REPORTÁŽ | Ponuku napísať o Nízkotatranskej stíhačke som dostal ešte pred pretekmi. Definitívnemu prísľubu bránili u mňa pre túto výnimočnú akciu typické momenty neistoty a napätia.
Hoci sme sa dostali ako dvojica - mix (muž a žena) cez náročné kvalifikačné podmienky medzi obmedzený počet štartujúcich, pýtali sme sa sami seba - neochorieme, nezraní sa niekto z nás pred behom?
Je bežné, že každý rok niekoľko tréningom ťažko vydretých miest zostane tesne pred pretekmi prázdnych. Aj tento rok chýbalo zo štartovky zopár mien. Medzi nimi aj veľkí favoriti Ivan Buček (víťaz svojej vekovky na UTMB) a Ľubo Hrmo (majster Európy v 24-hodinovke), ktorí by určite ašpirovali na špičkové umiestnenie.
Šetrenie síl je zásada. Ale nie na Stíhačke
Pre limit účastníkov na 49 súťažiacich dvojíc boli prísne podmienky na prihlasovanie. V prvom kole mali
možnosť sa zaregistrovať iba horskí bežci, ktorí mali odbehnutý iný náročný ultratrail. Žiadni nováčikovia. Až nenaplnené miesta mohli podľa pokynov organizátorov doplniť ďalší.
Už tu mi hrozilo, že napriek zaregistrovaniu nepobežím. Moja parťáčka Monika mi oznámila, že zo zdravotných dôvodov ruší svoju účasť. A skúste nájsť narýchlo dievča, ženu, ktorá by sa dala nahovoriť na takýto bláznivý podnik. Ale našla sa... Silvinka, ktorá chodila v zime na tréningy do haly Elán v Bratislave. Nemala za sebou žiadnu stovku, ale pár týždňov pred Stíhačkou bola prekvapivo prvá žena na Behu hrebeňom Nízkych Tatier (49 km), čo je síce ultratrail, ale dĺžkou len polovica Nízkotatranskej stíhačky (NTS).
Druhou a veľkou prekážkou, pre ktorú som váhal s prísľubom článku, bola neistota a obava z toho, že aj keď na štart nastúpim, nedobehneme do cieľa. Ani nie pre nedodržanie časových limitov na kontrolách, ako preto, že sa nedostaneme medzi prvú polovicu tímov, čo dobehnú na Čertovicu. Odtiaľ totiž môžu pokračovať do druhej časti len tí rýchlejší. Približne polovica je zastavená a predčasne končí.
Je to zvláštnosť NTS, ktorá z nej robí úžasnú drámu. Prvých päťdesiat kilometrov si preto nemôžete šetriť sily, čo je pri iných ultrabehoch zásada. Naopak, musíte od začiatku myslieť a bežať podľa toho, ako idú súperi.
Deprimujúce zaostávanie po štarte
Už po štarte o šiestej ráno v Telgárte bolo zrejmé, že na rozdiel od minulosti tu nie je žiadny rekreačný turista v ťažkých topánkach, ale samí trénovaní borci. Naša taktika bola jednoduchá - stihnúť časový limit na prvom kontrolnom stanovišti na Kráľovej holi, aby sme neboli vyradení fixným časovým limitom stanoveným na 8:15, a potom bežať o dušu po hrebeni na západ na Čertovicu tak, aby sme postúpili ďalej. A pritom dokázali prekonať zvyšných skoro 60 kilometrov na Donovaly. Jednoduché, že?
V duchu som nám tento rok veľké šance na postup nedával. Najsilnejšia konkurencia v histórii NTS, ja najstarší bežec a parťáčka, síce výborná bežkyňa, ale nikdy ešte 100 kilometrov nebežala.
A okolo slovenská skialpinistická špička, vynikajúci horskí bežci Milan a Janka Madajovci, česká dvojica Božena Kováčová a Radek Eschler, ktorí pred dvoma rokmi NTS už raz vyhrali, orientační bežci z Lotyšska, výborný francúzsky pár, moji veľkí súperi a priatelia z minulého roka Laura Vnenčáková a Dušan Hudák a ďalší. Čo dvojica, to renomé.
