Košický maratón mal v najslávnejšom období šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia hendikep hostiteľa z východného bloku, napriek tomu však väčšina zo súdobej svetovej špičky zažila tortúru trate do Sene a späť. Značka MMM patrila medzi hviezdne. Až kým maratón nezahltili peniaze a biznis neprevalcoval pohostinstvo a tradíciu.
Seriál RUN-u o histórii maratónu v Košiciach, ktorý tento rok čaká 90. ročník
Amerika mala svoj Boston, najstarší maratón s rokom zrodu 1897, dlhým behom však po vojne nijako zvlášť nefandila. Len čo Leonard Edelen na minnesotskej univerzite naznačil vytrvalostný talent, jeho kouč Fred Wilt, najskôr dvojnásobný olympionik a potom agent FBI, ho s tréningovými plánmi vyšikoval do Európy. Keď si nezvykol vo Fínsku, vybavil mu Veľkú Britániu. Pôvodne na pol roka. Napokon vydržal takmer päť.
„Buddy“ žil v garsónke bez radiátorov a telefónu v Chelmsforde a ráno čo ráno behával štyri a pol míle do Thundersley, kde učil v strednej škole. Dorazil vždy päť minút pred zvonením, v letku sa osprchoval a utekal za katedru.
Keď odučil hodiny, za ktoré mesačne dostával v prepočte 150 dolárov, rovnako sa vracal. „Na cestovnom
denne usporím dolár štyridsať,“ smial sa.
Podvečer si zabehol ešte päť - desať míľ, potom sa prvý a posledný raz za deň dosýta najedol, stejk zapil tromi pintami guinnessa, vyfajčil pár cigariet a pobral sa spať.
Kantorkova lesť
Edelen tvrdil, že prvý maratón v júni 1962 bežal len preto, aby uvidel anglickú kráľovnú – štartovalo sa totiž spod jej balkóna vo Windsore. V cieli v Chiswicku prisahal, že bol aj posledný, no o pár dní v riaditeľni King John School zmäkol.
„Želám si, aby ste bežali aj v mojom Cardiffe,“ povedal mu jeho šéf Albert Evans, pôvodom Walesan. Na dve minúty sa priblížil hranici 2:20 h a maratón sa mu hneď javil v inom svetle. O dva a pol mesiaca takmer vyhral v Košiciach...
Na štadión vbehol prvý, ale na chrbát mu dýchal Pavel Kantorek. „Keby len dýchal – aj som funel a vzdychal, aby Američan získal dojem, že už nemám síl. Potom som zrazu stíchol, Buddy sa obzrel a ja som mu z opačnej strany utiekol tak, že už nemal šancu zakontrovať,“ vykresľoval po rokoch lišiacku taktiku pražský lekár, ktorý sa stal maratóncom v dôsledku – tuberkulózy. Kým mu ju nediagnostikovali, behával stredné trate. Keď mu po pol roku vysadili dennú dávku 66 tabletiek, odporučili mu behať. Pomaly, prízvukovali mu. Tak sa dal na maratón.
Z Kantorka sa stala pozátopkovská stálica. Bežal na troch olympiádach (1956, 1960, 1964), na ME skončil piaty (1962) aj ôsmy (1966) a z ôsmich košických maratónov tri zavŕšil víťazstvom (1958, 1962 a 1964). Viac triumfov na MMM má len Maďar József Galambos, štvornásobný víťaz z rokov 1927 – 1933.
E-de-len! E-de-len!
„Buddy“ bol šťastný aj z druhého miesta. Bacuľatej košickej blondínke, ktorá ho mala na starosti, sľúbil, že sa vráti a vyhrá. Dodržal slovo, ibaže dievčine organizátori MMM 1963 pridelili inú, sovietsku výpravu.
„V Košiciach majú blondínky pre tých, čo skončia druhí,“ žartoval narážajúc na to, že za ním dobehol Sergej Popov.
Americký seladón prišiel do Košíc pred polstoročím v inej pozícii než rok predtým. Ako hlavný favorit, veď v júni 1963 zabehol maratón z Windsoru do Chiswicku v historicky prvom čase pod 2:15 (2:14:28).
Cestou do Sene sa v silnom protivetre príliš nevystrkoval, mazácky to rozbalil až na spiatočnej ceste s podporou v chrbte. Za tridsiatym kilometrom striasol aj Popova a plný štadión ho vítal skandovaním E-de-len! E-de-len!
