Maratón je jediná disciplína s metrážou bez jedinej nuly. Aj behy na neokrúhle vzdialenosti však mávajú okrúhle výročia. Košický maratón, najstarší zo všetkých na európskom kontinente, čakajú hneď dve po sebe: tento rok deväťdesiaty ročník a na rok oslavy deväťdesiatin jeho vzniku.
Pre Košičana je maratón sviatosť oltárna. Čosi ako Tour pre Francúza. Podujatie typu legendy. Div. Maratón s tromi M v skratke sa pred tromi rokmi v mestskom referende dostal medzi Sedem divov Košíc. Ako jediná a jedinečne sa opakujúca udalosť. V konkurencii architektonických klenotov.
Viac hlasov získal len Dóm svätej Alžbety zo začiatku šestnásteho a budova Štátneho divadla z konca devätnásteho storočia. Mimochodom, Račkova socha Posol víťazstva z maratónskeho námestia skončila tridsiata siedma a košickému vetru, ktorý často ovplyvňuje priebeh maratónov, pririekli cenu Div sympatia.
Béla mal nos na novoty
Maratónsky beh má vek novodobých olympiád. Košický iba o 28 rokov menej. Keď ho Vojtech Bukovský na jeseň 1924 zakladal, ešte nemal tridsať a volal sa Béla Braun (meno si zmenil až po druhej svetovej vojne).
Syn židovského obchodníka s farbami a lakmi sa narodil s nosom na to, čo, kedy a ako urobiť, aby prežilo to, čo si predsavzal. A aby prežil sám.
Popritom mal aj trochu šťastia. Napríklad na telocvikára. Na košickom reálnom gymnáziu za jeho čias pôsobil Ľudovít Kmeťko, ktorý popri cvičení na náradí vyznával aj atletiku. Braunov maturitný ročník bol posledný, ktorý vyučoval.
V júli 1912 v dvadsiatich ôsmich rokoch ako Lajos Aradi-Kmetykó zažiaril na Hrách V. olympiády v Štokholme – stal sa oporou tímu uhorských gymnastov, ktorý za trénerského vedenia jeho brata Jána (Jánosa) získal striebornú medailu. V nasledujúcom roku ho angažovali za telocvikára do Budína.
O dvanásť rokov, už za Československa, sa na olympiádu dostal aj jeho košický žiak Béla Braun, hoci „len“ ako novinár. V Budapešti na dvakrát, po štvorročnej pauze na fronte v delostreleckom pluku, vyštudoval za stavebného inžiniera. Po otcovej smrti musel pomáhať matke aj v rodinnom obchode, ale športu sa držal ako kliešť. Nielen vrhu guľou, ktorý mu najlepšie pasoval k postave. Aj lyžoval, sánkoval, šermoval...
Parížska inšpirácia
V lete 1924 sa vybral do Paríža a Košičanom na stránkach maďarského denníka Kassai Napló vykresľoval pôvaby olympijských hier a nadšenie aj útrapy ich účastníkov.
Najviac ho očaril maratón. Prvý raz videl chlapov trápiť sa takmer tri hodiny na trati, ktorá im napriek posunutému štartu na pol šiestu podvečer v len pomaly ustupujúcej páľave pripadala bez konca. Do cieľa ich dobehlo tridsať a bezmála toľko sa vzdalo. Fín Albin Oskar Stenroos, ktorý vyhral, mal už vyše 35 rokov a maratón bežal druhýkrát v živote – prvý raz po pätnástich rokoch.
„To sú výkony, z ktorých naša mlaď môže čerpať energiu pre život!“ nadchol sa Braun a len čo doma vyložil kufor, začal známych aj neznámych presviedčať, že maratónsky beh je práve to, čo Košice a Košičania
potrebujú.
Vtedy bolo od úmyslov ku skutkom bližšie ako dnes. O mesiac sa s pritakaním čerstvo založeného Východoslovensko-podkarpatského okrsku Československej atletickej únie uskutočnila generálka (beh na 30 km) a o dva mesiace aj parádna slovenská premiéra maratónu.
