Ja a beh. O vzťahu k behaniu hovorí novinár Tom Nicholson.
Čomu ma učí beh
Napríklad úprimnosti. Rob čo chceš, ale faktom je, že buď si dnes behal, alebo nie. Nedá sa skoro behať. Šiel si toľko kilometrov a minút, a nemôžeš sa tváriť inak. Behanie hovorí veľmi jasne o tvojej disciplíne, vôli, schopnostiach, kondícii. Ľudia sa často klamú, majú o sebe inú predstavu, než je skutočnosť. Beh je veľmi dobré zrkadlo.
Začiatky
V Kanade som chodil na strednú školu, ktorá mala nezvyčajný program - každý študent musel za týždeň odbehnúť aspoň jednu míľu, a to čo najrýchlejšie. Nenávidel som to. Keď som bol tretiak, zapísal som sa na atletiku. Náš bežecký tréner bol bývalý päťbojár a veľa ma naučil. Kúpil som si odpružené topánky, čo bola vtedy novinka a prvý raz som si uvedomil, že mám beh naozaj rád.
Osudová prednáška
Keď som mal pätnásť, bol som u nás v škole na prednáške chlapíka, ktorý rečnil o behu na dlhé trate. Jeho
špecialitou boli 24-hodinovky. Hovoril napríklad o pesničke Take it to the limit od kapely Eagles, zvykol ju počúvať po osemnástich hodinách behu, keď si nebol istý, či má dosť síl preteky dokončiť. Mal som zimomriavky. Nepamätám si, ako sa volal, ani ako vyzeral, zato si dobre pamätám jeho rozprávanie. Pochyboval som, že môžem behať 24 hodín, ale nepochyboval som o tom, že si môžem kúpiť trenky a začať behať. A to som aj urobil.
Prvý maratón
Montreal, rok 1993. Bežal som s bratom, nikdy na to nezabudnem. Je to podobné ako s prvým sexom – je jedno, či bol dobrý alebo zlý, skrátka si ho zapamätáte. Nikdy som si nemyslel, že dokážem odbehnúť maratón. Keď sme sa vlakom vracali do Toronta, otvorili sme si fľašu vína a pozerali sa na svet, akoby sme boli vyššie bytosti.
Osobný rekord
Praha a čas 3:03. Dlho som sa snažil zabehnúť maratón pod tri hodiny, ale vždy mi v posledných ôsmich kilometroch chýbala odvaha, ktorú potrebuješ, aby si zniesol bolesť a bežal napriek nej. Hoci, raz to mohlo vyjsť, v roku 2003. Práve sme sa sťahovali do Toronta a maratón v novom meste som považoval za fajn spôsob, ako začať nový život. Predtým som za mesiac odbehal 600 kilometrov, ale asi som to prepálil a stratil som túžbu behať. Tak som štartoval iba v polmaratóne, dal som ho za 1:25. Po opici, nepripravený, nevyspatý, cestou na štart sme stratili otca – a taký čas. Hneval som sa na seba, lebo ak by som bežal maratón, s prehľadom som ho mohol dať pod tri hodiny.
Behanie v Kanade
Na brehoch Ontárijského jazera som behal aj pri mínus 25 stupňoch. Často tam fúka, a keď bežíš proti vetru, je to ostré, máš omrzliny. V Kanade sa však na maratón nepripravíš bez tréningu v zime a behať dve hodiny v hale je hrozná nuda. Investoval som do dobrého oblečenia, na tvári som mal lyžiarske okuliare, k tomu dobrá hudba. Musíš rátať s tým, že ak ideš hodinu tam, musíš ísť ďalšiu hodinu nazad, lebo inak sa naspäť nedostaneš. No potom sa cítiš ako frajer, ktorý si dopredu zaplatil za to, čo bude páchať. Iba modliť sa, behať a byť dobrý by bolo nudné. Žil som vyrovnane, na obe strany naplno. Od pätnástich som fajčil, hoci nie veľa. Prestal som pred desiatimi rokmi, keď som mal dvakrát po sebe silný zápal pľúc.
Najkrajší pocit z behu
Raz v lete som bežal z Lamača cez Kačín až do Svätého Jura. Bolo okolo deviatej večer, tmavomodrá obloha tesne pred zotmením. Počúval som Led Zeppelin, bežal a bežal. Ľahučko, mal som pocit, že letím.
Najväčšie trápenie
S manželkou sme bežali okolo Slovenska. Mali sme aj bicykel s veľkými vakmi po bokoch – jeden šiel na ňom, druhý bežal, a potom sme sa vystriedali. Vo Veľkej Fatre sme zablúdili, začalo husto pršať, mapa sa mi rozmočila a rozpadla v rukách. Narazili sme na stádo oviec, žiadny pastier a štyri veľké čuvače. Pár dní predtým som čítal, ako taký pes na východnom Slovensku roztrhal človeka. Tak sme šli inou cestou, prenášali sme bicykel po skalách, boli sme vyčerpaní, uzimení. Potom som našiel chodníček, ktorý viedol do hustého lesa, za ním bola lúka plná pŕhľavy vysokej nad hlavu. Boli sme stratení. Nakoniec sme našli dedinu, Liptovské niečo, šli do krčmy a dali si borovičku. Teraz je to zábavná historka, ale vtedy to bolo zlé.
Bežecké méty
Už to nie sú maratóny. Bežal som napríklad z Banskej Bystrice do Ružomberka cez Veľkú Fatru s kamarátom Rasťom Križanom. Trvalo nám to osem hodín, bol to skvelý zážitok a pre mňa zmysel behania - dlhšie trasy v prírode na miestach, kam sa bežne nedostaneš.
Rituál
Pivo po behu. Keď sme s Rasťom behávali veľa spolu, mali sme pravidlo, že počet pív závisí od odbehnutej vzdialenosti. Za desať kilometrov boli tuším dve.
Čas
Keď neviete, kde máte hlavu, obhajovať tú hodinu denne na beh je veľmi ťažké. Snažím sa o pravidelnosť, neverím vo voľné dni. Vždy môžeš niečo spraviť. Aj keď sú to len dva či tri kilometre, choď.
Ako si zamilovať beh
Prvé mesiace sú dosť nepríjemné a musíš si to vybojovať. Ak však vydržíš, benefity budú veľké. Bez behu si život nebudeš vedieť predstaviť. Nemyslím závislosť ako od alkoholu či cigariet. Len objavíš niečo, čo ti veľa dáva, a nerád by si o to prišiel.
Sny o behaní
Mávam ich hlavne vtedy, keď z nejakého dôvodu behám menej alebo vôbec. Sníva sa mi o trase v lese. Zdá sa mi, že je vo Vysokých Tatrách. Možno ani nie je skutočná, ale mám silný pocit, že som tam už raz bol. Idem stále hore do čoraz hlbšieho lesa, mám v sebe úplný pokoj. Je nesmierne príjemné byť tam. Keby som vedel, kde to je, hneď by som tam išiel.
Čo pre mňa znamená beh
Oveľa viac než len šport. Mám sklony k depresiám a beh ma naučil s nimi bojovať. Život je často o tom, že len treba dať jednu nohu pred druhú. Každý krok však musíš urobiť sám. Hlavné je byť vonku, v lese, môžeš nechať mozog plávať. Ani si neuvedomuješ, že beháš. To sú najlepšie chvíle. Beh mi dáva sebavedomie, pokoj v duši, pocit prepojenia s vecami, ktoré sú dôležitejšie ako každodenné naháňanie sa.