„Nikde inde diváci nevyvolávali moje meno, košická atmosféra mi bude znieť v ušiach navždy,“ cituje z jeho listu organizátorom Miroslav Hazucha v knihe Najstarší v Európe.
Američan zlepšil traťový rekord o vyše dve a pol minúty. Čas 2:15:09,6, vtedy najlepší na svete v maratóne s obrátkou, vydržal v košických análoch pätnásť rokov. Pritom koľko hviezd po ňom poľovalo!
Edelenov triumf bol posledný, ktorý zažil zakladateľ maratónu Vojtech Bukovský. Srdce mu vypovedalo službu 30. novembra 1963 cestou na školenie lyžiarskych rozhodcov na Plejsy. Vtedy už zabehanému tímu organizátorov šéfoval bývalý basketbalista Ján Margita, ktorého si vyhliadol a otestoval najprv ako hlásateľa.
Rekord zahnala hnačka
V Košiciach bežali siedmi z prvých ôsmich na tokijskej olympiáde 1964 a šiesti z prvých siedmich v Mexiku
1968. Aj ôsmi z desiatich držiteľov najlepšieho svetového výkonu éry 1956 – 1974.
Mená Sergej Popov, Abebe Bikila a Leonard Edelen figurujú na podstavci sochy maratónca v centre mesta. Ďalší odišli bez víťazného venca.
Angličan Basil Heatley, ktorý v roku 1964 zlepšil Edelenov svetový rekord (2:13:55) a na olympiáde dobehol hneď za Bikilom, sa rok predtým v Košiciach nedostal ani na piedestál – skončil štvrtý.
Podobne ďalší britský rodák Derek Clayton, ktorý sa v devätnástich presťahoval do Austrálie. Vysoký ramenatý fuzáň ako prvý na svete zabehol maratón pod 2:10 (vo Fukuoke 1967 mu namerali 2:09:36,4), ale v Košiciach v roku 1970 ako najhorúcejší favorit obsadil až piate miesto.
Dnes hrajú v maratóne prvé husle takmer výlučne Afričania, pred pol storočím sa v ňom však odohrávala bitka kontinentov. Všetky mali v hre vážne tromfy. Aj Oceánia. John Farrington prišiel do Košíc mesiac po mníchovskej olympiáde 1972.
„Mal som byť na nej kapitánom austrálskej výpravy, ale tri týždne pred odletom som si naštiepil priehlavkovú kostičku,“ spomínal. „Môj lekár ma presviedčal, aby som na olympiáde štartoval, no povedal som mu, že nemôžem riskovať blamáž a pobežím až v Košiciach.“
Fešák s hustou hrivou tmavých vlasov hneď na prvý raz vyhral. Zbožňoval beh, ale nie preteky. Za celú kariéru bežal len tucet maratónov. Z nich trikrát košický. Do cieľa však dobehol len v premiére. Pritom v roku 1973 až do 35. km lámal Edelenove rekordné medzičasy. Zrazu však zakýval na sanitku.
„Nepotreboval som ju, no bolo to široko-ďaleko jediné auto. Dostal som hnačku. A o rok znova. Hrozné,“ spomínal Farrington počas lanskej návštevy a mračil sa pritom, akoby stále cítil ten smrad. Vzápätí zmenil tému aj grimasu: „Vtedy tempo neudávali najatí zajaci, starali sme sa oň sami. Keď sme vybehli z Košíc, na tej dlhočiznej rovine som dovidel až do Fínska...“
Hillov košický omyl
Po Claytonovi sa stal svetovým rekordérom Angličan Ron Hill. Do Košíc, ktoré v roku 1974 oslavovali
polstoročnicu, prišiel ako zlatý a bronzový medailista ME, šiesty z mníchovskej olympiády a víťaz Bostonu aj Hier Commonwealthu.
Bežal tridsiaty maratón, ale tak naivne, ako keby to bol prvý. V daždi a v chlade sa nechal unášať severákom a v Seni obracal v superrekordnom medzičase pod 1:04! Spiatočná cesta mu však trvala o 25 minút dlhšie a v čase 2:28:30 skončil dvadsiaty ôsmy, najhoršie v dovtedajšej kariére.