A moje predpoklady sa začali po štarte napĺňať. Zvykol som si už, ale aj tak je zaostávanie za poľom unikajúcich bežcov hneď po štarte na kúsku asfaltu cez Telgárt deprimujúce. Za pár sekúnd som sa síce aj ja ponoril do lesa, ale na chodníku pár desiatok metrov hore predo mnou som videl už len chrbát mojej parťáčky Silvie. Ostatní už fujazdili vyššie.
Kto pozná tento krásny, dlhý výstup, vie si to predstaviť. Okrem prvých bežcov väčšina čo najrýchlejšie kráča,
alebo len sem-tam aj pobeháva. A tak to vlastne ide celé preteky.
Zarastené chodníky, stromy popadané krížom - krážom
Asi v tretine stúpania sa mi konečne podarilo dobehnúť chvost štartovného poľa, a potom pomaly, postupne predísť zopár ľudí. Väčšinou zaostávali pre úpravu výstroja, spomalili, aby si zaviazali šnúrky na topánkach a podobne. Ale už sme neboli ako dvojica úplne vzadu.
Od polovice stúpania na Kráľovu hoľu, keď sme vyšli z lesa von, sa mi išlo super a vedel som, že prvý časový limit urobíme. Naozaj, na vrchole sme boli asi pol hodinu pred limitom, no stále niekde v druhej polovici pretekárskeho poľa. Aspoň tak som to vnímal. Bolo nám jasné, že je viac mixov pred nami a treba pridať, lebo ďalší nám tesne dýchajú na chrbát.
Mali sme pred sebou krásny hôľny úsek východného hrebeňa Nízkych Tatier, beh cez Orlovú, Bartkovú, popri útulni na Andrejcovej, odkiaľ začalo pribúdať kosodreviny. Chodník bol stále užší, z oboch strán zarastený vysokou koskou a pod nohami sa stále častejšie nachádzali polámané kmene stromov, následky víchric. Také odlišné od 'pozametaných' alpských chodníkov.
Drsné, ale o to zaujímavejšie. Treba neustále dávať pozor na každý krok a skok, pretože od Kráľovej hole až po Čertovicu sa dlhé úseky bežia náročným terénom, často sa prudko zbieha po zarastených chodníkoch so stromami popadanými krížom krážom. Človek nevie, kam bude nasledovať jeho ďalší skok.
Cítili sme sa fyzicky fajn, len sme vedeli, že musíme udržať dostatočne vysoké tempo. Ešte pred Andrejcovou sme dobehli známych Lauru a Dušana. Obehli sme tiež niekoľko dvojíc chlapcov, ale väčšina bola stále pred nami. Organizátori nás však na druhej kontrole v sedle Priehyba upokojili, že v zmiešaných tímoch sme spolu s Laurou a Dušanom na postupovom treťom – štvrtom mieste.
Kým podľa predpokladov boli Madajovci v nedohľadne vpredu, českí favoriti práve z kontroly odchádzali. Vtedy sme nemysleli na nič iné, len aby sme sa dostali medzi prvých 6 zmiešaných dvojíc, ktoré dorazia na veľkú filtrovaciu kontrolu na Čertovici.
Starý, slepý a bezmocný
Po prudkom stúpaní z Priehyby mi kosodrevina strhla okuliare, ktoré som viac nenašiel. Laura s Dušanom nás dobehli, predbehli a strácali sa v diaľke. Dohodli sme sa so Silviou, že ona sa ich bude držať, a ja, kým nebudem mať náhradné okuliare, urobím, čo sa dá, aby nás nepredbehli ďalší.
Krok mi zneistel, nepresne som videl povrch chodníka, a keď som druhý raz spadol do kosodreviny pod chodníkom, lebo som zle stúpil, musel som výrazne spomaliť.
