Vlani pribrzdila slovenského triatlonistu Richarda Vargu únavová zlomenina nohy a zdravotné problémy sa mu nevyhýbajú ani tento rok. „Nie je to také dramatické ako vlani, ale vždy pred dôležitými pretekmi sa mi niečo pritrafilo,“ priznáva 24-ročný Bratislavčan.
Čo všetko sa vám prihodilo?
Najskôr v Austrálii som mal reakciu na únavovú zlomeninu, nemohol som behať, koľko by som chcel. Na ďalších pretekoch som mal zapálenú achilovku a do poslednej chvíle som nevedel, či nastúpim. Namiesto tréningu som behal po doktoroch. V Aucklande som si narazil rebrá, keď som spadol na koleso súperovho bicykla. San Diego nedopadlo dobre, pri behu ma bolel každý nádych a musel som odstúpiť. Až naposledy v Madride som šiel bez zdravotných ťažkostí.
Zranenia prichádzajú opakovane. Nenaznačuje vám telo, že mu dávate zabrať príliš?
Snažím sa trénovať na hrane, niekedy však idem do extrémov a telo mi to naznačí. Napríklad nedávno na sústredení v Colorade sme v jeden deň nedokázali odkráčať desať minút do obchodu. Po nákupe sme si museli na pätnásť minút sadnúť na lavičku. Predýchali sme to, potom sme šli s nákupom ďalších päť minút a zase sme si sadli, lebo sme boli úplne vyčerpaní. Celý deň sme len spali.
Stáva sa vám to častejšie?
Na dlhších sústredeniach sa to stáva. Aj v Austrálii som vyrazil na bicykel a po pár minútach som nevládal, šiel som rýchlosťou asi 15 kilometrov za hodinu. Zastavil som na pumpe, naládoval do seba kolu, kofeín a sladkosti, že to ešte skúsim. Ale vôbec to nepomohlo a šiel som domov.
Ako tie stavy beriete? Vyľakajú vás?
Do takých stavov by som sa nemal dostávať, mal by som ostať na hrane. Najlepší triatlonisti hovoria, že na začiatku tréningu môžete byť unavený. Postupne by to malo prejsť. Ak sa však cítite zle počas celého tréningu, niečo nie je v poriadku.
Koľko denne trénujete?
V priemere päť až šesť hodín.
Dokážete rozpoznať, že telo v daný deň nezvládne extrémnu záťaž?
Dá sa to sledovať napríklad podľa rannej pulzovej frekvencie - ak je vyššia alebo nižšia než obyčajne, nie je to dobre. Sú na to aj prístroje, ale sú drahé. Niekedy vás bolí hlava aj všetko ostatné a neviete rozpoznať, ako veľmi ste na tom zle. Na spomínanom sústredení v Colorade sme sa s chalanmi tak tlačili a motivovali, že prah citlivosti na únavu sa posunul príliš ďaleko. Nakoniec sme dospeli k tomu, že sme boli úplne v keli. Nejako sme šli, až sme zrazu všetci vypli, padli a nevedeli nič robiť. Ten deň bol veľmi zlý.
V San Diegu ste vôbec prvýkrát odstúpili z pretekov seriálu majstrovstiev sveta. Bolo to ťažké rozhodnutie?
Áno, ale bol to správny krok. Bežal som s bolesťami, v poradí som klesal stále nižšie, na body by som nedosiahol. Len by som sa preťažil a predĺžil čas regenerácie.
Naposledy ste v pretekoch seriálu MS v Madride skončili na 22. mieste – presne ako vlani. Ako ten výsledok beriete?
Vlani som bol s tým výsledkom absolútne spokojný a skákal som od radosti. Teraz nemôžem povedať, že som sklamaný, ale očakával som od seba viac. V tom je rozdiel. Výkonnostne som sa podľa testov zlepšil, cyklisticky aj bežecky. Posunul som sa, ale zlepšili sa aj ostatní.
Budúci víkend vás čakajú majstrovstvá Európy v Turecku. Aký máte na nich cieľ?
Rád by som sa priblížil historickému šiestemu miestu Paľa Šimka, ale bude to veľmi ťažké. Konkurencia je obrovská, budem potrebovať šťastie aj výkonnosť. Reálne to vidím na desiate až 15. miesto.
Momentálne ste vo svetovom rebríčku na 34. mieste. Pred sezónou ste vraveli, že sa chcete viac priblížiť k najlepšej desiatke. Považujete to stále za reálne?
Nikdy neviete, čo sa stane, ale každými pretekmi by to malo byť lepšie. Na základe toho, ako sa cítim na tréningoch, si myslím, že by to mohlo ísť.