„Spomínam si, že mi bola hrozná zima, lebo druhú polovicu sme bežali proti ľadovému vetru,“ lovil v pamäti pred ôsmimi rokmi, keď sa v Košiciach zastavil počas služobnej cesty a odbehol si polmaratón. Hill, ktorý má „veľký doktorát“ z textilnej chémie, nosil ako prvý sieťované tričko a dizajnérsky talent úspešne uplatnil aj v biznise športových odevov.
Posledný maratón s poradovým číslom 115 absolvoval na stom ročníku Bostonu v roku 1996. Behať však neprestal. „Od 20. decembra 1964 som každučký deň odbehol minimálne jednu míľu,“ tvrdí Hill, ktorý v septembri dovŕši 75 rokov. Na konci mája 2013 mu tachometer ukazoval 254 190 odbehnutých kilometrov, vyše šesťnásobok cesty okolo rovníka.
Cierpinski: Debut aj rozlúčka
Onen ľadový ročník 1974 vyhral Hillov brčkavý krajan Keith Angus, povolaním učiteľ - dejepisár. Tretí nečakane dobehol Waldemar Cierpinski. Bola to maratónska premiéra nenápadného 24-ročného stípliara
NDR, z ktorého sa vykľul biely Bikila.
Napodobiť olympijské double fenomenálneho Etiópčana sa najprv pokúšal Američan Frank Shorter – po triumfe v Mníchove sa v Montreale 1976 opakovanými zrýchleniami zbavil všetkých súperov okrem jedného - Cierpinského, ktorý ako prvý na OH zabehol maratón pod 2:10. Waldemar o štyri roky dobehol prvý aj v Moskve, ale pokus o hetrik mu znemožnil bojkot OH 1984 v Los Angeles, ku ktorému sa pridala aj NDR.
Cierpinski vyhral dve olympiády, ale ani jeden ročník MMM, hoci štartoval na piatich. V rokoch 1974 a 1977 skončil tretí, 1975 siedmy a 1980 (dva mesiace po olympiáde) nedobehol. V Košiciach s maratónom začínal aj sa lúčil – v roku 1985 obsadil 5. miesto. „Už nemám na takú dlhú trať natrénované, bežal som len z vďaky k tisíckam ľudí vôkol trate a za svoje tri deti, ktoré potrebujú žiť v mieri,“ vyhlásil.
A čo za to?
Okrem Zabalu, Bikilu a Cierpinského bežal v Košiciach ešte jeden olympijský šampión - Etiópčan Mamo Wolde. Na MMM 1966 skončil sedemnásty. O dva roky na olympiáde v Mexiku vyštartoval na trať spolu s Bikilom, ktorý sa napriek zlomenej priehlavkovej kostičke chcel pokúsiť o hetrik. Na 17. kilometri ho však bolesť donútila odstúpiť. Predtým ešte stihol Woldemu šepnúť: Odteraz je to na tebe. Mamo ho nesklamal a k striebru z desaťtisícky pridal zlato z maratónu.
Shorterov triumf v Mníchove 1972 naštartoval v zámorí bežecký boom, ktorý sa rýchlo rozšíril aj do Európy. S ním prišiel nielen nárast počtu maratónov, ale aj ich komercializácia. Svetové metropoly s nulovou maratónskou tradíciou, ale s veľkým trhovým potenciálom, nabalili sponzorov a preplatili svetové esá.
Košičania im dovtedy preplácali nanajvýš cestovné, pobyt zakončený výletom do Tatier alebo opekačkou
a pribalili krištáľ. „A čo za to?“ pýtal sa už Hill, keď ho v sedemdesiatom štvrtom lákali. Margitovci vtedy ešte vďaka dobrým vzťahom s britskou federáciou vybavili, že ho v Londýne zaradili do oficiálnej nominácie a nestál ich nič. To však bolo možno naposledy.
Veď sa to odrážalo aj na štartovej listine. A najmä na výsledkovej. Medzi víťazmi z osemdesiatych rokov figurujú už len bežci zo socialistického bloku.
Ešte predtým sa však začala severokórejská éra, počas ktorej padol Edelenov rekord. Maratónci KĽDR s podobizňami Kim Ir-sena na klope sák prišli prvý raz v roku 1975 a hneď šokovali – obsadili celý piedestál a keďže dvaja dobehli štýlom „per pazucha“, rozhodcovia mali ťažkú hlavu. O tri roky bolo všetko jasné: Go Čun-son vyhral skoro o minútu a časom 2:13:34 zlepšil rekord podujatia.