A tu sa mi môj rozkolísaný morál stabilizoval spomienkou na rozprávku z detstva o starom Bodríkovi a vlkovi, ktorú mi rozprával môj dedko. Bača vyhnal z dvora kedysi dobrého usilovného ovčiarskeho psa Bodríka, keď bol už veľmi starý, skoro slepý a nevládal. Namiesto neho doniesol mladého, silného, sebavedomého psa. Napriek tomu to bol starý Bodrík, ktorý zachránil ovce pred vlkmi, a nie nový, mladý pes. Potom ho bača vrátil naspäť na výslnie dvora a až do svojej smrti požíval úctu a pozornosť, ktorú si zaslúžil.
Preto aj keď naša situácia na postup vyzerala v tých chvíľach zle, nahováral som si, že nie je ešte zúfalá. Ale
cítil som sa medzi mladými súpermi starý, a teraz už aj slepý a bezmocný ako ten vyhnaný starý Bodrík. Nezostávalo mi ale nič iné, len snažiť sa a pokračovať ďalej.
Napriek tomu nás ďalší pár po Čertovicu nedobehol. Prišiel som síce na kontrolu asi štvrťhodinu za parťáčkou, ale ako sa vraví - všetko zlé je na niečo dobré. Vynútene som spomalil a ušetril si nohy do druhej časti. Aj Silvia si trochu oddýchla. Ešte sme nevedeli, že je to náš posledný oddych.
Úľava na Čertovici. Ale dráma sa iba začínala
Na Čertovici sa odohral scenár z Priehyby. Keď som tam konečne dorazil, Česi práve odchádzali a chvíľu za nimi aj Laura s Dušanom. Hodil som do seba banán, chlieb s nutelou, ionťák, kofolu a s výčitkami v hlave, že zdržujem parťáčku, sme vyrazili do druhej časti.
Mysleli sme si, že po mentálnej stránke už bude voľnejšia, lebo sme postúpili zo 4. miesta v mixoch a vyraďovací tlak bol za nami. Tretia dvojica v poradí bola vysoko na kopci pred nami na výstupe z Čertovice smerom na Štefáničku, a prvé dve sme už vôbec nevideli. Takže poradie na bedni sme nemuseli riešiť. Našim hlavným cieľom v tom momente bolo len úspešne NTS dokončiť.
Netušili sme však, že najdramatickejšie okamihy nás ešte len čakajú. Nasadili sme pravidelné tempo. Do kopca sa mi išlo dobre, Silvia nemala problém držať krok. Človek to už pozná podľa toho, ako parťák dýcha a ako (ne)zaostáva.
Na naše prekvapenie približne v polovici úseku medzi Čertovicou a chatou M. R. Štefánika sa v diaľke pred nami objavili chrbty Dušana s Laurou, ku ktorým sme sa pomaly, ale systematicky približovali a aj sme ich predišli. Kamarátsky sme sa pozdravili s tým že sa ešte opäť na trati uvidíme. Pri ultrabehoch je to časté.
To sme nevedeli, čo príde. Opäť bol pred nami prázdny vysokohorský chodník, kosodrevina, občas nabalení turisti v protismere. Prekvapila nás povzbudením a vedomosťami staršia pani, ktorá zakričala, aby sme sa držali, že sme tretí mix. Ona si to počítala. A bola zorientovaná!
Obehli nás, zastavili sa v krčme, a teraz nás obiehajú opäť
Ako sme sa blížili k Štefáničke objavila sa pred nami na otvorenom hrebeni v diaľke bežiaca dvojica. Ako sme sa pomaly približovali, začali sme stále zreteľnejšie rozpoznávať, že je to mix. Česi na druhom mieste.
Keď nás za sebou zbadali, mal som pocit, že zrýchľujú. Vzdialenosť sa prestala skracovať a až na zbehu k
chate sa nám ich po dlhom čase podarilo dostihnúť. Ale kým my sme išli dnu zrušiť rezerváciu ubytovania, ktorú sme mali pre prípad, že by sme sa nekvalifikovali do druhej časti NTS, tak oni pokračovali a ušli nám smerom na Chopok minimálne o pol kilometra.
