chodí na internetovú stránku školy?
Jedinečných návštevní
kov máme medzi 25 až 30-tisíc mesačne. Ľudia chodia s rôznou pravidelnosťou, dokopy oslovujeme okolo 100-tisíc čitateľov. A súvisia s tým aj ďalšie veci, nedávno ma napríklad prizvali do projektu, ktorý má v Česku naštartovať diskusiu o tvorbe zdravotnej a sociálnej politiky, lebo teraz žiadnu nemáme.
Takže sa neuzatvárate v bežeckej komunite, ale snažíte sa ovplyvňovať aj veci okolo seba?
Určite. Ak mám pocit, že sa niečo robiť dá, snažím sa to urobiť. Beh umožňuje ľuďom nazerať na veci inak. Je to čas, ktorý máš sám pre seba. Samozrejme, veľa ľudí sa toho bojí, lebo neradi nazerajú do svojho vnútra. Jeden môj kamarát hovorieval - to by som sa dostal do pekného bordelu. Tak to je. Ľudia poznajú svoje nedostatky a chyby, ale nechcú si ich pripúšťať. Keď však vybehnú, vnímajú ich, začínajú so svojím vnútrom komunikovať a posúvať sa dopredu. A to potom pomáha aj spoločnosti.
Takže nesúhlasíte s ľuďmi, ktorí berú beh ako únik od stresujúcej práce či iných problémov?
Beh od života neoddeľujem. Nedá sa povedať - toto je práca, toto zase rodina. Všetko dohromady tvorí náš život, a ja tak chápem aj Bežeckú školu. Zakladáme teraz dámsky bežecký klub, máme charitatívny projekt. Je to dosť široká iniciatíva a svojím spôsobom vytvárame občiansku bežeckú spoločnosť.
Pomsta za pľuzgiere
O čo vám ide? Chcete, aby každý človek behal?
Aby sa hýbal, lebo bol zrodený pre pohyb. Mení sa náš životný štýl, človek stále viac využíva moderné technológie, menej sa hýbe, lenivie. Preto sa musí hýbať cielene, aby dosiahol rovnováhu k príjmu potravy. Nemusí nutne behať, ale nech sa hýbe.
Vy ste sa hýbali a behali aj nedávno na svojej svadbe, prinútili ste k tomu aj hostí.
Miloš: Pôvodne som zamýšľal, že pobežíme na obrad. Ale to Dana odmietla.
Dana: To nebol
dobrý nápad. Čo som si mala pred obradom utierať pot z čela? (smeje sa)
Miloš: Tak sme sa dohodli, že to urobíme naopak. Ale veľmi dlho sme to neriešili, lebo 14. augusta sa Dana rozvádzala a 12. septembra sme sa brali.
Dana: Ale samozrejme, nerozhodli sme sa zo dňa na deň.
Miloš: Keďže to mala byť bežecká svadba, bolo jasné, že budeme mať na sebe bežecké oblečenie. Akurát mi napadlo, že by som si k tomu mohol dať frak a cylinder.
Dana: Vravela som mu, nech sa na mňa nehnevá, ale v bielych elasťákoch na svadbu nepôjdem (smeje sa). Že chcem šatočky. Pokojne si obujem bežecké topánky, to prežijem, ale že hore budem za nevestu.
Takže ste bežali až z obradu?
Miloš: Áno, nevesta so sprievodom mala bežať desať kilometrov na miesto, kde boli odstavené autá, a my päťdesiat rovno na miesto oslavy.
Dana: Ale najväčší šok bol, keď nás uniesli ešte pred obradom. Odviezli nás do Nemecka so slovami – to je únos. Nasadili nás na helikoptéru, dostali sme aj sprievodný list so slovami: Hádam ste si nemysli, že za všetky tie pľuzgiere a odreniny to bude iba tak. Vysadili nás na lúke, kde bol obrad, bolo to ako vo filme.
Skús to a pochopíš
Čo pre vás znamená beh?
Slobodu. Takú duchovnú, vnútornú. Pri behu ideš do seba. Nerobíš to cielene, na rozdiel napríklad od meditácie. Beh ťa k tomu privedie sám. Bežíš, vnímaš svoj dych, krok, prostredie okolo, a zrazu si niekde inde.
Často spájate beh s hľadaním seba samého. Vy ste sa už našli?
Som na ceste, ale podľa mňa sa to hľadanie nikdy nekončí. Vždy sa dostaneš do nejakého bodu, v ktorom zistíš, že za ním je ešte niečo ďalšie. Kedysi sa hľadal koniec sveta a zistilo sa, že žiadny nie je, lebo zem je guľatá. Tak je to aj s hľadaním seba samého. Je to hľadanie poznania v živote. Prídeš na nejakú hranicu, úroveň poznania, ale za ňou je ďalšia.
Tvrdíte, že beh
mení človeka aj jeho nazeranie na svet. Ako zmenil vás?
Som rád, že som spoznal obe strany behu – pretekársku, aj ten vyšší duchovný rozmer. Súťažne som sa behu venoval asi do 45 rokov, dovtedy som hľadal svoje fyzické hranice. Dnes ich už nehľadám. Ak sa rozhodnem niečo zabehnúť a nezraním sa, alebo nebudem mať iný problém, viem, že to zvládnem. Ľudia sa ma pýtajú, ako sa pripravujem na extrémne behy. Na to sa nedá pripraviť, je to o hlave.
Čo by ste povedali človeku, keby ste ho chceli presvedčiť, aby začal behať?
Hm, to sa ma ešte nikto nespýtal. Väčšinou za mnou chodia ľudia, ktorí už behať chcú. Asi by som mu povedal – skús to a pochopíš. Ale nepresviedčal by som ho. Človek musí nájsť svoj dôvod sám. Keď príde rozhodnutý behať, už mu tú cestu pomôžem nájsť. Ale vykročiť na ňu musí sám.
Miloš Škorpil
Narodil sa 12. septembra 1954. Bežec, tréner a publicista. Je autorom niekoľkých kníh a stoviek článkov o behaní. Má za sebou viacero ultrabehov, okrem iného trikrát obehol Českú republiku. Je majstrom Československa v 24-hodinovom behu (1991). Založil Bežeckú školu, radí začínajúcim bežcom, vedie tréningy.