V Číne jedol červíky, v Taliansku ho zrazil autobus, v Rusku bol 48 dní bez sprchy a v Grécku ho naháňali psy. Nič z toho však neľutuje. Tvrdí, že zážitky sú nadovšetko. Ultrabežec Jozef Rajchl.
Ako ste sa dostali k extrémnym behom?
Asi každý v mojom veku sledoval chodca Jozefa Pribilinca na olympiáde. Bol som prilepený na televízore, obdivoval som jeho výkon, videl som tú bolesť aj radosť v závere pretekov. Povedal som si, že týmto smerom sa chcem uberať. V roku 2004 som sa rozbehol naprieč Slovenskom a zvládol som to. Začal som trénovať väčšie objemy, behávať stovky a už to šlo.
Čím vám dlhé vzdialenosti učarovali?
Keď človek beží desiatku, zážitok trvá 40 – 50 minút. A čo potom? Pri dlhších behoch si výkon a endorfíny vychutnávam dlhšie. Samozrejme, človek má krízy. Tridsiaty, šesťdesiaty a deväťdesiatky kilometer sú u mňa strašné muky, ale po polhodine to prejde. Skrátka, dlhší čas, dlhší zážitok.
Je to iba o dĺžke zážitku?
Ten pocit nie je nárazový, ale dlhotrvajúci. Vovedie ma do tranzu. Ako keď medituješ – vnímaš veci trošku inak. Keď človek beží na čas, musí sa sústrediť na iné veci.
Tranz prichádza stále?
Väčšinou okolo päťdesiateho kilometra, pri mojom tempe je to piata hodina behu. Myslenie je otupené, nič ma nerozladí (smiech).
Čo sa vám vtedy odohráva v hlave?
Čosi mi hovorí – teraz to uchop, zapamätaj si to. Je to podobné ako pri vôni, spomienka na ňu trvá dlho. Viem, že keď si to vychutnám očami aj mysľou, budem si ten pocit pamätať aj o päťdesiat rokov, keď budem sedieť v kresle. V stresujúcom období si ho dokážem vyvolať, pomáha mi, upokojím sa.
V čom sú ešte ultrabehy výnimočné?
Sú aj o zažívaní nového. Naplánovať od stola môžete hocičo, ale realita je vždy iná. Zakaždým sa vyskytnú obchádzky, zvieratá, mení sa počasie. Napríklad únos v Rumunsku sa predpokladať nedá. A to je práve čerešnička na tom celom.
Rozprávajte.
Za bulharsko-rumunskou hranicou prešla okolo mňa lada a chlapík z nej sa dal do reči. Vraj staval v Bratislave Slavín, volal ma na pohárik. Odmietal som, ale potom z auta vystúpili chlapi a hodili ma dnu. Neboli tam žiadne kľučky, viezli ma asi dvesto metrov. Vtedy dorazili kamaráti, ktorí ma sprevádzali na aute, obehli nás a pribrzdili. Ramenom som vyvalil dvere a vykotúľal sa von. Potom sme stanovali za mestom a chlapi prišli znova, priniesli koláčiky a všetko sme si vysvetlili.
Čo je vo vašej hitparáde nebezpečných zážitkov na prvom mieste?
Grécke psy v dedinke Metaxa, ten názov sa pamätá ľahko. Svorka, napočítal som ich devätnásť. Veľké pastierske psy. Nemôžeš utekať, ani sa im pozrieť do očí, lebo ich rozzúriš. Hrozne som sa bál. Šiel som pomaly, krok za krokom. Dva kilometre mi trvali asi hodinu a pol. Neskôr na mňa zo staveniska vybehli dva rotvajlery. Už ani neštekali, boli v cvale, otvorené papule. Našťastie, prvého zrazilo auto, druhý ostal na chvíľu pri ňom a stihol som preskočiť zábradlie.
Aké máte skúsenosti so šoférmi?