Odvtedy to už bolo opäť tvrdé súťaženie. Keď sa nám to raz podarilo, prečo by sme to nedokázali opäť?! Nasadili sme tvrdé pravidelné tempo a pri odbočke z hrebeňovky na vrchol Ďumbiera sme ich mali už iba asi 200 metrov pred sebou. Ale aj oni do toho poriadne šliapali.
Radka s Boženou sme dobehli a predbehli ešte pred Kamennou chatou pod Chopkom. „Nóó, tí nás už raz obiehali, potom sa dokonca zastavili v krčme, a teraz nás obiehajú opäť,“ zažartoval Radek.
Na Kamienke sme sa rýchlo občerstvili. Iba pár minút po nás dobehli na kontrolu aj oni. Hrebeň z Chopka smerom k útulni na Ďurkovej, kde bola ďalšia občerstvovačka a kontrola, sme prebehli pri postupom ústupe dňa. V týchto partiách síce trochu viac fúkal severák, dôležité však bolo, že nepršalo.
O chvíľu nás dobehla chlapčenská dvojica. Upozornili nás, že česká dvojka je blízko za nami a hecuje sa, aby nás dostihla. Aj ja som počul, ako vykrikovali po tom, čo sme ich predbehli. Bola to výzva, aby sme nepoľavili, kým to pôjde.
Tupá bolesť v stehnách
Darilo sa nám udržiavať tempo a blížili sme sa k predposlednej kontrole, k útulni na Ďurkovej. Keď sme z kopca schádzali k salašu, narazili sme po prvý raz na vedúcich Madajovcov. My sme prichádzali, oni už išli ďalej. Sympatické bolo, že nás povzbudili - napriek tomu, že sme ich dobiehali.
Po banáne, chlebe s nutelou, čaji a vode, asi o päť minút sme aj my opäť vybehli na trať v momente, keď na Ďurkovú dobiehala Božena s Radkom. Nezdali sa byť v problémoch. Preto som, vtedy asi 20 kilometrov pred cieľom, neveril, že by sme si mohli pred nimi udržať druhé miesto až do finiša. Boli sme však odhodlaní nepoľaviť a ísť čo najrýchlejšie až do zotmenia. Potom zákonite každý spomalí.
Z Ďurkovej sme išli v tesnom závese za a miestami pred chlapčenskom dvojkou, dvoma Martinami, Markechom a Vnenčákom. Dobehli sme ich, lebo na kontrole bufetili s vedomím, že v mužskej kategórii už o stupne víťazov nezabojujú. Popredné dvojice boli ďaleko vpredu a Martinovia nakoniec skončili tesne za nami ako jedenásti chlapci.
Aj keď sme udržiavali pravidelné tempo, začal som cítiť najmä pri výstupoch do kopcov tupú bolesť v stehnách a aj zbehy už boli pomalšie. Inak väčšinou rýchlejšia Silvia išla poslušne v zákryte a výzvy, aby išla dopredu zdvorilo odmietala.
Veľká Chochula pred nami, posledný veľký výstup, ak nepočítame Kozí chrbát, sa nám zdala nekonečne vzdialená. Čas sa vliekol, nikoho sme už nedobiehali, pred nami prázdny chodník v zapadajúcom slnku, a za sebou sme cítili, aj keď nevideli, našich prenasledovateľov.
Nečakane na čele. Ani nie 15 kilometrov pred cieľom!
Konečne vrchol Veľkej Chochule, rýchly prechod na Prašivú a už som si len prial skryť sa pri zostupe
v kosodrevine, aby sme zmizli z holého hrebeňa a aby nás nevideli tí, čo idú za nami. Pohľad na chrbty prenasledovaných totiž povzbudzuje k zvýšeniu tempa.
Na vrchole Prašivej sme po prvý raz vytiahli paličky, aby sme vybalansovali beh a uľahčili unaveným nohám dolu strmým, štrkovo-kamenným chodníkom pomedzi hustú kosodrevinu.
