Siedmeho augusta 1932 bola nedeľa. Pamätný deň maratónu - v Los Angeles si Argentínčan Juan Carlos Zabala dobehol po olympijské zlato a v Etiópii sa narodil Abebe Bikila, ktorý v Ríme 1960 a v Tokiu 1964 vyhral dokonca dva olympijské maratóny. V Košiciach bežali štyria šampióni OH, ale len títo dvaja aj zvíťazili.
Seriál RUN-u o histórii maratónu v Košiciach, ktorý tento rok čaká 90. ročník
Maratón zapustil v Košiciach také korene, že prežil všetky československé republiky i maďarskú monarchiu bez kráľa. Okrem dvoch rokov sa bežal aj za druhej svetovej vojny, keď mesto po Viedenskej arbitráži trónilo na mape Magyar Királyságu.
Týždeň pred 15. ročníkom pretekov (21. októbra 1938), keď bolo jasné, že Košice pripadnú Maďarsku,
zakladateľ maratónu Béla Braun podujatie plánované tradične na dvadsiateho ôsmeho, Deň republiky, odvolal.
Už o tri týždne mesto opustila posledná kolóna Československej armády a pyšne doň na bielom koni vkráčal regent Miklós Horthy. A za ním hordy honvédov.
Z košického sa stal kassai
O rok sa však pomery utriasli a maratón sa bežal znova. Pravda, ako Kassai Maraton s podtitulom „národný“ a – bez cudzincov.
Ibaže Maďarskému atletickému zväzu nevoňalo, že jeho šampionát organizuje felvidék, a v roku 1940 ho usporiadal v Budapešti.
Košice však ostali bez maratónu len rok. Kým sa v nich neudomácnil hlavný mestský lekár Mihály Hernádi, ktorého sem koncom tridsiatych rokov prevelili z Debrecínu.
Hernádi sa do roku 1936 volal Herzsenyák. Pod týmto priezviskom ako študent medicíny na szegedskej univerzite, maďarský šampión na 10 km a maratónsky vicešampión štartoval aj na košickom maratóne – dokonca trikrát (1925 – 1927). Najlepšie skončil štvrtý v roku 1926.
Činorodý chlapík - ako lekár mal renomé špecialistu na bakteriológiu a virológiu, stíhal však aj funkcionárčiť v športe, bol podpredsedom Maďarského atletického zväzu.
Peštské telovýchovné ústredie mu pridalo aj post košického športového komisára. Cezeň získal hlavné slovo v Košickom atletickom klube, ktorý maratón organizoval. A zrazu nič nebránilo, aby jeho tradícia pokračovala.
Hernádi maratónu šéfoval až do roku 1944. Mal charakter, podľa maďarských zdrojov v decembri 1944 presunom do nemocnice zachránil 108 košických Židov z geta, ktoré v Jakabovej tehelni a okolí zriadilo gestapo a veliteľ polície László Csatáry, po vojne v neprítomnosti odsúdený na smrť a vlani odhalený v Budapešti. Na rozdiel od stále žijúceho 98-ročného zločinca Hernádi zomrel už dva roky po šesťdesiatke (12. júna 1967).
Nové meno, stará láska
Aj Braun mal židovský pôvod. Športový historik Miroslav Hazucha, autor knihy Najstarší v Európe, odhalil veľa zo života zakladateľa košického maratónu, ale nenašiel dokázateľné vysvetlenie, ako sa mu na rozdiel od jeho sestry Margaréty podarilo vyhnúť deportácii do koncentračného tábora.
Podľa jedného svedectva ho v najkrízovejšom období ochránila košická polícia tým, že ho strčila do basy,
podľa druhého sa na radu policajného veliteľa skrýval na maďarskom vidieku.
Na svedectvo o tom, že by mu pomohol Hernádi, nenatrafil, no keďže ten nebol len mestským lekárom, ale aj lekárom dôstojníkov a policajtov, nemožno to vylúčiť. „Isté je, že Braun mal šťastie na prajných ľudí vo svojom najbližšom okolí,“ konštatuje Hazucha.
Dejiny zavše vyplavia pôvabné zhody: druhý, maďarský šéf košického maratónu si zmenil priezvisko pred vojnou a jeho slovenský predchodca hneď po nej. Košice oslobodili v januári 1945 a už koncom apríla bol z Bélu Brauna úradne Vojtech Bukovský. Vzápätí začal chystať prvý povojnový ročník.