Pestré. V Grécku ma auto zachytilo zozadu o predlaktie. Odtrhol som ním spätné zrkadlo, ale šofér ani nezastavil. V Poľsku ma viackrát vytlačili za krajnicu, až som sa skotúľal na zem. V Maďarsku som bežal po ceste, ktorú lemovalo 26 krížov. Najhoršie bolo, keď sa na mojej úrovni míňali dva kamióny. V Taliansku ma zasa zrazil autobus. Raz som však aj provokoval, v Španielsku neďaleko Malagy.
Ako?
Pár kilometrov som bežal po diaľnici. Hazardoval som, ale obchádzka bola nekonečná, skoro sto kilometrov. Tak som sa pod rúškom tmy rozbehol, všetko šlo super, až zrazu hukot – pozriem hore a sledovali ma z vrtuľníka. Počkali si ma na najbližšej benzínke, hrozili mi väzením, ale, našťastie, som to uhovoril.
Až sa bojím pýtať ďalej.
Nie všetko, čo je v mapách a navigáciách, sedí. Lenže – musíš ísť ďalej. V Grécku som bežal aj po koľajniciach a uhýbal sa vlakom, na zemi mŕtve zajace a iné zvieratá. Šiel som aj tunelom, síce nemal ani kilometer, ale bol postarší, zarastený, žiadne svetlo. Nevedel som, či na mňa niečo nespadne, či dnu nie sú bezdomovci. Nadýchol som sa a prebehol ho. A čo, vrátiš sa?
Boli ste už niekedy na hranici svojich síl?
Raz v Rusku som zažil pocit bezmocnosti. Bol som tvrdohlavý a snažil sa telo presvedčiť, že musí ísť. Urobil som jeden krok a zastal, ďalší krok a zastal som. Od ôsmej rána do večera do šiestej som prešiel dvadsať kilometrov, čo bežec spraví za hodinku a niečo. Plakal som, všetko ma príšerne bolelo. Ešte aj kľúčne kosti, ktoré s behom nemajú nič spoločné. Až som úplne vyčerpaný na konci dňa pochopil, že ak budem s telom spolupracovať, výsledok bude lepší.
Bežíte vždy s podporným tímom?
Áno, inak by to trvalo oveľa dlhšie, všetko by som si musel nosiť sám.
Ako dlho ste bežali z Bratislavy do Pekingu?
Stopäťdesiat dní. Dodnes je to tretí najdlhší súvislý beh na svete, vyše 12-tisíc kilometrov.
Čo prežívate, keď ste na ceste tretí – štvrtý mesiac?
To už je človek v tranze stále (smiech). Bežné veci, na ktoré sme zvyknutí, napríklad že bez umytia zubov nejdete spať, idú úplne bokom. Keby som nemusel, ani nejem. Človek sa prestáva spájať s realitou. Našťastie, ľudia ma z tímu do nej stále vracali.
Akú ste mali najdlhšiu pauza medzi dvoma sprchami?
To viem presne, 48 dní. Prvá bola pod Novosibirskom, tá ďalšia až pred hranicami s Čínou.
Ako ste to znášali?
Neriešil som to, ale zdravotníčka z nášho tímu z toho bola ako žena na nervy. Používali sme navlhčené obrúsky, mali sme tri na deň, s tým sme si museli vystačiť.
Čo ďalšie človek nemá?
Stravu. Jedol som všetko. Baranie žľazy, osmažené vnútornosti, polosurové mäso, suchý hrach, pil som aj z mlák. Samozrejme, mal som základné očkovania a žiadne žalúdočné problémy neprišli.
Čínu ste už prešli sám, tisíc kilometrov bez podporného tímu. Prečo?
Vo vstupnom formulári nebolo zapísané auto. Mohol som vstúpiť do krajiny, ale bez neho. Štyri dni sme strávili na hranici, mali sme dostať náhradné auto, ale nič z toho nebolo. Chcel som skončiť, ale napokon som to riskol. Ľudí z tímu som poslal domov a dodnes si to vyčítam. Celý čas dreli, ale do finále sa nedostali.
Takže ste tisíc kilometrov odbehli s ruksakom na chrbte?
