Exotika dorazila do Košíc v čase svetovej hospodárskej krízy. V tridsiatom prvom. Na maratóne, na ktorom v prvých siedmich ročníkoch štartovali len Európania, aj to iba zo siedmich krajín, zrazu bežal – Argentínčan. Ani nie o rok bol z neho senzačný olympijský šampión. Najmladší v histórii.
Vojtech Braun-Bukovský, zakladateľ košického maratónu, mal oči aj uši všade. Keď sa dozvedel, že do Európy spoza mora po 20-dňovej plavbe dorazil na turné Juan Carlos Zabala, junák so zázračnými nohami, vybral sa za ním do Viedne.
Večer po tom, čo 10. októbra 1931 v Pratri časom 1:42:30,4 zlepšil o vyše pol minúty svetový rekord na 30
kilometrov, upiekol s jeho trénerom Alexandrom Stirlingom dohodu, že o 18 dní pobeží aj v Košiciach.
Maratón. Štyridsaťdva kilometrov a 195 metrov. Prvý raz v živote.
Na Bélabáčiho sa jazyky lepili, no v tomto prípade si vystačil s češtinou. Stirling totiž pochádzal z Brna. Atletickú mladosť však prežil vo Viedni a odtiaľ sa začiatkom dvadsiatych rokoch vybral za zárobkami do Južnej Ameriky.
Triasol sa od zimy
Len čo Zabala na košickom nádraží vystúpil z vykúreného rýchlika do nečasu tunajšej jesene, vyhrnul si golier kabáta a podvedome skrčil hlavu medzi útle plecia. Hostiteľ hneď pochopil, že viac než po uvítacích rečiach túži po teple.
Vo foyer Grandhotela Imperial už striehol redaktor Slovenského východu, ktorý sprostredkoval prvý opis zámorského fičúra: „Typ Španiela, má čierne iskerné oči, je barnavej pleti, elegantne oblieknutý a hladko oholený. Jeho telesná konštrukcia je však pomerne slabá a robí dojem dorastajúceho junáka.“
Košičania o Zabalovi dokopy nič nevedeli. Pochádzal však z ďalekých končín spájaných s teplou klímou, a keď sa zo soboty, na ktorú pripadol Deň republiky, vykľul studený usmoklený deň, ľutovali ho: Segíň, zmrzne.
Aj Bukovský mal obavy. „V šatni sa zúfalo pritiahol k piecke. Triasol sa na celom tele. Nepomohla ani deka,“ vykresľoval Argentínčanove predštartové chvíle. Zohrial ho až beh.
Celé mesto v uliciach
„Maratón 1931 bol prvý, ktorý som videl na vlastné oči. Mal som vtedy deväť,“ spomínal s odstupom desaťročí Ján Margita, ktorý predsedal organizačnému výboru MMM v rokoch 1961 – 1984. „Otec ma vzal von, lebo vtedy bolo v uliciach celé mesto.“
Tí, čo vyšli na priedomie ako obvykle, Zabalu nestihli. Bežal oveľa rýchlejšie ako ktorýkoľvek predošlý víťaz. Na méte 30 kilometrov mu namerali len o šesť a pol sekundy horší čas, ako bol jeho čerstvý viedenský svetový rekord a pred dvojnásobným víťazom Maďarom Józsefom Galambosom mal úžasný až 16-minútový náskok!
V závere síce tempo neudržal, ale aj tak vyhral o vyše 14 a pol minúty a časom 2:33:19 dosiahol najlepší
svetový výkon predolympijského roku 1931.
Svet si vtedy ešte nepotrpel na dĺžku trate a za historicky najlepší maratónsky výkon pokladal čas Američana Alberta Michelsona 2:29:01,8 z roku 1925. Dnes však už v serióznych štatistikách figuruje pod čiarou, lebo trať v Port Chesteri merala len 40,2 km. Zabala v Košiciach zabehol historicky štvrtý najlepší čas na regulárnej trati 42 195 m.
28-tisíc za článok
„Obecenstvo prepukalo nadšením, keď bežal plnými ulicami a polícia mala čo robiť, aby udržala masy ľudí na chodníkoch,“ referoval spravodajca buenosairského denníka La Prensa. Jeho kolega z El Munda údajne diktoval správu päť hodín a pretelefonoval 28-tisíc korún.
