Svätým grálom vytrvalostných behov je prelomiť dvojhodinovú métu v maratóne. Prvý polmaratón pod hodinu zabehol Moses Tanui pred dvadsiatimi rokmi. Kedy sa dočkáme maratónu, ktorého výsledný čas sa začne jednotkou?
Záleží na tom, koho sa spýtate. Ak by sme ako hlavné autority mali brať Haileho Gebrselassieho a Paulu Radcliffovú, potom by sme mali byť svedkami maratónu pod dve hodiny v najbližších 20 - 25 rokoch. Vo všeobecnosti sa usudzuje, že neexistujú fyziologické prekážky, prečo by to človek nemal byť schopný dokázať.
V roku 1991 americký anestéziológ Michael Joyner vypočítal, že hranica ľudských možností by mala byť na úrovni 1:57:58. Vieme, že množstvo takýchto prepočtov sa ukázalo byť nespoľahlivých, ale ako orientačný bod môže poslúžiť celkom dobre.
Súčasný svetový rekord Patricka Makaua z Kene je 2:03:38 a najrýchlejší maratónsky čas Geoffreyho Mutaia z Bostonu v roku 2011 je 2:03:02 (nie je to svetový rekord, lebo trať nespĺňa technické požiadavky). K prelomeniu bájnej méty teda najlepším chýba 218, resp. 182 sekúnd. Rozmenené na drobné je to 5,17 alebo 4,31 sekundy na kilometer. Dá sa to?
Je jasné, že na fenomenálny čas budú potrebné takmer ideálne podmienky. Za tie odborníci považujú zamračenú oblohu, bezvetrie alebo slabý vietor, ktorý budú navyše blokovať vodiči, a teplotu desať až pätnásť stupňov.
Už v roku 2015?
Vedci z Univerzity v Montreale François Peronnet a Guy Thibault na základe matematickej analýzy bežeckej výkonnosti a svetových rekordov už v roku 1989 vypočítali, že svetový rekord v roku 2000 bude 2:05:23. Pomýlili sa len o 19 sekúnd. Na rok 2028 predpovedajú čas 1:59:36. Ešte väčší optimista je fyziológ David Martin, ktorý očakáva prelomenie dvojhodinovej bariéry už čoskoro – na jar 2015.
Oveľa menej optimistickí sú Ross Tucker z Univerzity v Kapskom Meste a zakladateľ portálu Let’s Run a sám kvalitný maratónec Robert Johnson. Tucker pripomína, že základom úspechu je správne tempo. Varovaním by mal byť tohtoročný maratón v Londýne, kde vedúca skupina odbehla prvú polovicu za 61:34. Potom zrýchlila na tempo, ktoré ak by držala po celý čas, stačilo by na čas 1:59:28. Lenže v závere všetci elitní bežci „šliapali vodu“.
Víťaz Tsegay Kebede z diváckeho pohľadu vyzeral, že mal skvelý finiš, ale realita bola taká, že mal len najmenej zlý finiš zo všetkých. Druhú polovicu mal o takmer tri minúty pomalšiu ako prvú. Mutai si v Bostone v roku 2011 rozložil sily oveľa lepšie. Druhá polovica bola o 54 sekúnd rýchlejšia ako prvá.
Rekordy sa posúvajú pomaly
Podľa Tuckera londýnska skúsenosť ukazuje, že ak najlepší maratónci, akých si možno predstaviť, takto kolektívne zlyhajú po prvej polovici za 61:34, predstava, že ktosi čoskoro pobeží pod dve hodiny, je iluzórna. Tvrdí, že kým niekto nezabehne polmaratón pod 57 minút, na dvojhodinovú hranicu nemôžeme ani pomyslieť.
Johnson zase na základe štatistík Johna Kellogga poukazuje na to, že momentálne sú svetové rekordy na päť a desať kilometrov a v maratóne približne na rovnakej úrovni. Jednoducho, maratón časom „dospel“ a dotiahol sa na ostatné disciplíny. Od roku 1988 sa svetové rekordy na týchto vzdialenostiach zlepšili veľmi podobne (v rozmedzí 2,1 až 2,7 percenta).
Na to, aby bol dvojhodinový maratón reálny, by museli byť svetové rekordy na 5 km a 10 km približne 12:18 a 25:36. Momentálne sú na úrovni 12:37,35 a 26:17,53. Alebo sa na to môžeme pozrieť aj tak, že každý päťkilometrový úsek treba zabehnúť na úrovni 14:13. Mutai to v Bostone dokázal na dvoch z ôsmich. Pozoruhodné je, že to bolo medzi 30. a 40. kilometrom.
Ak by sa budúci hrdina držal Mutaiovej taktiky, prvú polovicu by mal zabehnúť prinajhoršom za 60:30 a potom postupne zrýchľovať. Jedného dňa sa to nepochybne stane. Otázkou je, koľkí z dnešných bežcov sa toho ešte dožijú.