Stres, zovretý žalúdok, obavy, ale aj odhodlanie, radosť a túžba zistiť, aké TO je. Napätie stúpa, päťmesačná drina speje do veľkého finále. Maratón. 42 kilometrov a 195 metrov. Prvýkrát v živote.
„V práci som mávala stres okolo druhej, teraz to na mňa príde už o desiatej. Začne ma bolieť brucho, cítim sa ako pred maturitou,“ so smiechom opisuje Kristína Vlková, ako jej blížiaci sa maratón vstupuje do života.
Spolu so Slavom Tužinským je výherkyňou súťaže RUN-u. Dvojica sa od konca októbra pripravuje pod vedením skúseného bežca Marcela Matanina na ČSOB Bratislava Marathon (24. marca).
Takto pred rokom pritom Kristína nemala k behu žiadny vzťah. Slavo vážil sto kíl a o behaní si iba čítal. Teraz stoja na prahu výzvy, o ktorej sa im vlani ani nesnívalo.
Zato teraz myslia na beh až-až.
Pán s balónikom
„V počítači mám odpočítavanie do štartu maratónu,“ smeje sa Kristína. „Keď si ho pozriem, zovrie mi žalúdok, bojím sa. No potom si poviem - už len toľkoto budem trénovať na maratón, a potom budem behať len tak pre radosť,“ dodáva.
Okrem odpočítavania má na pracovnej ploche v počítači aj trasu pretekov. Občas na ňu mrkne a už kuje aj maratónsku taktiku. Spolu s kamarátkou Jankou, ktorú spoznala na halových tréningoch.
„Už to máme naplánované, budeme sa držať pána s balónikom, na ktorom bude nápis - štyri hodiny. A keď sa budeme cítiť dobre, pridáme,“ prezrádza Kristína. „S Jankou spolu trénujeme, cez deň si o behu píšeme, o inom sa ani nebavíme. Často sa smejeme, že sme tým ako posadnuté. Sme rovnako naladené a navzájom sa podporujeme. Je super mať niekoho takého,“ približuje.
Teší ju aj podpora od iných bežcov. „Na každom tréningu sa mi niekto prihovorí a popýta sa, ako to ide. Sú zlatí,“ hovorí.
Počas pretekov jej zasa budú dodávať sily hlasivky jej najbližších. „Chcú spraviť transparenty, vyberajú strategické miesta na trati, kam prídu povzbudzovať. V našej rodine ešte maratónec nie je, budem prvá,“ dodáva.
Boľavá noha
Slavo má trochu iné starosti. „Rozbolela ma holenná kosť, mám problém aj chodiť dole schodmi,“ zachmúri sa. „Trochu som si o tom čítal. Pred rokom som sa vôbec nehýbal, bol som obézny a šport pre mňa nič neznamenal. Kosť zrejme bolí preto, že objem behu narastal príliš prudko,“ rozoberá.
Priznáva, že behá o čosi menej, než predpisuje tréningový plán. Snaží sa to však kompenzovať bicyklovaním a cvičeniami. „Na bicykli bolesť natoľko necítim. Každý večer urobím zo dvesto rôznych cvikov, nohu si chladím, upravil som stravu,“ opisuje.
„Možno to vyzerá čudne, akoby som sa vyhováral - holenná kosť, to je také bežecké,“ zasmeje sa. „Asi k tomu prispela aj obuv. Vlani som začal behať v úplne rozbitých botaskách, potom som si kúpil bežecké, ale 50-eurový a niekoľko rokov starý model. Prepadla sa mi päta, začal som drať členky,“ opisuje.
Na jeho odhodlaní zvládnuť bratislavský maratón sa však nič nemení. „Dohováram sa s kamarátom, že ma
bude sprevádzať na bicykli a dá mi vodu či gély, keď bude treba. Hoci, pôvodne som chcel medzi občerstvovačky postaviť niekoho, kto bude kričať – poď, ty sráč, nevzdávaj to,“ uškrnie sa.
„Teším sa na to, ako si po maratóne v pohode zabehám, kedy budem chcieť a koľko budem chcieť a môcť,“ priznáva.
Z chvosta na čelo
Teraz pár čísel. Kristína sa oproti decembrovej Zimnej desiatke zlepšila za mesiac a pol o päť minút! „Tešila som sa, bola som na seba pyšná,“ hovorí spokojne.