Jeho čas vydržal 23 rokov. Padol až dlho po tom, ako sa Košičania odhodlali vymeniť obrátkovú trať za mestský okruh.
Košické míľniky
1962: Prvý priamy prenos Čs. televízie, Kantorek vyhral o 1,6 s pred Američanom Edelenom.
1963: Edelen s bielou vreckovkou na hlave držanou štyrmi uzlami pri neúčasti chorého Kantorka zlepšil traťový rekord časom 2:15:09,6.
1964: Vzhľadom na októbrové OH v Tokiu sa bežalo už 8. augusta, dobeh bol pri umelom osvetlení a Kantorek vyhral tretí raz.
1967: Triumf Farčiča, juhoslovanského kuchára žijúceho vo Västerase, organizátorov zaskočil – vztýčili
švédsku vlajku a namiesto hymny zahrali maratónsku znelku.
1968: Posledný ročník bez zahraničnej účasti (v dôsledku okupácie) vyhral Čech Chudomel pred Slovákom Földvárym.
1970: Skvostnú konkurenciu na čele s austrálskym svetovým rekordérom Claytonom a strieborným z OH 1968 Japoncom Kimiharom zaskočil Rus Gorelov.
1974: Polstoročnicový maratón za účasti 166 bežcov z 21 krajín (o. i. Hill, Farrington, Cierpinski) v hnusnom počasí vyhral Brit Angus.
1975: Prvý raz na stupňoch traja cudzinci z jednej krajiny (KĽDR).
1978: Dráha bola po 24-hodinovom daždi pod vodou, štartovalo sa z futbalového trávnika, napriek tomu padol Edelenov rekord: časom 2:13:34 ho zlepšil Kórejčan Go a vydržal 23 rokov.
1980: Ženskú premiéru vyhrala Češka Balcarová, bežala však aj Kórejčanka Kim, ktorá mala 15 rokov.
1986: František Višnický ako prvý a posledný Slovák vyhral MMM druhý raz.
1988: Posledné z piatich prvenstiev legendárnej Nemky Christy Vahlensieckovej.
PROFIL: František Višnický
Jediný Slovák, ktorý dvakrát vyhral košický maratón, je – Košičan. František Višnický, rodák z Poľova, patril v osemdesiatych rokoch medzi čs. špičku a osobným rekordom 2:14:14 z holandského Maassluisu v roku 1984 sa stále drží v historickej slovenskej desiatke.
S atletikou, podobne ako legendárny míliar Plachý, začínal u kouča Pethöa, a inšpirovala ho „dobrovoľne
povinná“ školská účasť na fandení maratóncom. V roku 1980 už iní fandili jemu v premiére na MMM – zvládol ju za 2:15:58 a skončil siedmy.
„Košický maratón som bežal sedemkrát, ale ten úplne prvý mi pripadal najľahší,“ tvrdí. „Mal som 22 rokov a nikto odo mňa nič nečakal.“
O tri roky už vyhral s vyše dvojminútovým náskokom, takže si v eufórii trúfol krojovanú dievčinu s vencom vziať za ruku a vedno preťali cieľ. „Fúkal južný vietor, čiže po obrátke do chrbta, a keď som sa striasol Martina Vrábľa, mal som vyhraté. V roku 1986 naopak fúkal severák, to už bolo ťažšie, vyhral som len o 15 sekúnd.“
Vtedy boli iné nároky ako dnes, čas 2:18 bol pod úroveň. Zrušili mu reprezentáciu a musel sa starať sám o seba. Po dlhej pauze sa však k starej láske vrátil a zabehol si stý Boston, aj New York, aj New Jersey...
Príbehy najstaršieho európskeho maratónu - predchádzajúce časti seriálu o MMM nájdete tu:
http://erun.hnonline.sk/clanky/aktuality-zaujimavosti/2013/06/05/gyere-karcsi-povzbudzovali-prveho-kosickeho-vitaza
http://erun.hnonline.sk/clanky/zaujimavosti/2013/07/24/argentincan-z-polepsovne-triasol-sa-pri-piecke-ale-nik-mu-nestacil
http://erun.hnonline.sk/clanky/zaujimavosti-reportaze/2013/09/24/zlate-nohy-nebezali-v-kosiciach-bose
Záverečný diel seriálu nájdete v aktuálnom čísle magazínu RUN