Pomáhali aj šarže
Maratónska horúčka v Košiciach už pol storočia prepuká v prvý októbrový víkend. Fixným termínom prvých štrnástich ročníkov však bol 28. október – Deň republiky, výročie vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Aj vďaka zaliečavému termínu Braun rýchlo získal podporu Prahou vymenovaných veliteľov miestnych silových zložiek. Plzenský rodák Antonín Zikmund, náčelník polície, bol až do rozpadu Československa dokonca jeho najbližší spolupracovník.
Generál Radola Gajda, ktorý sa narodil v čiernohorskom Kotore ako Rudolf Geidl, dostal veliteľský post 11. divízie za zásluhy v čs. légiách v Rusku a za 26 mesiacov si získal aj Košičanov. Keď armáda na jeho príkaz zrenovovala kúpele na Aničke, prischlo im jeho meno. Práve ihrisko s atletickou dráhou v ich areáli sa stalo cieľom maratónu.
Gajda ho využil na pompéznu rozlúčku s Košicami pred odchodom do Prahy za člena Hlavného štábu Čs. armády, ktorým sa stal 1. decembra 1924 (krátky čas pôsobil dokonca ako jeho náčelník, v roku 1926 ho však degradovali a pridal sa k neofašistom). Časť vojakov poslal na trať pomáhať organizátorom, vojenskú kapelu na ihrisko zabávať päťtisíc divákov a pár delostrelcom nariadil čakať na víťaza a privítať ho čestnými salvami.
Turňa prvý raz a naposledy
Miesto cieľa bolo jasné, miesto štartu naopak rébus. Medzi piatimi zvažovanými lokalitami figuroval aj Prešov či Dargov, napokon však vyhralo bývalé centrum jednej z najmenších uhorských žúp – Turňa nad Bodvou. Konkrétne kilometer 345 ležiaci päťsto metrov od obce s výhľadom na zrúcaninu hradu zo štrnásteho storočia.
Spiritus rector košického maratónu si dal záležať na tom, aby premiéra vyznela najpredpisovejšie, ako sa dalo. Vtedy, ba aj neskôr, sa vo svete ešte behávali maratóny rôznej dĺžky, ale Braun alias Bukovský trval na dodržaní rozhodnutia Medzinárodnej atletickej federácie, že regulárny meria 42 195 metrov. Aj na ôsmich kontrolných a troch občerstvovacích staniciach.
Turňa bola miestom štartu len raz – o rok viedla trať smerom na Čaňu a potom už prišla dlhá senianska éra. Aj to málo si však váži, svedectvom je pamätník postavený pred necelým desaťročím z rozpočtu obce.
Fúzkatý štramák
V dvadsiatom štvrtom pripadol Deň republiky na utorok. Napoludnie sa dva tucty priamych aj nepriamych aktérov dali fotografovi zvečniť pod košatým stromom a po inštruktáži osem z nich na výstrel z pištole s 20-minútovým meškaním vybehlo v ústrety takej dlhej trati, akú dovtedy ani jeden nebežal.
Dráma prvého ročníka nespočívala v súboji o primát, lebo od štartu, ustavične zvyšujúc svoj náskok, bežal na čele 25-ročný fúzkatý košický štramák Karol Halla. Skôr v dohadoch všetkých vôkol trate, či vydrží so silami. Aj tých, ktorí ho z chodníka povzbudzovali výkrikmi: „Gyere, Karcsi! Gyerünk!“
Docent geológie Dušan Šimko, košický rodák a poaugustový emigrant, napísal pred tromi desaťročiami poviedku-fikciu Maratón Juana Zabalu, v ktorej Hallu opísal ako „odborníka na otlaky a športovú masáž“ pracujúceho v mestských parných kúpeľoch.
„Naozaj vedel masírovať, ale ja som ho zažil už len ako správcu psychiatrickej liečebne, lebo do Košíc som sa prisťahoval až koncom tridsiatych rokov,“ vraví 90-ročný František Kapcár, rodák z Budapešti, ktorý mladosť prežil v Stupave a potom šesťdesiat rokov v rôznych funkciách s košickým maratónom. „S jeho synom som sedel v jednej lavici obchodnej akadémie a u Hallovcov som istý čas aj býval.“
Pomáhal aj cez vojnu
Karol Halla vyhral košický maratón len raz, ale bežal ho najmenej deväťkrát. V roku 1934 ako 35-ročný bezmála za rovnaký čas ako desaťročie predtým (3:01:58, resp. 3:01:35). Mimochodom, ďalší Slovák, zhodou okolností tiež Košičan, sa objavil na listine víťazov až takmer o šesť desaťročí: František Višnický v roku 1983.