Na tretej, februárovej desiatke štartovať nemohla. Bola to najdivokejšia z trojice Zimných desiatok, pre snehovú metelicu organizátori dokonca zvažovali, že preteky zrušia. Slavo však bol napriek náročným podmienkam o minútu rýchlejší než predtým na suchej trati.
„Mám z nich veľmi dobrý pocit. Vidieť, že sa obaja zlepšili,“ pochvaľuje si bývalý olympionik Marcel Matanin, ktorý dvojicu na maratón pripravuje. „U Kristíny badať veľký progres. Na začiatku behala vo svojej skupine niekde na konci, teraz je v popredí. A Slavo bude pripravený tiež,“ nepochybuje Marcel.
V prvú marcovú sobotu absolvovala dvojica dôležitý test – 30-kilometrovú porciu. Takú dlhú trasu nikdy predtým nebežali, pre oboch bol dovtedy maximom polmaratón.
„Prvých 20 kilometrov bolo v pohode, potom sa však dostavili kŕče a začalo ma pobolievať koleno. Zastavila som a to bolo najhoršie, čo som mohla spraviť. Našťastie som to rozhýbala a v pomalšom tempe dobehla až do cieľa v čase 2:51:51,“ opisuje Kristína. „Myslím si, že by som dala aj tých zvyšných 12 kilometrov, aj keď by som sa vytrápila.“
Slavo odbehol iba 24 km. „Holeň bolela,“ povzdychol si. „Optimizmus však nestrácam.“
Zvládnu to?
Záverečná fáza prípravy bola zameraná na tempovú rýchlosť, úpravu stravy a ladenie formy. „Najdôležitejšie bude, aby neochoreli,“ naznačí Marcel.
Keď Kristína a Slavo prišli na začiatku prípravy na prvé testy, odhadoval, že maratón môžu zabehnúť na úrovni piatich hodín. Čo tipuje teraz, po piatich mesiacoch tréningu? „Myslím, že v pohode dobehnú medzi 4:00 a 4:30,“ tvrdí Marcel.
„Povedať niečo je jedna vec, ale zabehnúť to je iné. Stať sa môže všeličo, ale rada by som bežala pod štyri hodiny,“ naznačí Kristína.
Slavo je opatrnejší. „Mám trochu obavy, či som toho nabehal dosť, či som nemohol ešte viac schudnúť a cvičiť. Neviem, čo to spraví s gebuľou,“ hovorí.
Podľa Marcela však čas nebude rozhodujúci. „Hlavné je, aby dobehli do cieľa a mali z maratónu dobrý pocit.“
Recept na krízu: Mafia aj nadávky
Kolujú o nej legendy a hovorí sa, že v maratóne sa jej nik nevyhne. Kríza. Zvyčajne prichádza niekedy po tridsiatom kilometri.
„Natrafil som na jeden výrok, ktorý si opakujem: Bolieť to bude určite, ale či budem aj trpieť, je len otázka voľby. Som zvedavý, čo to spraví s hlavou a aké argumenty na mňa vytiahne mozog,“ rozoberá Slavo. „Čítal som však aj príbehy ľudí, ktorí krízu vôbec nemali,“ dúfa.
Kristína je na krízu pripravená. „Už mám prichystanú pesničku, ktorú si pustím na tom slávnom tridsiatom druhom kilometri. Je to Greyhoud od Swedish House Mafia. Vo videu k tej pesničke sú aj bežiace psy. Keď ich vidím, predstavujem si, že aj ja tak behám,“ opisuje.
Maratónsky playlist má už zostavený. „Púšťam si ho cestou do práce, aby som sa naladila. Mám tam aj Riša Müllera a Štěstí je krásná věc. Tú pieseň som si púšťala ešte v mojich bežeckých začiatkoch v Trenčíne,“ dodáva.
Slavo verí, že si vystačí s kamarátom, ktorý ho bude sprevádzať na bicykli. „Spolieham sa, že mi bude sprosto nadávať. Aj ja jemu,“ vtipkuje. „Úplne najlepší pocit je, keď ti mozog vypne. Prejdeš nejaký úsek a nevieš, kadiaľ si išiel, ani čo si videl. Bolo by fajn, keby sa mi to podarilo okolo toho tridsiateho kilometra.“
„Kríza každého chytí niekde inde. Skrátka príde a človeka si počká. Nebudem ich však strašiť. Nech si maratón užívajú, kým to pôjde, a verím, že potom to už dobojujú,“ vraví Marcel.