Na recepcii po maratóne Bukovský oznámil, že slávny hosť pobeží v Košiciach ešte raz. O jedenásť dní povzbudzovaný skandovaním piatich tisícok divákov „Tempo, Zabala!“ zaútočil na dráhe na svetový rekord v hodinovke, ktorý výkonom 19 210 m držal legendárny Fín Paavo Nurmi. Napokon prekonal len juhoamerický (18 605,77 m), no aj to bola skvelá bodka za európskym turné, na ktorom vyhral 34 z 36 behov.
Zlatej predchádzal podfuk
Zabala mal iba 164 cm a 52 kíl, ale talent od Boha. Tréner Stirling pôvodne rátal, že na olympiáde 1932 pobeží päť a desať kilometrov. Keď sa v Košiciach ukázalo, že jeho nohy zvládnu aj maratón, zmenil plány.
V ceste však stál vekový limit - podmienkou štartu v olympijskom maratóne bolo dovŕšenie 20 rokov.
Hoci Zabalu v roku 1999 (16 rokov po smrti) vyhlásili za argentínskeho atléta 20. storočia, domáce zdroje sa rozchádzajú v jeho dátume narodenia: podľa niektorých sa narodil 21. 9. 1911, podľa iných 11. 10. 1911 a podľa ďalších až 12. 10. 1912.
Povrchnosť? To by bolo lacné vysvetlenie podozrivého galimatiášu. Vznikol ako dôsledok dobovej kamufláže. Povedané na plné ústa, Argentínčania urobili podfuk - fenomenálneho bežca ostareli.
Zabala sa narodil 12. októbra 1912, tvrdí španielsky atletický kouč Antonio Zarauz Sancho v štúdii o juhoamerických vytrvalcoch. Podľa neho v termíne maratónu v Los Angeles mal len 19 rokov a 300 dní a dodnes je najmladším olympijským šampiónom tejto disciplíny.
Eo ipso, v Košiciach vyhral 18 dní po devätnástinách. Stirling po návrate domov začal s národným olympijským výborom vyvíjať aktivity k udeleniu vekovej výnimky, čo konštatujú aj niektoré zdroje z tých, ktoré uvádzajú, že sa Zabala narodil v roku 1911, hoci v tom prípade by na to nebol dôvod. Ako to dopadlo, sa už však nezmieňujú.
Podľa Sancha Argentínčania jednoducho Zabalovi vystavili nový „identity document“ s dátumom narodenia 21. septembra 1911.
Vyhrám alebo zomriem
Dnes by z toho vznikol škandál, ale vtedy svetovú atletickú federáciu prednostne vzrušoval Nurmi. Fenomenálneho Fína hotujúceho sa na maratón pár dní pred olympiádou odrovnala diskvalifikáciou za údajný
profesionalizmus.
Okrem toho Zabala bol sirota a behať začal v polepšovni, kde rodný list je posledné, čo overujú. Stirling, športový inštruktor ústavu, odhalil jeho talent, keď Juanov spor s iným chovancom nariadil vyriešiť bežeckým súbojom. Jednou polvetou ho pochválil, druhou zaviazal: Ak nebudeš trénovať, tak ťa nabudúce predbehne. Prípravou typu slávnych škandinávskych vytrvalcov to napokon dotiahli spolu až k triumfu na olympiáde.
„Na minulej v Amsterdame ušla čílskemu maratóncovi Manuelovi Plazovi zlatá medaila o 26 sekúnd, mne sa to na budúcej v Los Angeles nestane. Buď vyhrám alebo zomriem,“ vyhlásil Zabala.
Aj vyhral. V skvelom čase 2:31:36. Do cieľa však dobehol taký vyšťavený, že ho museli podopierať a napokon odniesť do ošetrovne.
Písal sa siedmy august roku 1932 a v ten deň 130 kilometrov od etiópskej Addis Abeby prišiel na svet Abebe Bikila. Prvý maratónec, ktorý vyhral na dvoch olympiádach po sebe (1960 a 1964).
Históriu stopla vojna
Zabalovi double v Berlíne 1936 nevyšlo. Ešte na 25. kilometri bol na čele s 92-sekundovým náskokom, ale potom už nohy pocítili únavu z behu na 10 000 m, v ktorom sedem dní predtým skončil šiesty, a na 32. kilometri so slzami v očiach zastal.