Batožina mala asi desať kíl, ale po prvej noci som sa zbavil spacáku a ďalších vecí, aby som bol ľahší. Našťastie, domáci, hoci sami chudobní, boli neuveriteľní. Pristavili sa, dali mi tašku s ovocím či paradajkami, cestoviny. Niekde som jedol, čo som našiel v odpadkoch alebo popri ceste. Aj nahnitú tekvicu alebo červíky. Sú to bielkoviny. Rozpučil som ich, zabalil do listu a zjedol. Ak človek nemá čo dať do úst, váži si všetko, čo sa k nemu dostane.
V Číne ste mali aj opletačky s políciou. O čo šlo?
Obvinili ma z únosu mladistvého. Dobehol ma 16-ročný chlapec a hovoril, že pôjde so mnou. Nedal sa odhovoriť, vravel, že má na cestu peniaze a vytiahol plnú hrsť bankoviek. Prešli sme 60 kilometrov, ale potom nás zastavili policajti. Mal som oficiálnu pozvánku v čínštine, myslel som si, že sa mi nemôže nič stať. Mýlil som sa. Odviedli nás do neďalekého motorestu. Dali mi putá, mierili na mňa zbraňami a vraveli, že po chlapcovi bolo vyhlásené pátranie. Rodičom zobral celoživotné úspory.
Čo sa dialo potom?
Chlapec bol vo vedľajšej izbe a stále plakal. Po troch hodinách prišli jeho rodičia, počul som odtiaľ buchnáty. Všetko sa vysvetlilo, ospravedlnili sa mi.
Takže ste mohli pokračovať?
Práveže nie. Policajti tvrdili, že sa tam nemôžem pohybovať. Mali moje doklady, musel som sa vrátiť do mestečka asi o desať kilometrov naspäť. Priviedli ma do hotela a vraveli, že tam musím prespať, alebo opustiť krajinu. Recepčná pýtala za noc sto dolárov. Mal som štyri. Bál som sa, že nestihnem prísť do Pekingu načas. Tak som im začal po slovensky nadávať. Oni tam stáli, jeden držal moju pozvánku, druhý pas, ďalší dvaja zbrane. Povedal som im – toto si beriem, aj toto, odchádzam a už vás nechcem vidieť. V prvej chvíli boli zaskočení, ešte ma chvíľu sledovali, ale potom zmizli.
Ako znášate návraty do normálneho života?
Z Číny som sa nevrátil celý. Poznačilo ma to a kus srdca ostal na ceste. Vnímam veci inak. Ako keď vyjdeš z kukly a vidíš svet tam vonku. Vrátiť naspäť do nej sa už nedá.
Prečo to všetko robíte?
Často som sa stretával so smrťou, párkrát sme oživovali otca, brat mal v sedemnástich rakovinu. Mama má Parkinsona a pravdepodobne ho budem mať aj ja. Viem, že život si musím vychutnať. Jediné, čo mi nikto nezoberie, sú zážitky. Zážitky, spomienky a deti, keď má človek to šťastie. To sú veci, pre ktoré stojí za to žiť.
Čo vám prináša beh do života?
Slobodu mysle. Keď vidím tie zničené tváre, ktoré idú z práce do práce a sú väzňami lízingov a hypoték... Môžu ma považovať za exota, ale vnútorná sloboda je na nezaplatenie. Nikdy som nebol bohatý, nehľadel som na peniaze a priateľka z toho nie je nadšená. No to, čo robím, robím s láskou. Keď si človek uvedomí, že môže niektoré veci ovplyvniť, tak vyhral.
Jozef Rajchl
Narodil sa 17. mája 1981, vyštudoval Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského. Venoval sa gymnastike, atletike, od roku 2004 sa špecializuje na extrémne vytrvalostné behy. Okrem iného obehol hranice Slovenska, bežal naprieč Európou z Helsínk do mestečka Tarifa na juhu Španielska (5239 km za 60 dní). V roku 2008 bežal z Bratislavy cez Atény do Pekingu (12 024 km), čo je tretí najdlhší súvislý beh vo svetovom meradle. Pracuje ako špeciálny pedagóg v záchytnom tábore pre mladistvých utečencov neďaleko Viedne, je poslancom miestneho zastupiteľstva v Devínskej Novej Vsi a pracuje aj pre samosprávu v Marcheggu.