Náhle, asi v polovici svahu som na rozšírenom mieste zažil šokujúce prekvapenie. Sedela tam prvá mixová dvojka, Janka Madajová s Milanom. Pre bolesť nohy nemohla chodiť, vypovedala jej pravdepodobne v dôsledku staršieho zranenia. Milé od nej bolo, že keď sme jej chceli pomôcť s liekmi, povedala, nech sa kvôli nej nezdržujeme a nenecháme sa dobehnúť.
Dohodli sme sa, že Ibalgin jej dajú chlapci, ktorí išli v závese za nami. Ako sme sa neskôr dozvedeli, pre Janku zavolali na Hiadeľské sedlo horskú službu a musela predčasne skončiť. Škoda, lebo podľa mňa mali jednoznačne na víťazstvo.
Neočakávane sme sa ocitli na prvej pozícii, ani nie 15 kilometrov pred cieľom. S tým sme absolútne nepočítali. Veď jasnými favoritmi boli práve Madajovci a česká dvojica. Aj preto som stále nebol presvedčený o tom, že to vpredu ustojíme až do cieľa.
Okrem rýchlosti prenasledovateľov sa môže človeku v posledných kilometroch po zotmení prihodiť čokoľvek, čo ho zabrzdí. Stačí, ak sa to stane jednému z nás. A prišlo to. Až po poslednej kontrole v Hiadeľskom sedle.
Kŕče, bolesť žalúdka a zradný finiš
Dobehli sme tam už po tme s čelovkami. Na veľké prekvapenie organizátorov z TK Filozof, ktorí čakali ako prvú inú zmiešanú dvojicu. Ešte pri prudkom výstupe na Kozí chrbát Silvia ako keby chytila druhý dych. Vyšla tam asi o minútu predo mnou. Potom sa však u nej dostavili kŕče a bolesť žalúdka. Bolo jej na zvracanie, čo ju zoslabovalo a začalo spomaľovať.
Musím však vyzdvihnúť jej vysoký morál trénovanej horolezkyne, lyžiarky, bežkyne, dievčaťa z outdooru. Zaťala zuby a išla, celý čas málo hovorila, ale za to tvrdo makala. Aj svoje ťažkosti spomenula, až keď ju výrazne spomalili. No nesťažovala sa. Ideálna parťáčka.
Až po behu mi prezradila, že problémy jej začali už od Ďurkovej. To spomalenie nebolo dramatické. Až pred zostupom na Donovaly sme prestali pobehávať a namiesto toho sme aj na rovinkách išli rýchlou chôdzou.
Jasná hviezdna obloha a na nej Veľký voz akoby nám ukazoval cestu. Už sme videli svetlá chát, hradskú,
parkovisko s osvetlenou kolibou a cieľom. Čakal nás záverečný asi dvojkilometrový úsek po hadiacej sa tmavej asfaltke v otvorenom teréne. Dôležité je to z taktického hľadiska preto, že kto má ešte zvyšky síl a vidí pred sebou súperov, má dosť času dobehnúť ich a prípadne predbehnúť. Podobný finiš som zažil pred rokom.
Okrem známych Martinov sme mali pocit, že nás nik nedobieha, teda hlavne žiadny mix, a víťazstvo by nám už nemalo uniknúť. Nevideli sme žiadne čelovky na ceste za nami. Ale pozor, v pološere, keď sú už vidieť svetlá, prenasledovatelia môžu zhasnúť čelovky, aby ich tí pred nimi nevideli a nezrýchlili, a tesne pred cieľom sa môžu dostať nečakane dopredu.
Dobieha vás dvojica!
A naozaj, už na začiatku veľkého parkoviska na Donovaloch, asi 100 metrov pred cieľom, zakričal jeden z Martinov: Dobieha vás dvojica! Z tmy tesne za nami sa vynorili dve postavy. Vtedy sa Silvia opäť rozbehla tak, že som jej nestačil, a pretrhla cieľovú pásku ako prvá z mixov. Ja som bol niekoľko krokov za ňou a krátko po oboch Martinoch vbehol do cieľa aj Rišo Pouš a Ivan Murín. Takže žiadny mix.
Zistili sme že náš náskok pred druhými narástol skoro na hodinu a teda bol komfortný. Okrem úľavy, že to už máme za sebou, a veľkej radosti z víťazstva, bol bonusom nový rekord zmiešaných dvojíc časom 17 hodín 15 minút.