Bukovský do histórie vojnové ročníky nezarátal. „Tým, že Košice okupovalo horthyovské Maďarsko, bola prerušená reťaz jedného z najvýznamnejších športových podujatí v Európe. Preto sa v rokoch 1938 až 1944 slovenský maratón neusporiadal,“ skonštatoval v knihe k 35 rokom MMM.
Existenciu vojnovej éry oficiálne uznala až súčasná garnitúra organizátorov. V dobrej snahe však urobila neodpustiteľný lapsus - v roku 2003 sa bežal 73. ročník a o rok nato vyhlásila 81. ročník. Zarátala aj dva ročníky, ktoré sa evidentne neuskutočnili (1938 a 1940). Ktovie či sa niekedy v číslovaní nastolí pravda.
Škandinávska éra
Košický maratónsky strom cez vojnu neodumrel. Stačilo poliať a začal hádzať puky.
Hneď po vojne boli najžiadostivejší po maratóne tí, ktorých sa vojna takmer nedotkla. Keď sa Švédom na jeseň 1945 nepodarilo vycestovať do Košíc, v ten istý deň v Göteborgu zorganizovali beh, ktorý nazvali Maratón československej slobody.
O rok sa v Košiciach začala písať škandinávska éra - snehovou kašou sa do cieľa ako prvý prebrodil Fín Mikko Hietanen, ktorý dva mesiace predtým triumfoval na európskom šampionáte v Osle.
Druhý dobehol Švéd Gösta Leandersson, ktorý si všetko vynahradil primátmi v dvoch ďalších párnych rokoch (1948 a 1950) – medzitým si po jeden odskočil do Bostonu. Navyše zlepšil 19-ročný Zabalov traťový rekord.
„Nech nám Boston prepáči, ale najväčšie maratónske súboje sveta sa odohrávajú v Košiciach,“ napísal Göteborg Posten.
Ďalšie double dosiahol svetlovlasý Fín Erkki Puolakka (1952 a 1954), ktorému v premiére ako prvému
namerali čas pod dve a pol hodiny. Na náhradnej trati z Prešova do Košíc, lebo hradskú do Sene práve rekonštruovali.
Sovieti sa nechali prosiť
Sovietsky zväz, hoci Československo patrilo do jeho bloku, poslal reprezentáciu do Košíc prvý raz až v roku 1957. Po doprosovaní a intervenciách. Príčinou nebola len ruská byrokracia, ale aj rešpekt z renomé podujatia.
Šéfov atletiky ZSSR o kvalite vlastných maratóncov presvedčili až ME 1954 v Berne - získali striebro a bronz, ktorý mal byť zlatom. Švajčiari totiž vyprodukovali blamáž. Keď na štadión s náskokom 70 metrov vbehol Ivan Filin, len vytyčovali trať, a ten zmätený namiesto doprava zamieril doľava. Kým ho na to upozornili, predbehol ho Fín Karvonen aj krajan Grišajev.
Filin bol vo skvelej forme, vyhral aj v Košiciach, Sergej Popov dobehol tretí. O dva roky si poradie vymenili. Popov ako európsky šampión 1958 vyhral vo svetovom výkone roka 2:17:45,2.
Peniaze odmietol, volant nie
Maratón je sám osebe legenda, ale špičkovou legendou legendy je od 10. septembra 1960 neodškriepiteľne Abebe Bikila. Tlmený dupot víťazných bosých nôh dovtedy úplne neznámeho bodyguarda etiópskeho cisára po dlažbe rímskej Via Appia štvrť storočia po tom, čo Mussoliniho armáda dobyla Habeš, je absolútny skvost olympijského audioarchívu.
Prvý šampión čiernej pleti, ktorému po rekordnom čase 2:15:16,2 namerali pulz 88, rok po rímskej olympiáde strávil 21 dní v Československu. Z nich desať v Košiciach. Aj so švédskym trénerom fínskeho pôvodu Onnim Niskanenom, ktorý v ňom ako športový inštruktor cisárskej gardy odhalil a rozvinul vytrvalostný talent.
„Každé ráno som ich vozil na bielej Pobede z hotela na tréning,“ spomína už 90-ročný František Kapcár, ktorý prvý raz pomáhal ako rozhodca na košickom maratóne ešte v roku 1942.
