Tento rok je jubilejný hneď pre dva z veľkej trojky slovenských maratónov. Okrem Košíc (90. ročník) sa chystá veľká sláva aj v Rajci. Tradičné preteky s atmosférou, z ktorej idú zimomriavky, sa 10. augusta pobežia už tridsiaty raz.
Pri zrode výnimočného podujatia pritom žiadne vzletné maratónske plány neboli. Iba nevinná stávka bratov Uhlárikovcov.
Všetci traja neznášali domáce práce, tak sa rozhodli usporiadať medzi sebou preteky. Bežali z Rajca do Čičmian a späť, čo je približne 38 kilometrov. Víťaz mal byť na celý rok oslobodený od nenávidených
domácich povinností. Písal sa rok 1982.
„Umývanie riadov je najhoršia robota na svete, nikomu z nás sa to nechcelo robiť,“ hovorí Pavol Uhlárik, dnes hlavný organizátor Rajeckého maratónu. „Vyhral starší brat, ja som bol druhý asi o dve minúty a mladší brat dobehol asi po polhodine,“ približuje výsledky súboja.
Prvý víťaz dostal koberec
O rok nalákali aj kamarátov. „Bolo nás asi desať. Nemali sme žiadnu špeciálnu stravu ani tréningy, bežali sme v obyčajných teniskách. Jeden kamarát šiel v kopačkách, z ktorých zrezal štuple. Ďalší nedokončil, lebo sa na trati prejedol hrušiek, iný zase vypil priveľa piva. O behaní sme nevedeli nič,“ opisuje Uhlárik.
Veci sa však hýbali dopredu. Bratia získali podporu starostu Rajca a v roku 1984 zorganizovali prvý oficiálny ročník maratónu. „Bežalo 30 ľudí, víťaz získal koberec, druhý v poradí valašku a tretí mažiar,“ vraví Uhlárik. „Štartovné bolo desať korún, v cieli dostali bežci párky. Celé nás to vyšlo na 5-tisíc korún. Dnes to znie ako vtip. Tento rok je rozpočet pretekov 25-tisíc eur a asi prekonáme tisícku štartujúcich,“ dodáva.
Organizátori chodili zbierať skúsenosti najmä do Košíc, k hlavnej disciplíne neskôr pribudol polmaratón a súťaž korčuliarov. Podujatie rástlo a získavalo si čoraz väčšiu obľubu.
„Robíme to so srdcom, s láskou, a to bežci cítia. Atmosféra v cieli je porovnateľná s Košicami, na posledných dvesto metroch je dve- až tritisíc ľudí. V čase pretekov je u nás jarmok, pre Rajec sú to akoby druhé Vianoce, stretnú sa rodiny, kamaráti, a tá srdečnosť sa prenáša aj na maratón,“ vyratúva Uhlárik.
Traja veteráni
Traja bežci dosiaľ absolvovali všetkých 29 ročníkov Rajeckého maratónu. Jedným z nich je Marián Michalík. „Rajec je moja srdcovka, som tam už ako inventár,“ smeje sa 61-ročný chlapík.
Na svoj prvý maratón v Rajci si dobre pamätá. „Bolo to také nováčikovské a nikto nepredpokladal, že podujatie bude mať takú dlhú trvácnosť. Vtedy som bol ešte celkom slušný bežec, skončil som tuším piaty. Na trati nebolo toľko áut, bolo to panenskejšie ako teraz,“ opisuje.
Na konte má 115 maratónov. „Kedysi som behával aj šesť či osem maratónov za rok, ale teraz už len Rajec. Sústreďujem sa na to, aby som ho zvládol,“ naznačí. Rád by totiž sériu štartov ešte natiahol.
„Pred desiatimi rokmi som si dva mesiace pred maratónom natrhol pri futbale šľachu. Myslel som, že nebudem môcť bežať, ale nakoniec som to nejako odklusal,“ vraví.
Zdravotné problémy trápili aj ďalších dvoch bežcov, ktorí majú kompletnú zbierku štartov na Rajeckom
maratóne – Františka Kupča a Mariána Haluzu. „Všetci traja sa zubami-nechtami držíme a trošku medzi sebou aj súperíme, kto dlhšie vydrží,“ vraví s úsmevom.
„Už je to ťažšie, človek je starší a nevedno, dokedy vydrží zdravie. Ak však bude slúžiť, ešte pár rokov pobežím,“ verí Michalík, ktorý je zároveň šéfom slovenských ultrabežcov aj bežeckej ligy v Žiline.
Milionárka
Rajecký maratón má aj svojich milionárov. Je ich desať. Sú to bežci, ktorí majú aspoň 24 štartov na podujatí. Presne toľko ich má aj Eva Seidlová, jediná žena v elitnom klube. Jeho členovia môžu v Rajci doživotne štartovať zadarmo.
„Áno, som milionárka,“ s úsmevom vraví čiperná 65-ročná bežkyňa.
„Voľakedy dávno, bol to môj tretí či štvrtý maratón v Rajci a asi som vtedy vyhrala, so mnou robil moderátor rozhovor. Vravela som mu – uvidíte, tento maratón raz bude po Košiciach druhý najpopulárnejší na Slovensku. Tak sa aj stalo. Teraz nerátam Bratislavu, kde vtedy ešte maratón nebol,“ spomína Seidlová.
„Ľudia v Rajci od začiatku žili pretekmi, v meste býva v ten deň jarmok a v cieli je taký hustý špalier ľudí ako v Košiciach. Neskutočná atmosféra,“ prirovnáva.
„Vidno, že preteky robia bežci a nie sú umelo vytvorené skupinkou organizátorov – úradníkov. Pre pohodlie účastníkov sa robilo všetko. A to spolu so srdečnosťou a rodinnou atmosférou ostalo dodnes,“ vraví
Pretekom vyčíta jedinú vec: „Beží sa za plnej premávky a cesta je dosť úzka, to je trochu problém. Inak sa na Rajec nedá povedať nič negatívne, má punc veľkého maratónu,“ hovorí bežkyňa, ktorá má na konte vyše 250 maratónov.
Veď nemáme výsledky!
Kým sa z Rajeckého maratónu stal uznávaný podnik, prichystal organizátorom nejednu stresujúcu situáciu. Napríklad zatúlané štartové čísla.
„Mali prísť tri dni pred pretekmi, lenže ostali niekde na colnici. Tak sme čísla písali bežcom na ruky a nohy, ako to robia triatlonisti. V cieli sme potom skákali po ľuďoch a odpisovali čísla,“ opisuje Uhlárik.
„Na inom ročníku sme zasa výsledky písali na plachtu v cieli, vtedy ešte neboli počítače,“ pridáva ďalšiu historku. „Po pretekoch sme šli na zábavu, a keď sme sa ráno vracali, zistili sme, že plachta zmizla. Veď nemáme výsledky! Ktosi ju roztrhal a zahodil, tak sme ju zbierali po košoch a hodinu skladali ako puzzle,“ vraví s úsmevom.
Mimochodom, tomu umývaniu riadu, pre ktoré bratia Uhlárikovci pred rokmi vybehli z Rajca do Čičmian, sa aj tak nevyhli. „Domáce práce sme museli robiť naďalej, ale to nie je podstatné. Maratón nám už ostal,“ vraví Pavol Uhlárik.