V cieli som si opäť spomenul na dedkov príbeh o starom Bodríkovi. Identifikoval som sa s ním, lebo napriek vyhnanstvu a ťažkým skúškam sa mu podarilo opäť vrátiť na výslnie. Pred Čertovicou som si myslel, že taký úžasný obrat osudu je možný len v rozprávkach. Dlho mi preto trvalo, kým som uveril, že sme to my, kto vyhral.
Najrýchlejší medzi mužmi boli Ivan Mudroň a Patrik Hrotek. Utvorili celkový rekord podujatia časom 13 hodín a 37 minút. Videl som ich len na štarte, a potom až na druhý deň na stupni víťazov. Boli takí rýchli.
Ešte dva dni ma boleli nohy. Ale o mojich skúsenostiach s regeneráciou po horských ultratrailoch hádam niekedy inokedy. Za tento pekný zážitok vďačím v prvom rade mojej bežeckej parťáčke Silvinke Petrjánošovej. Organizátorom, ktorí sú fantastickí o to viac, že ide o mimoriadne náročnú administratívno-organizačnú prácu a NTS pritom nie je masová komerčná akcia. Pre úzky limit účastníkov sa takou ani nemôže stať.
Z nevýhody sa stalo korenie pretekov
Každý, kto Nízkotatranskú stíhačku dokončí v limite, získa tri body pre kvalifikáciu na Ultra Trail du Mont Blanc (UTMB), čo je 170-kilometrový horský beh, neoficiálne majstrovstvá Európy, usporadúvané každoročne vo francúzskom alpskom stredisku Chamonix.
NTS však už dnes 'obracia' kvalifikáciu a účastníci musia mať zabehnuté UTMB alebo iný horský beh spĺňajúci kritériá kvalifikačných bodov UTMB, aby sa na stíhačku vôbec dostali.
Bežal som viacero ultratrailov v rôznych krajinách, Nízkotatranská stíhačka mi však učarovala. Je výnimočná. Pretekársky je dramatická od začiatku do konca. Najmä pre vyraďovanie polovice štartového poľa ani nie v polovici pretekov. Z Čertovice postupuje iba prvá polovica dvojíc.
Táto ochranármi vynútená podmienka sa stala korením NTS. Z nevýhody sa stal prvok zvyšujúci zaujímavosť
pretekov. Preto aj mnohí dobrí kondične pripravení bežci neprídu do cieľa. Už len samotné absolvovanie celej NTS má vysokú hodnotu, pretože tí, čo to dokážu nezvládli len, seba, čas a prírodu, ale aj dobre pripravených a motivovaných súperov.
Treba si uvedomiť, že o eliminácii každý vedel dopredu a akceptoval ju. Rivalita robí súťaž od samého začiatku dramatickou. Ťažko možno výrazne šetriť so silami. A nakoniec NTS nie je turistickým diaľkovým pochodom, ale súťažným horským behom, kde ide o víťazstvo a poradie.
V NTS sú ako keby dva horské ultrabehy v jednom, respektíve jeden ultratrail s dvoma vyvrcholeniami. Napriek tvrdej bežeckej konkurencii panuje medzi účastníkmi, organizátormi a priaznivcami priateľská až rodinná atmosféra. Už dnes by som zaradil tento horský beh do európskej špičky. NTS - Ad multos annos!
Nízkotatranská stíhačka
Ultratrail po hrebeni Nízkych Tatier. Sú to preteky dvojčlenných družstiev, trasa vedie z Telgártu na Donovaly a meria 100 kilometrov s celkovým stúpaním 5 500 metrov. Pre dôvody súvisiace s ochranou prírody je počet účastníkov limitovaný na 98 (49 dvojíc) cez deň a 50 bežcov v noci. Približne v polovici pretekov na kontrolnom stanovišti na Čertovici sa preto robí sito, pokračovať môže len prvých 25 družstiev, pre ostatné sa preteky končia. Tento rok sa bežal štvrtý ročník.