Zabala bežal päť maratónov, no dobehol len dva - prvý vôbec a prvý olympijský. Jeho štart dvihol košický rozpočet ročníka 1931, ale na atraktívneho hosťa ochotne prispeli aj drobní miestni obchodníci a dosť vyniesla aj uličná zbierka.
O dva-tri roky už bolo v uliciach v dôsledku ekonomickej krízy viac biedy a menej štedrosti, takže podujatie sa skončilo schodkom. Organizátori napriek tomu držali usporiadateľskú latku vysoko a zaujímavých prihlášok z cudziny prichádzalo čoraz viac. Viaceré však z finančných dôvodov museli každoročne odriecť.
No a v tridsiatom ôsmom – to už, pravda, z vojnových dôvodov – museli týždeň pred štartom odriecť celý ročník. Šiesti bežci neverili, že 28. október môže byť bez maratónu a napriek doručeným telegramom došli do Košíc.
PROFIL: Desiré Leriche (1903 – 1944)
Košičania túžili mať na listine víťazov aj Francúza, nuž v tridsiatom siedmom poslali do Paríža cestovné lístky na meno Désiré Leriche. Zásielka však meškala a dvojnásobný francúzsky šampión (1934, 1937), ak chcel docestovať načas, musel poprosiť známych, aby sa mu na cestovné poskladali, a lístky si kúpil sám.
Posledný predvojnový ročník obdarili nebesá pekným počasím a Leriche, povolaním záhradník, bežal Zabalovým štýlom štart – cieľ, aj keď nie jeho tempom. Predošlého víťaza Györgya Balabana, Juhoslovana s rakúskym pasom, nechal za sebou o vyše sedem minút.
V cieli si za každý autogram vypýtal pár drobných. Všetci si mysleli, že sa mu skladajú, aby krajanom vrátil, čo mu požičali na cestu. Večer organizátorov milo prekvapil. Všetko, čo vyzbieral, im do haliera odovzdal s odkazom: Dajte to chudobným. „Vy nie ste cudzinec, ale náš brat,“ povedal mu jeden zo Slovákov.
Odcitoval ho v rozhovore pre francúzsky denník L’Auto (predchodca L’Équipu), v ktorom tvrdil, že v Košiciach bol „kráľovsky prijatý a ustavične v obkolesení davu ľudí“. Leriche sa nedožil konca vojny – skončil v koncentračnom tábore. A na ďalšieho francúzskeho víťaza košický maratón čaká dodnes.
Košické míľniky
1931: Fenomenálna maratónska premiéra 19-ročného Argentínčana Juana Carlosa Zabalu: neskorší olympijský víťaz zabehol traťový rekord 2:33:19 h (svetový výkon roku), ktorý zlepšil až Švéd Gösta Leandersson v roku 1950.
1932: Na počet účastníkov (47) najbohatší predvojnový ročník mal na programe aj súťaž družstiev (vyhral SV Osram Berlín) a košické štúdio Československého rozhlasu o jeho priebehu premiérovo informovalo v priamych vstupoch.
1933: Maďar József Galambos oslávil desiaty ročník štvrtým primátom – v počte víťazstiev ho dodnes nikto
netromfol.
1934: Prvý štart bežcov zo Škandinávie (Fín Kuokka skončil tretí), ale nečakané víťazstvo Pražana Josefa Šulca.
1935: Na štvrtý pokus sa víťazstva dočkal trojnásobný lotyšský olympionik Artūrs Motmillers – podľa starších publikácií o MMM mal zahynúť v koncentračnom tábore, v skutočnosti však zomrel až 18. 8. 1980 ako takmer 80-ročný.
1937: Posledný predvojnový ročník odbehol aj takmer 70-ročný Nemec Hugo Gottschling narodený 28. novembra 1867.
Prvú časť seriálu o histórii maratónu v Košiciach, ktorý tento rok čaká už 90. ročník, nájdete tu:
http://erun.hnonline.sk/clanky/aktuality-zaujimavosti/2013/06/05/gyere-karcsi-povzbudzovali-prveho-kosickeho-vitaza