Jeden tím. Dvanásť bežcov. 345 kilometrov. Dva dni a jedna noc. Štart v Jasnej v Nízkych Tatrách, cieľ na dunajskom nábreží v Bratislave. Na Slovensko prichádza nové extrémne dobrodružstvo.
Pred piatimi rokmi štartoval Štefan Šogor v štafetových pretekoch Hood to Coast v americkom štáte Oregon. Vyslala ho na ne nadnárodná spoločnosť, v ktorej vtedy pracoval. V tíme sa stretol s jedenástimi ľuďmi, ktorých nikdy predtým nevidel.
„Bol to úžasný zážitok,“ nadchýna sa. Roky o ňom rozprával známym, až sa rozhodol zorganizovať na Slovensku podobné preteky – Od Tatier k Dunaju.
Vlani usporiadal nultý ročník. Pre pozvané tímy. Oslovil známych, či nezložia štafety. Horko-ťažko sa mu podarilo dať dokopy jeden tím, ale výsledok ho presvedčil, že preteky fungujú aj v našich končinách.
„Bude to ako v Amerike? Exploduje z toho ľuďom hlava ako tam? Cieľom skúšobného ročníka bolo nájsť odpovede na tie otázky,“ naznačí Šogor. „Dopadlo to vynikajúco. Dali sme dokopy dvanásť cudzích ľudí a v cieli povedali, že to bol zážitok, na ktorý nikdy nezabudnú. Ľudia, ktorí sa predtým nepoznali, vraveli – sme kamaráti. Spätná väzba bola úžasná a podporila ma v tom, aby som pokračoval,“ dopĺňa.
Taktika a improvizácia
Filozofia pretekov je založená na tíme a jeho spolupráci. Štandardne je v štafete dvanásť bežcov, ale môže ich byť aj menej (minimálne deväť, v kategórii ultra len šesť). Trať je rozdelená na 36 úsekov, každý s dĺžkou okolo 10 kilometrov (ak má tím 12 členov, každého čakajú tri úseky).
Tímy dostanú od organizátorov iba manuál s radami, pokynmi a popisom trate. Všetko ostatné je v ich réžii. Autá na presun tých, ktorí práve nebežia. Strava, nápoje, navigácia či čelovky, keďže sa beží aj v noci.
Treba vymyslieť celú logistiku – kto, kde a kedy pobeží ktorý úsek a ako sa naň dostane. Poradie, v ktorom budú členovia tímu bežať, sa určí ešte pred štartom. Každý si musí detailne naštudovať svoje úseky. No nielen tie. Ak totiž niekto počas pretekov vypadne napríklad pre zranenie, na jeho úsek musí vybehnúť najbližší člen tímu v poradí. Tým pádom sa celý cyklus posúva aj pre všetkých ostatných.
Každý úsek má inú dĺžku a náročnosť, čo tím musí zohľadniť pri určovaní stratégie. Skrátka, nie sú to preteky len o športovom výkone, ale vo veľkej miere aj o plánovaní, taktike, improvizácii a súhre celého tímu.
Dva mesiace nad mapami
Podľa organizátorov vedie 95 percent trate po cestách druhej a tretej triedy, okrem toho sú v pláne dva krosové úseky a niekoľko poľných spojovacích ciest.
„Možno sa to zdá ľahké, ale rozbehnite sa z Tatier do Bratislavy. Kade pôjdete? Po diaľnici? Po inej ceste? Budete sa vracať, keď cesta nebude mať pokračovanie? Nad mapami sme presedeli veľa hodín, potom sme každý meter museli prejsť a vyskúšať, či sa tadiaľ dá bezpečne bežať,“ približuje Šogor. „Trať je úžasná, ľuďom sa bude páčiť a mnohí sa ocitnú na miestach, kde nikdy neboli,“ dodáva.
Napríklad jeden krosový úsek sa končí v zastrčenej partizánskej dedinke Baláže. „Okrem iného tam nie je mobilný signál. Účastníci sa s tým budú musieť vyrovnať,“ naznačí.
Organizátori našli viacero krásnych úsekov končiacich sa v bode, z ktorého sa nedalo pokračovať. Tak sa museli vrátiť a hľadať inú cestu. „Takých prípadov bolo veľa. Hľadaním jedného úseku na južnom Slovensku som strávil viac ako týždeň. Vlani sme nad mapami a v teréne strávili viac ako dva mesiace, teraz sme šesť
týždňov nanovo dolaďovali odovzdávky a pár úsekov,“ opisuje.
Aj keď organizujete mestské preteky na 10 km, potrebujete kopu pečiatok a povolení. Lenže, čo ak trať meria 345 kilometrov? „Už tri mesiace jeden človek nerobí nič iné, len vybavuje povolenia. Komunikuje s viac ako stovkou inštitúcií,“ približuje šéf pretekov.
Tridsať hodín bez spánku
Špecifickosť pretekov sa odráža aj vo výške štartovného. Zvýhodnené stojí 350 eur pre tím, v poslednej fáze prihlasovania už treba z vrecka vytiahnuť 650 eur. K tomu treba prirátať nocľah pred štartom, dopravu počas dvoch dní, stravu. Aj keď sa náklady vydelia počtom členov tímu, lacný špás to nie je.
Šogor vysvetľuje, že na príprave pretekov rok pracujú traja ľudia. Nemalú položku tvoria rôzne povolenia, dopravné projekty, značenie trate. „Len na úsek okolo letiska Sliač potrebujeme asi dvesto značiek. Najviac z rozpočtu však ukrajujú ľudia. Na trati ich potrebujeme minimálne 110,“ vysvetľuje. Tvrdí, že napriek výške štartovného a šesťdesiatim prihláseným tímom ráta so stratou.
Preteky Od Tatier k Dunaju prinášajú koncept, ktorý je na Slovensku novinkou. A sľubujú výnimočný zážitok. „Bežíte na miestach a v režime, ktorý obvykle nezažijete. Tridsať hodín takmer bez spánku. Na konci ste akoby v delíriu. A je jedno, aké tempo zvládate. Ste napumpovaní adrenalínom, ale telo už nevládze,“ približuje Šogor. „Sú to extrémne preteky, ale zvládne ich každý, kto odbehne desať kilometrov. Na konci sú všetci rozbití na šrot a v tom sú si rovní.“