„Ešte aj ako štyridsiatnik behal, plával a v zime sme spolu chodili na Bankov či na Jahodnú lyžovať,“ spomína Kapcár na Hallu. „Začiatkom štyridsiatych rokov, keď sa Bukovský pre svoj pôvod musel schovávať, patril medzi tých pár ľudí, čo udržiavali maratón pri živote aj za vojny. V štyridsiatom druhom syna a mňa zverboval, aby sme pôsobili ako traťoví rozhodcovia – boli sme dokopy traja...“
Ku koncu vojny sa Halla odsťahoval do Miškolca, kde mu žila dcéra. „Tam aj zomrel dakedy v rokoch 1946 – 1947, ale presný dátum sa mi doteraz nepodarilo zistiť, čo ma mrzí, lebo slávnemu podujatiu takáto neznáma v histórii nesvedčí,“ konštatuje možno posledný z tých, čo prvého víťaza poznali osobne aj dôverne.
Profil: József Galambos (1900 – 1980)
„V Košiciach som nikdy nebežal sám, vždy so mnou bežali diváci,“ zložil po rokoch počas jednej z návštev v pozícii čestného hosťa poklonu publiku jasne najúspešnejší maratónec predvojnovej éry a zrejme aj večný
rekordér v počte víťazstiev. S vavrínovým vencom na šiji dobehol sympatický Maďar štyrikrát (1927, 1928, 1932 a 1933), okrem toho trikrát druhý (v premiére 1925, 1931 a 1934). Štartoval desaťkrát a len raz nedobehol: v roku 1930 odstúpil z vedúcej pozície.
Postavou nevysoký stolársky tovariš žijúci sprvu v Kisvárde neďaleko slovenských hraníc, neskôr zlanárený do budapeštianskych klubov, štartoval už na amsterdamských olympijských hrách 1928 (49. miesto), životný úspech však dosiahol na premiérovom európskom atletickom šampionáte v Turíne 1934 – skončil štvrtý.
„Za to ďakujem najmä inžinierovi Bukovskému,“ vyznal sa v knihe Miroslava Hazuchu Najstarší v Európe. „Vysvetľoval mi, ako si mám zadeliť sily, kedy mám pridať, aká je situácia predo mnou a za mnou, obstarával mi občerstvenie a dodal mi odvahy na dokončenie pretekov v úmornej horúčave. Viacerí súperi omdleli, mnohí vzdali, kým ja som vďaka môjmu pomocníkovi hltal ďalšie kilometre.“
Košické míľniky
1924
Premiéru pod názvom I. košický maratón na trati z Turne nad Bodvou do Košíc za účasti ôsmich zo 17 prihlásených bežcov vyhral Karol Halla z domáceho klubu KAC časom 3:01:35 h.
1925
Účasť maďarských vytrvalcov sa premietla v názve (Slovenský medzinárodný maratón) aj vo výkone: čas Pála Királya 2:41:55 h bol rekordom podujatia až do roku 1931. Jeho skorý príchod na 20. kilometer vedúceho kontrolnej stanice na odbočke tak prekvapil, že namiesto do Hanisky, pred ktorou bola obrátka, ho poslal do Ždane. Tatrovka s rozhodcami Királya dostihla po troch minútach a doviezla späť na križovatku, odkiaľ pokračoval správnym smerom.
1926
Prvý raz sa bežalo do Sene a späť – odvtedy s dvoma výnimkami (1951 a 1952) stále až do roku 1988. Vyhral Nemec Paul Hempel, ale národný zväz ho po návrate dištancoval, lebo vinou klubu (SC Charlottenburg) štartoval bez povolenia.
1927
Niekoľko premiér naraz: majstrovstiev Československa (titul získal druhý v cieli Alois Kroft z pražskej Sparty), propozícií v piatich jazykoch, plagátov aj odznakov. Prvé z rekordných štyroch víťazstiev získal Maďar József Galambos.
1929
Po druhom Hempelovom triumfe nemecký atletický časopis Der Leichtathletik skonštatoval: „Na svete sú len dva veľké maratóny: bostonský a košický.“