„Bikila toho veľa nenahovoril, a keď, tak amharsky, ale Niskanen to pretlmočil. Odpoveď na moju otázku, či si nechce zašoférovať, tlmočiť nemusel – čítal som mu ju z očí. Odvtedy z tréningu vozil on mňa,“ opisuje.
Bikila stihol zájsť aj do ateliéru Arpáda Račku, aby akademický sochár dotvoril jeho bustu nahodenú podľa fotografií. „Poskytol aj rozhovor rozhlasovému reportérovi Vladimírovi Martinčekovi, ktorý mu ponúkal honorár
250 korún, ale ten striktne odmietol, lebo olympizmu vtedy šéfoval rigorózny zástanca čistého amaterizmu Američan Brundage,“ dodáva Kapcár. „Martinček peniaze strčil mne: Kúp mu niečo. Tak som kúpil dvoje botasiek a vnútil mu ich.“
Japonská obuv na mieru
Bikila očaril Košičanov. Nikdy predtým ani potom ich toľko nevyšlo do ulíc. Nabitý bol aj takmer 30-tisícový štadión Lokomotívy.
Sklamal ich len tým, že nebežal bosý. S Kapcárovými botaskami to však nemalo nič spoločné.
Košický maratón bol Bikilov štvrtý v cudzine. Po rímskom bežal v máji 1961 aténsky – ešte bosý. Júlový v japonskej Ósake však už bol obutý.
„Na olympiáde nebežal bosý kvôli senzácii, ale preto, lebo mu topánky vychyľovali palec do strany, čím nohy strácali silu odrazu. Teraz má špeciálne upravenú obuv,“ tvrdil v Košiciach jeho tréner.
Hneď po prílete do Ósaky mu ju ponúkol Kihačiro Onocuka, zakladateľ firmy Asics so slovami: „Vaše nohy behajú skvele, ako mačkine labky, v maratónkach však dosiahnete ešte lepšie výkony.“
Asi to nebolo iba obutím, ale fakt je, že tokijskú olympiádu 1964 vyhral Bikila o vyše tri minúty lepším časom (2:12:11,2) ako rímsku. Napriek tomu, že 35 dní predtým mu vyoperovali slepé črevo.
Košické míľniky
1939: Prvý z piatich vojnových ročníkov s účasťou maratóncov len z vtedajšieho Maďarského kráľovstva
vyhral József Kiss. Budapeštiansky vytrvalec zvíťazil aj v roku 1942 a trikrát skončil druhý. V Košiciach bežal 16-krát.
1940: Po roku 1938 druhý a posledný rok v 90-ročnej histórii bez košického maratónu.
1945: Povojnovú premiéru pod názvom Maratón slobody v konkurencii len českých a slovenských bežcov vyhral Antonín Špiroch zo Starej Boleslavi.
1947: Senzačný triumf v Nemecku žijúceho luxemburského baníka Charlesa Heirendta pred Britom Jackom Holdenom, neskorším majstrom Európy (1950).
1950: Po 19 rokoch padol traťový rekord Argentínčana Juana Carlosa Zabalu - zlepšil ho Švéd Gösta Leandersson časom 2:31:20,2.
1952: Podujatie prvý raz nieslo názov Medzinárodný maratón mieru. Ozdobil ho Fín Erkki Puolakka prvým výkonom pod 2:30 (2:29:10), ale na trati Prešov – Košice. Po opravení cesty do Sene ho o dva roky zlepšil na 2:27:21.
1955: Ďalší rekord: Švéd Evert Nybert zabehol 2:25:40. A o rok jeho krajan Thomas Nilsson 2:22:05,4.
1957: Premiéra sovietskych maratóncov a vďaka Ivanovi Filinovi ich prvé víťazstvo.
1959: V Košiciach sa bežal najrýchlejší maratón roka, úradujúci európsky šampión Sergej Popov (ZSSR) zabehol 2:17:45,2.
1961: Eufória ad absurdum - rok po rímskom olympijskom triumfe vyhral v Košiciach Etiópčan Abebe Bikila.
Príbehy najstaršieho európskeho maratónu - predchádzajúce časti seriálu o MMM nájdete tu:
http://erun.hnonline.sk/clanky/aktuality-zaujimavosti/2013/06/05/gyere-karcsi-povzbudzovali-prveho-kosickeho-vitaza
http://erun.hnonline.sk/clanky/zaujimavosti/2013/07/24/argentincan-z-polepsovne-triasol-sa-pri-piecke-ale-nik-mu-nestacil